3. pôstna nedeľa

Kázeň: Jer 20, 7-13

Milí bratia, milé sestry,
v čase pôstu hovoríme o kríži, o rôznom utrpení. Ľudia vždy trpia. Niekedy kvôli vlastným zlyhaniam, inokedy sú obeťami egocentrických,  či ľahostajných ľudí, niekedy ich zbavia energie a životaschopnosti vážne choroby. Ľudia trpia aj kvôli Bohu. Nadchnú sa, no potom pochybujú, prechádzajú rôznymi spornými situáciami.

Dnešný text hovorí o takomto utrpení proroka Jeremiáša. Jeho životný príbeh nám svedčí o ľudskom živote vyplnenom neustálym vnútorným bojom medzi odvahou, vernosťou a trpezlivosťou v službe Bohu a medzi nepochopením, odmietaním a násilím, ktorému musí čeliť v tomto svete každý, kto Božiu vôľu nechce za žiadnych okolností prispôsobovať poriadkom tohto sveta. Jeremiášov životný príbeh je plný zvratov, nadšenia a zápalu pre Božiu spravodlivosť, plný horlivosti za záchranu národa, avšak rovnako aj bolestných zápasov s ťažkými bytostnými otázkami, ktoré pramenia z psychického i fyzického utrpenia.

Jeremiáš bol očitým svedkom a účastníkom búrlivého a tragického obdobia v dejinách biblického Izraela, keď Judské kráľovstvo zápasilo o zachovanie nezávislosti uprostred  veľmocenských snáh okolitých štátov. Jeremiáš je preto nazvaný prorokom Božej spravodlivosti. Jeho činnosť sa prejavovala predovšetkým vo výstrahách a hrozbách, ktoré  zvestoval ľudu a napokon vrcholí v tragédii zničenia Jeruzalema. Prorok však ostal verný svojmu ľudu v  ťažkých časoch a spolu s ním niesol rovnaký údel vyhnanca v cudzej krajine, kde napokon končí aj jeho život.

Jeremiáš sa často staval proti politickej a náboženskej vrchnosti svojej doby a tak ako aj ďalší izraelskí proroci, aj on za to musel trpieť. Za svoje posolstvo bol prenasledovaný práve tými, ktorí mali byť príkladom vernosti a obetavej služby Bohu a svojmu ľudu. Údel tohto proroka bol o to ťažší, že sa proti nemu postavila aj vlastná rodina, tí najbližší. Nečudujeme sa preto, keď v biblickom svedectve počujeme o jeho osobných výkrikoch v modlitbách, v ktorých vyjadruje svoj pocit opustenosti Bohom, alebo sa zúfalo domáha spravodlivosti a potrestania jeho nepriateľov a uprostred tohto trápenia pochybuje o Božej dobrote a vernosti.

Čo k tomu dodať? Je vôbec možné, aby musel čeliť takémuto údelu niekto, koho sám Hospodin povolá do služby? Kto sa snaží celý život žiť slušne a počúvať vnútorný hlas srdca a svedomia, ktorý ho volá k tomu, aby o Božej spravodlivosti nielen hovoril, ale aby ňou aj sám žil? Ako je možné, že všetci okolo neho mlčali, ako je možné, že si tak vytrvalo zatvárali oči a zapchávali uši, len aby nepočuli, čo im tento Boží muž vraví? To sú len niektoré otázky, ktoré si človek kladie pri čítaní knihy proroka Jeremiáša, no sú tak vážne a aktuálne aj dnes, že nás nemôžu nechať v kľude, v nezaujatosti.

Áno, bratia a sestry. Vieme, že prorok bol do služby povolaný samým Hospodinom. Dal sa Mu prehovoriť, nechal sa premôcť. To mu však prináša trpké ovocie: pohŕdanie a sústavný posmech okolia.

Život a služba proroka Jeremiáša preto v mnohom pripomínajú charakteristické črty trpiaceho Božieho služobníka, o ktorom písal prorok Izaiáš (napr. Iz 53) a preto v ňom možno vidieť aj predobraz životného príbehu Ježiša Krista. Tak ako Ježiš, aj Jeremiáš sa často a úprimne modlil k Bohu a prihováral sa za svoj ľud. V jeho prorockých výrokoch nájdeme okrem výstrah aj slová útechy o časoch novej zmluvy, keď Boh napíše svoj zákon do sŕdc svojho ľudu a všetci budú poznať Hospodina, ktorý im odpustí viny a na ich hriech si už nespomenie (Jer 31, 31 – 34; 24, 7; 32, 39n).

Áno, Jeremiáš si zachoval vieru a nádej, že dni utrpenia, neslobody a opustenosti nie sú a nebudú posledným Božím slovom, ktorým Hospodin odpovedá na ľudský hriech.

Avšak napriek tomu, aj on bol iba človek, mysliaca a cítiaca bytosť. Aj on, tak ako každý, mal svoje túžby, predsavzatia, ciele. Aj on, ako ktokoľvek z nás, by tak rád tieto svoje túžby, plány a predsavzatia naplnil. Prečo potom toto všetko, čím si musel prejsť? Prečo má stáť naďalej v službe Bohu, keď sa mu to vracia viac ako nespravodlivým spôsobom?

Drahé sestry a bratia, to všetko vypovedá o bolestnom hľadaní toho správneho smeru a cesty v živote. Koľko príkladov takéhoto údelu sa nám ponúka aj dnes, v časoch, ktoré žijeme! Koľko ľudí, ktorí sa snažia žiť pred tvárou Hospodina a svojimi blížnymi v pokore, úcte a slušnosti, musí pre tento svoj postoj k životu znášať odsudzovanie, ohováranie, sú vystavení zlovôli tých, ktorí na nich donášajú rôzne polopravdy a lži, len aby im bolo znemožnené pokračovať v tomto úsilí ďalej! Nejde pritom len o množstvo príkladov z pracovísk, či dnešnej žalostnej politickej kultúry, kde sa vydieranie, korupcia, klientelizmus a manipulácia stávajú stále bežnejšou pracovnou metódou..., a to nielen vo vzťahu nadriadených a podriadených.

Tento stav žiaľ neobchádza ani kresťanské cirkvi. Je smutné pozorovať, ako sa tieto praktiky šíria aj medzi nami, kresťanmi. Nemáme problém tváriť sa zbožne, spievať Bohu na chválu, modliť sa a ďakovať Mu za Pána a Spasiteľa Ježiša Krista, no súčasne sa uzatvárať pred plnením radikálnej Ježišovej výzvy – čiňte pokánie, pretože sa priblížilo kráľovstvo Božie! Akoby sme mali dve tváre: jednu pre verejnosť a druhú pre zákulisie so všetkými praktikami, ktorých cieľom je znevažovať iných, zvlášť tých, ktorí sú aj dnes povolávaní do prorockej  služby, aby zvestovali evanjelium. No oni sú tu aj preto, aby nás napomínali, aby sme nevybočili z tej správnej cesty, na ktorú nás priviedol Duch Svätý, aby sme žili po všetky dni v pokore a v dôvere svojmu nebeskému Otcovi. Veď On koná aj dnes v tomto svete, oslovuje nás a volá, aby sme prestali hrať divadlo a radšej sa snažili k sebe viac priblížiť, lepšie spoznať jeden druhého, aby sme tak mohli bez strachu a s dôverou prijímať úžitok a požehnanie zo spoločných darov, ktoré Boh dal do vienka každému z nás.

Až príliš veľa ľudí, našich blížnych, ktorí medzi nami žijú, tieto dary, tieto svoje talenty nedokáže a nemôže využiť. Nie preto, že by nechceli, alebo nevedeli, často len preto, lebo sa stávajú v očiach iných podozriví, že svojimi talentami ohrozujú staré osvedčené poriadky a tí preto radšej čakajú na to, kto a kedy zakričí ako prvý: „preč s ním, nechceme ho tu, nech ide a viac sa neukazuje“. A tak namiesto láskyplného objatia uzdravujúcej moci Božieho Ducha sa títo hľadajúci ľudia stretávajú často len s nezáujmom a chladným odmietnutím. Možno práve to je jeden z dôvodov, pre ktorý sa stále viac ľudí v našej spoločnosti dostáva na samé dno a v stave vyhorenia sa stále viac uzatvára do svojho vnútra. Možno práve to je jeden z dôvodov, pre ktorý dnes ľudia prestávajú dôverovať iným, no aj sebe, cítia sa úplne prázdni, opustení a chcú už len jedno, mať pokoj od všetkých a všetkého.

Čo robiť bratia a sestry? Ako vydržať v službe, do ktorej nás povoláva aj dnes náš Pán? Povieme si, nebolo by východiskom z tejto núdze prestať a odísť? Takúto otázku si zrejme viackrát položil aj Jeremiáš. Isto si v duchu povedal, že ak by prestal prorokovať, zbavil by sa nepriateľstva všetkých, ktorí sa jeho zvesťou cítili byť dotknutí alebo priamo ohrození.

Naliehavosť Božieho slova však trvá. Prorok nemôže nehovoriť. Je tak akoby v dvojakom ohni. Musí pokračovať a pritom už nemôže ďalej. Je na dne, úplne vyčerpaný, nemá už síl.
Od žiaľu a slov plných výčitiek a žalôb sa však prorok vracia k nádeji v Boha, ktorý Mu ostal mocnou oporou. Jeremiáš sa vkladá s dôverou do Božej vôle a je presvedčený, že Hospodin zmarí úklady nepriateľov a navždy ich zahanbí. Jeho nepriatelia sami zoslabnú, pretože žiaden človek nemôže odolať Božej moci a Jeho vôli, ktorá sa vo svete presadí. Preto prorok končí svoje vyznanie ďakovnou piesňou (v. 13), ktorá je výzvou k oslave Hospodina.

Bratia a sestry, príbeh Božieho proroka Jeremiáša má svoju aplikáciu aj vo vzťahu k príbehu Ježiša Krista, o ktorom nám svedčia evanjeliá.  Ježišova prítomnosť, to je znamenie príchodu Božieho kráľovstva. Je to zásadná výzva k pokániu. To najdôležitejšie, čo nám Ježiš dáva je ponuka výberu -  nevyhnutnosť voľby medzi dvomi cestami: cestou života s Bohom, v nasledovaní príkladu, ktorý nám Boží Syn Ježiš Kristus vo svojom verejnom účinkovaní ukazuje, alebo cesta života bez Boha, ktorá však vedie nevyhnutne k modloslužbe, k uctievaniu človeka, jeho glorifikovaniu a napokon k záhube.

Drahí veriaci, pôstne obdobie je preto treba brať vážne. Iba tak si dokážeme uvedomiť svoju vlastnú situáciu a postavenie pred Bohom. Iba tak porozumieme zmyslu a významu toho, čo Ježiš učil a čo konal, vrátane významu a dôsledkov Jeho smrti a vzkriesenia. K tomu nestačí len čítať a počúvať slová Písma svätého, nestačí iba chodiť do kostola. To všetko treba preniesť do reálneho života v dnešnom svete, v spoločnosti, v ktorej žijeme a pýtať sa, ako a čo môžeme a aj máme robiť, aby bolo čo najmenej prípadov utrpenia a zúfalého zápasu človeka o Boha, príkladom ktorého je aj životný príbeh proroka Jeremiáša.

Modlime sa za to, aby sme sa odvážili vykročiť v ústrety budúcnosti, ako slobodné bytosti stvorené na Boží obraz, ktoré budú nasledovať Boha. Jedine tak môžeme aj my, ako evanjelickí kresťania spoločne priviesť cirkev opäť bližšie k ľuďom a zvesť súčasných prorokov a služobníkov nám bude na tejto ceste trvalým svetlom, pomocou a potešením. Amen.