O NÁS
Hlavná stránka
Nová webstránka
O nás
História
Štruktúra

ŽIVOT V ZBORE
Bohoslužby
Detská besiedka
Mládež a dorast
Biblické hodiny
Stredisko evanjel. Diakonie
Modlitebné spoločenstvo
Časopis Prameň
Cirkevná daň

AKTIVITY
Kázne
Audio kázne
Informačné listy
Zborový farár
Predstavujeme
Akcie
Naše talenty
Svedectvá, úvahy
SLUŽBA V KOSTOLE
Upratovanie v kostole
Konfirmandi

Kázeň 16.04.2017


1. slávnosť veľkonočná

 

Rok, čo rok, už takmer dve tisícročia si kresťanské cirkvi po celom svete pripomínajú udalosti Veľkej noci ako svoj centrálny sviatok. Aj napriek tomu, že postupom času bol význam tohto sviatku mierne zatlačený do úzadia dominantným vplyvom a jedinečnou atmosférou Vianoc, Veľká noc je a stále ostáva tou najvýznamnejšou udalosťou v celých   dejinách kresťanstva.

Ten deň po sobote – deň vzkriesenia Ježiša Nazaretského z mŕtvych, vytvoril nový medzník, začiatok veku, v ktorom sa Boží ľud Izraela, ale aj národy tohto sveta postupne zhromažďujú pred Hospodinom, aby raz v plnosti, vo viere v Jediného Boha vošli spoločne do večného pokoja Božieho kráľovstva. Preto si prví nasledovníci Ježiša Krista začali túto udalosť pripomínať pravidelne, každý týždeň, v deň nasledujúci po sobote, čiže v nedeľu. Napokon raz v roku, počas veľkonočných sviatkov tento motív zaznieva ako slávnostné crescendo, ktorým vrcholí celý rad udalostí, ktoré spoločne nazývame dejinami spásy.
Veľkonočné sviatky sa tak stali pevnou súčasťou kresťanskej tradície, podobne ako aj ostatné centrálne sviatky cirkvi. Tak, ako na samom počiatku, i teraz by mali znamenať prežitie skutočnej, nefalšovanej radosti z toho, čo pre nás všetkých Boh vykonal v Ježišovi Kristovi. Veľkonočné udalosti majú pre nás hlboký zmysel. Veľkonočná viera nie len viera, o ktorej spievame alebo ktorú vyznávame v Kréde, ale hlavne tá, ktorú žijeme! Taká viera dáva potom zmysel nášmu životu a všetkým našim ľudským snaženiam...

 

Verš piesne: ES 600, v. 1.

 

Text: Ján 20, 1-8

1 V prvý deň po sobote, včasráno, keď ešte bola tma, prišla Mária Magdaléna ku hrobu a videla kameň odvalený od hrobu. 2 I bežala a prišla k Šimonovi Petrovi a k inému učeníkovi, ktorého Ježiš miloval, a hovorila im: Vzali Pána z hrobu a nevieme, kam Ho položili. 3 Peter a ten druhý učeník pobrali sa teda a šli ku hrobu. 4 Obaja bežali spolu, ale ten druhý učeník predbehol Petra a prišiel prvý ku hrobu. 5 Nahnúc sa, videl tam plachty ležať, ale nevošiel dnu. 6 Tu prišiel aj Šimon Peter, ktorý ho nasledoval, vstúpil do hrobu a videl tam plachty ležať. 7 Ale šatka, ktorú (Ježiš) mal na hlave, nebola medzi plachtami, lež osobitne zvinutá na inom mieste. 8 Vtedy vošiel aj ten druhý učeník, ktorý prišiel prvý ku hrobu, i videl a uveril; 9 ešte totiž nepoznali Písmo, že mal vstať z mŕtvych. 10 Potom sa učeníci vrátili domov.

 

Bratia sestry,

pod dotykom počutého veľkonočného príbehu chceme dnes hovoriť a uvažovať o veľkonočnej viere, o zážitku so Vzkrieseným.

 

Keď si prečítate všetky veľkonočné príbehy, zistíte pozoruhodnú vec: všetky majú jednu vec spoločnú: žiaden príbeh nehovorí o tom, čo a ako to bolo so samotným aktom vzkriesenia Ježiša Krista, ale podrobne hovoria o tom, čo sa stalo s ľuďmi, ktorí boli svedkami Jeho prázdneho hrobu alebo stretnutia s Ním.

 

Čo nám o tom hovorí Jánovo svedectvo? Zavčas ráno, hneď čo vyšlo slnko, Ježišovi priatelia sa ponáhľali k hrobu. Prvé boli ženy, tie, ktoré Ho milovali tak veľmi. Mali so sebou plátno, olej a voňavé veci, pretože prišli, aby Ho pochovali tak, ako sa patrilo, keďže piatkové pochovanie bolo vykonané narýchlo. Teraz Ho chceli dokončiť. Peter a Ján prichádzajú až po ženách, až potom, keď sa od nich dozvedeli o prázdnom hrobe. Bežali veľmi rýchlo. Ján rýchlejšie, zrejme preto, že bol mladší, Petra predbehol, ale čakal naňho, aby vstúpil do hrobu prvý. Prv, než vstúpili do hrobu, sa ta pozreli – a boli veľmi prekvapení.

 

Ako sme si povedali prv, evanjeliové príbehy mlčia o tom, čo sa stalo s Ježišom, zato rozprávajú o tom, čo sa stalo s ďalšími – tými, ktorí videli prázdny hrob, keď sa im potom Ježiš sám zjavil, v dome, kde sedeli, vonku pri jazere, keď Ho videli kráčať po mori, jesť chlieb... Prvá bola Mária Magdaléna, potom ďalšie ženy, neskôr Peter a Ján, potom aj ostatní a napokon Tomáš. S tými všetkými sa čosi pozoruhodné stalo...

 

Samozrejme – čosi sa stalo aj s Ježišom. Veď to je základ toho, čo kresťania oslavujeme na Veľkú noc. O tom, že Ježiš vstal z mŕtvych niet ani najmenších pochybností. Učeníci videli, ako sa Ježiš až do smrti pevne držal vernosti Bohu. A keď sa už zdalo, že je všetko stratené, mohli sa presvedčiť o Božom víťazstve. Ježišovo zmŕtvychvstanie vydáva jasné svedectvo: Kristus je Mesiáš, Boží Pomazaný, a kto k Nemu patrí, má cez Neho prístup k Otcovi. To je to jadro, základ, ktorý máme dnes sláviť. To, čo sa stalo s Pánom Ježišom, je, samozrejme, najhlavnejšia vec. To, čo sa stalo s Ježišom, je začiatok a koniec, základ a vrchol.

 

Avšak, to, čo sa od nás dnes žiada je nielen oslava Ježišovho vzkriesenia, už vôbec nie iba spomienka toto všetko. Sústreďme sa na to, čo sa stalo s ľuďmi okolo Neho. Čo to bolo, aká to bola sila, čo ich tak zmenila a úplne premohla? Ženy, apoštolov a po nich tie nespočetné zástupy ľudí to tak veľmi premohlo, že ich život už nikdy nebol taký ako predtým.

 

Zmenilo im to život nadobro. A ako čas napredoval, sa to v nich len usádzalo viac a viac a to, čo sa s nimi stalo, bolo v nich tým úplne najhlavnejším a najpodstatnejším, čo v tomto živote vlastnili... To je zážitok Boha, to je skúsenosť veľkonočnej viery, bratia a sestry!

 

Áno, aj dnes mnoho veriacich ľudí radi hovoria o svojich zážitkoch s Bohom. Veriaci človek je človek, ktorý osobne zažil Boha. No nie každý zážitok Boha je aj naozaj zážitkom Boha. Sú i falošné zážitky. Kedy je ten zážitok s Bohom skutočný? Kresťanský spisovateľ a teológ John Powell vo svojej knihe „Dotkni sa ma“ hovorí, že je to tak vtedy, keď zážitok s Bohom má tri charakteristiky, resp. keď prežije tri testy: test času, test reality a test lásky.

 

1.Test času. Človek, ktorý zažil Boha a ktorého sa Boh dotkol, nebude už nikdy ten istý. Toto by pokladal za zradu Boha. Samozrejme, aj takýto človek zostáva so svojimi hriechmi a bojmi, ale predsa ten dotyk Boha na ňom zanechá viditeľný znak. Tu nejde o horúce emócie, o tzv. mládežnícku vieru či charizmatické prejavy, to prichádza a odchádza. Ale zážitok zostáva. Nenápadne, ale pevne. A čím viac čas napreduje, tým to bude v ňom výraznejšie. Plynúci čas takého človeka bude v tom zážitku Boha iba utvrdzovať. Zážitok Boha v ňom s postupujúcim časom nebude blednúť, ale naopak bude v ňom silnieť...

 

2. Test reality. Človek, ktorý sa stretol s Bohom, nebude cítiť nutkanie na únik zo sveta alebo na bývanie vo veži, na stĺpe, kde by prežíval dotyk s Bohom v nejakej výsostne privátnej extáze. Človek, ktorý zažíva dotyk s Bohom sa bude chcieť naopak ešte viac zahĺbiť do sveta, do jeho krásy, do jeho hudby, do jeho poézie. Takýto človek však bude schopný ponoriť sa aj do hlbokého smútku ľudských sŕdc. Bude chcieť žiť vo svete, v tom, čo je jeho úlohou, čo sú jeho povinnosti. A vo všetkom tomto – ak to je jeho povolanie – bude pod vplyvom zážitku Boha výkonnejší, vernejší, skutočnejší. Martin Luther hovorí: „Slávou Boha je človek prekypujúci životom.“

 

3.Test lásky. Človek, ktorého sa v živote dotkol živý Boh, bude viac milovať. Pretože pochopil, že keď Boh je Láska, bude sa Mu chcieť podobať práve v tom najpodstatnejšom, čo Boh má a čím je: v láske. Láska je vlastne tým najvlastnejším dôvodom, prečo Boh vstupuje do nášho života a prečo sa nás dotýka. Dar lásky je najväčším darom Božieho Ducha, ktorý nám bol daný už pri sv. krste. Samozrejme, ono to nefunguje pri nás ako čarovné mávnutie prútikom či ako plesnutie bičom. Človek občas v láske zaváha, občas je i neláskavý... Ale práve veriaceho človeka, ktorý skutočne zažil Boha vo svojom srdci, bude ho to mrzieť, keď zlyhá, keď ublíži, keď povie neuvážlivé slová atď. a bude chcieť sa k tomu Kristovmu ideálu stále vracať... 

 

Bratia a sestry, keď si všimneme apoštolov a ostatných, ktorí mali skúsenosť so vzkrieseným Pánom, zistíme, že oni skutočne prešli všetkými tromi testami: Boli zmenení, pretože šli a ohlasovali to, čo zažili. Už nikdy neboli tými istými. Vyšli von zo svojich úkrytov a tešili sa z Božieho stvorenia. Milovali svet a ľudí v ňom a chceli, aby aj svet miloval Boha. A konečne, tým, čo ich pohýnalo vpred, bola láska. Týmto spôsobom splnili Ježišov príkaz – ohlasovať posolstvo o ukrižovanom a vzkriesenom Pánovi.

 

Toto je v skratke veľkonočný príbeh – svedectvo moci vzkrieseného Pána, ktorej sa človek odovzdá...

 

Sestry a bratia! Ako je to s nami? Sme veriaci ľuďmi? Sme veľkonočnými ľuďmi? Sme ľuďmi, ktorí sa pretvorili pod vplyvom zážitku živého a stále konajúceho a premieňajúceho Boha? Až keď si poctivo odpovieme na tieto otázky, prídeme na to, aký to má zmysel sláviť veľkú noc, oslavovať vzkriesenie Ježiša Krista.

 

Modlím sa o to, nech nám v tom všetkým pomôže aj dnešné slávnostné ráno, kedy si môžeme všetky tieto skutočnosti nielen bytostne uvedomiť, ale ich aj priamo prežiť, s úprimnou radosťou a v pokoji, ktorý našim srdciam dáva vzkriesený Pán.

 

Amen.

AKTUÁLNE
Kontakty
Zborové oznamy
Fórum
Fotogaléria
Odkazy
Oznamy - nové

Oznamy