O NÁS
Hlavná stránka
Nová webstránka
O nás
História
Štruktúra

ŽIVOT V ZBORE
Bohoslužby
Detská besiedka
Mládež a dorast
Biblické hodiny
Stredisko evanjel. Diakonie
Modlitebné spoločenstvo
Časopis Prameň
Cirkevná daň

AKTIVITY
Kázne
Audio kázne
Informačné listy
Zborový farár
Predstavujeme
Akcie
Naše talenty
Svedectvá, úvahy
SLUŽBA V KOSTOLE
Upratovanie v kostole
Konfirmandi

Kázeň 06.12.2015

2.adventná nedeľa – 6.12.2015                                                                                                 

Piesne: 12, 14, 25 A.4

Liturgické texty: Iz 40, 1-5; Ž 85; 2Pt 3, 8-15

Kázeň: Mt 3, 1-5
           

            Drahé sestry a bratia!

            Prežívame advent. Advent predchádza Vianoce. To dôležité má prísť. A stane sa to skoro. Deti už vedia povedať, koľkokrát sa naspíme a budú Vianoce. Radosť sa stupňuje... Očakávame vzácnu návštevu!

            V duchu dnešnej témy sa chceme pozrieť na kresťanský advent ako na čas prípravy pred návštevou vzácneho hosťa. Čo je potrebné pre to spraviť? Ako sme na tom s našou pohostinnosťou, s našimi srdciami?

           

V súvislosti s pohostinnosťou mi spontánne prichádzajú na myseľ dva zážitky:

Prvý, ktorý som zažil pred niekoľkými rokmi, keď som mal pochovávať istú staršiu pani. Zosnulú som nepoznal, ani som ju nikdy nevidel v kostole. Spýtal som sa jej syna, či bola veriaca a či aspoň na sviatky prišla na služby Božie. On odpovedal, že veriaca bola, aj sa doma modlievala, ale do kostola nešla nikdy. Keď sa pred mnohými rokmi presťahovala do neznámeho prostredia, ako veriaca sa začala zaujímať, kde je kostol a kedy sú tam bohoslužby. V nedeľu prišla trochu skôr. Usadila sa v lavici a čakala na začiatok bohoslužby. A ako to už býva, prišla k nej akási staršia pani a upozornila ju: „Toto je ale moje miesto, tu ja sedávam.“ Ustúpila. Na ďalšiu nedeľu sa na inom mieste v tom kostole udialo čosi podobné – zas komusi obsadila „jeho“ miesto. A po treťom takom zážitku nadobudla dojem, že tam nie je vítaná a získala taký psychický blok, že už to nikdy neprekonala…

Iný zážitok opisovali moji kolegovia, keď boli na výlete vo Svätej zemi. Po celodennom programe sa títo vybrali na prechádzku do ulíc a uličiek Betlehema – ktorý sa nachádza na palestínskom území. Akosi si nedali pozor a stratili orientáciu. Jednoducho zablúdili. Keď sa im nepodarilo nájsť cestu do hotela, spýtali sa na cestu okoloidúcich – skupinky mladých ľudí. Očividne ten ich hotel nepoznali, ale prejavili ochotu im pomôcť. Pýtali sa aj oni domácich a kamsi ich viedli. Keď ich viedli do tmavých úzkych uličiek, začali  mať aj obavy a chceli sa od nich oslobodiť. Oni však boli neústupčiví a kamsi ich  dosť hlasno viedli. Až prišli na jedno námestie, kde bolo veľmi veľa ľudí a zaviedli ich do domu. Tam od miestnych zistili, kde sa ich hotel nachádza, dali im mapu, do ktorej zakreslili trasu, kadiaľ sa majú vybrať, neprepustili ich však hneď, trvali na tom, aby si s nimi sadli a neuveriteľne bohato ich hostili. Bol práve ich pôstny mesiac ramadán, kedy sa oni celý deň veľmi prísne postia, po západe slnka však majú hostiny. Našim kresťanom však po celý čas vŕtalo v hlave: o čo im ide, čo s nimi chcú? Chcú ich otráviť, či omámiť? Alebo len nakŕmiť a potom predložia účet? Prečo by ich, neznámych ľudí tak kráľovsky hostili? Až keď sa v bezpečí dostali do hotela, následne pochopili, že to bola pravá, nefalšovaná, orientálna pohostinnosť, že ich hostili nezištne, len z radosti z toho, že niečo pekné pre nich môžu urobiť… Títo naši “pohostinní” Slováci, z pohostinného národa, zažili vtedy kultúrny šok…

Ozajstná pohostinnosť dáva hosťovi pocit, že je vítaný, zároveň však svedčí o hostiteľovi, o jeho vnútornom naladení – sebectve, či nezištnej dobročinnosti…

 

Bratia a sestry! Skúsme teraz role hostiteľa a hosťa aplikovať aj na náš vzťah s našim Bohom. Ak chceme ostať verní evanjeliu, musíme spásu prijať ako dar od Boha. Dar, ktorý si nemôžeme ani zaslúžiť, a už vôbec nie nejakým spôsobom kúpiť. Je to milosť. Boh chce byť tým hosťom, ktorý vstupuje do nášho života (nie však nasilu, len ak je prijatý) a obdaruje nás. Dôležité však je, akými hostiteľmi v tomto vzťahu sme, či komunikujeme hosťovi, že je vítaný a sami či sme schopní prijať dar.

 

K revízii nášho postoja hostiteľa voči Spasiteľovi nás vedie aj dnešné evanjelium, v ktorom Ján Krstiteľ vyzýva: „Pripravujte cestu Pánovi, vyrovnávajte Mu chodníky...“           Je to hlas, zaznievajúci na púšti. Púšť je miesto, kde ide o holé prežitie a kde dôležitým je naozaj len to dôležité, kde si človek uvedomí hodnotu aj obyčajnej vody a chleba, pričom ostatné sa dostáva na vedľajšiu koľaj. (Ako často len v živote mimo púšte skutočné hodnoty vecí nemáme usporiadané!!!).

Ako teda pripraviť cestu Pánovi? Krstiteľ nám na to dáva návod: „Každé údolie nech je vyrovnané, každý vrch a kopec znížený...“ Sú veci, ktoré sú v našom živote navyše, sú kopcami, ktoré predstavujú prekážku a treba ich odstrániť. A v inom zas treba pridať. A to v poradí dôležitosti.

 

Proti čomu treba naozaj bojovať, je naša pýcha. Tento hriech spôsobuje toľko škody a zla vo vzťahoch, a je tak zákerný, lebo sa rád a dokonale maskuje. Koľkokrát až keď človek spozná a prizná, že je pyšný, začína prestávať byť pyšným.

A druhou pliagou, doprevádzajúcou tú prvú, je naša nenávisť v jej najrozličnejších stupňoch a podobách – počnúc neodpustením. To sú tie kopce, ktorých sa nutne musíme zbaviť. A tie priepasti? Určite je to nedostatok pokory a dobroprajnej a dobročinnej lásky.

 

Trénujme sa v tom denne. Pestované srdce nezískame bez pestovania… Trénujme si jasné postoje podľa evanjelia v maličkostiach, aby sme vládali byť Boží aj vtedy, keď bude treba vydať aj silnejšie svedectvo, ako napríklad to, ktorým šokoval nedávno svet Antoine Leiris, ktorý pri Parížskom teroristickom útoku stratil svoju mladú manželku a matku ich 17 mesačného syna. Ešte zdrvený bolesťou napísal teroristom otvorený list:

V piatok ste vzali život výnimočnému človeku, láske môjho života, matke môjho syna, ale moju nenávisť nezískate. Neviem, kto ste a ani to nechcem vedieť, ste mŕtve duše. Ak tento Boh, pre ktorého slepo zabíjate,  nás stvoril  na svoj obraz, každá guľka v tele mojej ženy je ranou v jeho srdci.

Takže nie, neuspokojím vás tým, že vás budem nenávidieť. Chcete to. Ale keby som odpovedal na nenávisť zlosťou, poddal by som sa rovnakej nevedomosti, ktorá z vás urobila to, čím ste.

Chceli  by ste, aby som bol vystrašený, aby som sa na svojich milých spoluobčanov pozeral podozrievavo, aby som svoju slobodu obetoval za svoj pocit bezpečia. Prehrali ste.

Dnes ráno som ju videl. Konečne, po nociach a dňoch čakania. Bola taká krásna, ako keď v piatok večer odchádzala, taká krásna, ako keď som sa do nej pred dvanástimi rokmi bezhlavo zamiloval.

Samozrejme, že som zničený od žiaľu, toto malé víťazstvo vám poskytnem, ale bude mať krátke trvanie.

Viem, že ona bude s nami každý deň a že sa nakoniec stretneme v nebi, so svojimi slobodnými dušami, ktoré vy nikdy nebudete mať.

My dvaja, môj syn a ja, budeme silnejší než akákoľvek armáda na svete. Už s vami nemôžem (nechcem) naďalej strácať čas, pretože sa musím vrátiť ku svojmu synovi, ktorý sa práve zobudil.

Má iba sedemnásť mesiacov Najskôr ako každý deň spapá svoju desiatu, a potom sa rovnako ako každý deň budeme spolu hrať a tento chlapec bude celý svoj život šťastný a slobodný. Pretože ani jeho nenávisť nikdy nezískate.”

Milí bratia a sestry! Srdce, schopné prijať prichádzajúceho Boha je len srdce pokorné, plné milosrdnej a dobročinnej lásky. Vykročme teda na púšť adventu a pripravme cestu Pánovi, vyrovnajme Mu chodníky! Každé údolie nech je vyrovnané a každý vrch a kopec nech je znížený! Dokážme Pánovi a aj sami sebe, že ON je u nás vítaným hosťom. Amen.

 

 

 

VSB - 2. adventná nedeľa, 6.12.2015

Piesne: 20, 13, 437 A.4

Liturgický text: R 15, 7-13

Kázeň: Lk 3, 3-18

 

Sestry a bratia! Ak chceme mať skutočný adventný duchovný zážitok z liturgických textov dnešnej 2. adv. nedele, musíme sa pridať k zástupom, ktoré odchádzajú z miest a dedín, aby počuli proroka Jána Krstiteľa... Nechali doma všetko, čo ich ťaží a zamestnáva a nesú so sebou len svoje viny, svoju túžbu a svoju nádej. Skutočnému obráteniu napomáha samota a odlúčenosť od ľudí i od vecí, aby sa duša mohla postaviť Bohu tvárou tvár.

 

Viac než Jánovo slovo priťahuje ľudí  jeho osobnosť. To, čo od nich požaduje svojím kázaním, ukazuje presvedčivo vlastným štýlom života. Jeho veľkosť spočíva v skutočnej jednoduchosti života. Dal sa nezištne do služieb poslaniu, ku ktorému ho Boh povolal. A tu vidíme názorne, v čom spočíva sila a pôsobivosť skutočného apoštolátu: o jeho úspechu nerozhodujú krásne slová, ale úplná odovzdanosť Bohu, vrúcna modlitba a dobrovoľné odriekanie. Pohliadnime s úctou na tohto muža, na jeho hrubé a drsné šaty, všimnime si jeho zrak, z ktorého vyžaruje rozhodnosť a zanietenosť pre Božiu vec. Otvorme dokorán svoje srdce jeho výzve: “Pokánie čiňte!”

 

Tí, ktorí prichádzajú zďaleka i zblízka s kajúcim srdcom, cítia potrebu vyznať sa zo svojich vín. Pokorné a úprimné priznanie je vstupnou bránou ku skutočnej ľútosti. Poslušne vstupujú do rieky, aby dosiahli odpustenie. Nie je im zaťažko trpezlivo čakať na chvíľu, kedy ich Ján poleje vodou z Jordána. Rozhodná túžba po obrátení spojená s posvätným obradom im dáva istotu skutočného odpustenia. Pri pohľade na kajúcnikov, ktorí s úľavou v duši a s radosťou na tvári vystupujú očistení na breh, ďakujme aj my Pánovi za nesmierny dar svätosti, ktorý nám trvale sprístupňuje Božie milosrdenstvo.

 

Ale sú tu aj iní. Sú si príliš istí sami sebou a nepociťujú potrebu vyznať sa zo svojich hriechov. Spoliehajú sa s úplnou samozrejmosťou na svoj pôvod a na svoje postavenie. Sú tu, pretože išli všetci a teraz by chceli byť prednostne vybavení. Boží muž im však vidí až na dno duše. Svojím nadutým formalizmom neurážajú len jeho, ale predovšetkým Pána. Jeho slová sú prísne. Nazýva ich vreteničím/hadím plemenom. Keď však počujeme Jánovu tvrdú výčitku, nemyslime ani tak na židovských predákov, ako skôr sami na seba. Nechýba aj nám pokora k úprimnému priznaniu si vlastnej hriešnosti? Nemáme sklon radiť sa k tým, ktorí sa pokladajú za niečo viac, ako tí ostatní? Nepripisujeme si zásluhy za to, čo sme dostali od Boha? Nesieme ovocie skutočného pokánia? Plané stromy budú vyťaté a spálené.

Vezmime si príklad z Jánovej pokory. Celé mesto aj celé okolie išlo za ním. Vidia v ňom Mesiáša, ale Ján ich vyvádza z omylu: Nielenže nie som Mesiáš, ale Mesiáš, ktorý príde po mne, je taký veľký a silný, že ja som v porovnaní s ním NIČ. A tu sa ukazuje pravá pokora: všetko, čo je a čo má, používa k oslave Boha.

Prvá časť Jánovho proroctva sa naplnila. Neprestávajme ďakovať Bohu, že môžeme žiť v tej požehnanej dobe, kedy sa nám dostalo milosti Ježišovho krstu i nespočetných darov Ducha Svätého. Ak si Izraeliti vážili Jánov krst, o čo viac sa dostalo nám?! A to nie je len vyznamenanie, ale i záväzok. Máme sa stať dobrou pšenicou, ktorú Pán zhromaždí do svojej sýpky. Keby sme zostali len prázdnou plevou, hrozí nám druhá časť Jánovho proroctva.

 


            Skúsme si dnes zobrať k srdcu napomenutie i povzbudenie apoštola Pavla z jeho listu: Ponúka nám jednoduchý, ale osvedčený návod, ako sa stať pravou pšenicou: “Prijímajte jeden druhého ako Kristus prijal vás: stal sa služobníkom...”

 

K tejto adventnej aktivite nás pozýva Pán Boh dnes. Pozýva nás, aby sme boli Jeho poslovia lásky a nového bratskosesterského spoločenstva a požehnáva aj našu službu, náš život, aby aj skrze nás – skrze naše pokánie – zaskvel sa celému svetu Spasiteľ sveta, Ježiš Kristus. Amen.

 

AKTUÁLNE
Kontakty
Zborové oznamy
Fórum
Fotogaléria
Odkazy
Oznamy - nové

Oznamy