Kvetná nedeľa

            Keď počujeme slovo „paradox“ - zrejme všetci vieme, že to znamená protirečenie. Dnešná Kvetná nedeľa - jej liturgické i pašiové texty nám stavajú pred oči viaceré paradoxy.  

            Ako hlavný paradox vnímame medzi koncom slávnostného Ježišovho vstupu do Jeruzalema: „Hosana! Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom! Hosana na výsostiach!“ (Mk 11,9-10) a koncom dnešných pašií, ktoré hovoria o výkriku: „Ukrižuj Ho, ukrižuj! (porov. Mk 15, 42-47).
            Okrem toho nájdeme paradoxy aj v dnešných liturgických textoch, ktoré sú uvedené v informačných listoch:

            Prorok Izaiáš ( 50, 4-7) jasne píše o Božom služobníkovi, ktorého budú ľudia nenávidieť a napokon Ho odvrhnú. Jednoduchý izraelský ľud, ale predovšetkým ich poprední náboženskí vodcovia – farizeji, to dobre poznajú, veď všetci očakávajú prisľúbeného Mesiáša. A ako to napokon skončí? Namiesto „Hosana“ – „Ukrižuj ho!“

            Paradoxy nájdeme aj v epištolickom texte (F 2,6-11), kde je zapísaný prvý hymnus – spev ako vyznanie prvých kresťanov o Ježišovi: Ježiš Kristus, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕža sa svojej rovnosti s Bohom. Ježiš, v ľudskom tele zjavený Boh, berie si prirodzenosť sluhu. Boh sa stáva človekom kvôli človekovi.
            Kvetná nedeľa svedčí o slávnostnom vstupe, o pokriku: „Hosana, požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom...“ a zároveň už o Ježišovom utrpení, ktoré je dovŕšené na Veľký piatok Jeho smrťou a pochovaním.
            Paradox sledujeme medzi dvoma učeníkmi: Judášom a Petrom. Obaja zlyhali. Judáš zradil, Peter zaprel. Ale Peter neskôr oľutoval, Judáš sa obesil.... 
            Getsemanská záhrada – Ježiš sa modlí, Peter, Jakub a Ján spia. Takto sa správajú Jeho najbližší v rozhodujúcich chvíľach...
            Pilátov paradox – ako sudca nenachádza na Ježišovi žiadnu vinu, predsa napokon prepúšťa zločinca Barabáša a nevinného Ježiša dáva zbičovať a vydáva Ho, aby Ho ukrižovali.
            Na Veľký piatok nám pred oči bije ďalší - „golgotský“ paradox: Ježiš, Boží Syn, Mesiáš je ukrižovaný uprostred zločincov. Najprv Mu prestierajú svoje plášte a potom z Neho strhávajú Jeho vlastný odev a losujú oň. A ešte jeden paradox. A veľmi dôležitý: Stotník pod krížom. Vojak, Riman, po všetkom čo vidí, nakoniec zvolá: „Tento človek bol naozaj Boží Syn“ (Mk 15,39). Paradox v tom, že pohan musí potvrdiť božstvo Ježiša Krista.

            Radosť, nadšenie, slávnostné vítanie pri Ježišovom vstupe do mesta. Koľko to však trvalo? Veľmi krátko. Kým zvädli tie zelené palmové ratolesti. Behom piatich dní sa toto nadšené „Hosana“ zmenilo na smutné a bolestné „Ukrižuj ho“. Najprv Ho vítajú ako kráľa, neskôr zaznie „Nemáme kráľa, iba cisára“. Aký kontrast medzi zelenými ratolesťami a krížom!

            Drahí veriaci, možno si postavíme otázku, prečo toľko paradoxov? Predsa to všetko malo a má stále svoj zmysel. Aby sa splnili slová Písma, ktoré svedčia o Pravde. Ježiš po celý svoj život vydáva verné svedectvo o Pravde. Ten, kto rešpektuje pravdu, kto ju starostlivo hľadá, kto jej slúži, kto o nej svedčí, ten má účasť na Jeho kráľovstve, o ktorom Ježiš hovorí i samotnému Pilátovi, že nie je z tohto sveta. Svedčiť o pravde, znamená svedčiť o Bohu. A Ježiš k tomu ešte dodáva, keď ako Boží Syn o sebe vyhlasuje: „Ja som cesta, pravda a život“ (J 14,6). Byť v službách pravdy, nech by to človeku prinieslo aj poníženie, potupu, neznamená nikdy porážku, ale víťazstvo. Ježiš počas celého svojho pozemského života hovorí o pravde, vydáva o nej svedectvo. Čo je však zarážajúce: Práve teraz, počas týchto vrcholných dní, mnohí z tých, ktorí ju majú na dosah, o nej nechcú počuť. Nechcú počuť, že Ježiš je skutočne Kráľom, ktorý prišiel medzi svoj národ, aby ho znova priviedol späť k Otcovi. On vždy ide verne za pravdou, vždy plní poslanie, ktoré mu zveril Otec. A koľko si musí vytrpieť práve pre toto poslanie. Práve teraz, keď verejne dokončuje svoje vykupiteľské dielo. Tri roky chodil pomedzi ľud, tri roky o Ňom bolo počuť v celom národe. Dokonca i vladári počúvajú o Ňom mnohé správy. Tri roky dokazuje svoju moc, robí zázraky, odpúšťa hriechy, vyháňa nečistých duchov, otvára ľuďom oči, aby spoznali, že na Ňom sa vyplňujú proroctvá o Mesiášovi. A predsa. Po tom všetkom, čo išli za Ním mnohé zástupy, keď vyučoval, i teraz, keď zástup sprevádzajúci Ho do Jeruzalema, slávnostne volá „Hosana“, všetko sa to zrazu zmení na bolestné „Ukrižuj ho“.

            Možno si povieme: Nám by sa to nikdy nemohlo stať! My vieme a vyznávame, že Ježiš vstal z mŕtvych. Vzkriesený Kristus je stále prítomný v dnešnom svete, medzi nami, vo svojej cirkvi. Chce nás sprevádzať po celý náš život. Prihovára sa k nám, poúča nás, ako kedysi mnohé zástupy, ktoré šli za Ním. Hovorí nám o pravde, aby nás priviedol k Otcovi.

            Ale oproti Kristovi je tu na druhej strane dnešný svet. Svet, ktorý sa v mnohom rozchádza od toho Ježišovho. Aj to je istý paradox. A kam patrím ja v tomto svete? Počúvam Krista a idem za Ním vždy, aj vtedy, keď mi je nepríjemné počuť a vyznať tú pravdu, ktorú On neustále hlása, tú pravdu, ktorou je On sám? Idem vždy po ceste, o ktorej povedal „Ja som cesta“ (Jn 14,6)? Nosím v sebe vždy život, o ktorom Ježiš povedal „Ja som život“ (Jn 14,6)?

            To prvé bolestné „Ukrižuj ho“ priviedlo Ježiša na kríž. Aby splnil vôľu svojho Otca a priniesol výkupnú obeť za nás všetkých. Ale dnes, po to všetkom, čo nám je už známe, zaznieva znova. A my často na jednej strane slávnostne voláme to známe „Hosana“ a práve naše hriechy samé volajú to druhé. Každý náš hriech vlastne volá „Ukrižuj ho“. Dnešnou nedeľou sa začína Veľký týždeň. Koľko dní z celého roka v našom živote by sme mohli nazvať Veľkým týždňom práve pre mnohé naše paradoxy, ktorých sa dopúšťame ako kresťania? Koľkokrát zaznelo v mojom živote to slávnostné „Hosana“ a koľkokrát „Ukrižuj ho“?

            K tým paradoxom na začiatku môžeme všetci pridať ešte jeden, ktorý je z nich iste najväčším. Tým paradoxom i problémom v živote kresťana je vždy hriech. Oveľa horšie je však ešte to, ak si ho nedokážeme uvedomiť. Hriech bude stále znamenať odmietnutie Krista, Jeho pravdy. Hriech bude stále volať „Ukrižuj ho“ a nikdy nie „Hosana“.

            V Kolíne nad Rýnom na jednom oltárnom obraze je namaľované snímanie z kríža. Stredoveký maliar namaľoval pri päte kríža tiež aj seba, ako súcitne pomáha vyťahovať klince zo svätých nôh Pánových. Na otázku, prečo sa tam namaľoval, odpovedal: „Vo svojom živote som nie raz hriechom Pánovi klinec do svätého tela vrazil, je čas, aby som ho vytiahol“

            Dnešný svet v mnohom pripomína ten paradoxný zástup ľudí, ktorý volá „Hosana“ i „Ukrižuj ho“. Ježiš sám vyhlasuje, že Jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta. A práve my, kresťania, hoci žijeme uprostred tohto sveta, máme žiť tak, akoby sme v ňom nežili. To je výzva pre nás, aby sme v svete plnom hriechu žili bez hriechu. Stotník, ktorý tomu všetkému na Golgote najprv velil, nakoniec uveril a zvolal: „On bol naozaj Boží Syn“ (Mt 27,54). My veríme, a predsa pribíjame. Svätá spoveď a svätá Večera Pánova, ku ktorej máme pozvanie po tieto dni pristúpiť je pre nás opäť novou a vynikajúcou príležitosťou odstrániť z nášho života konkrétny, viditeľný hriech. Povyťahovať z Kristovho doráňaného tela mnohé klince hriechov, ktoré sme Mu popribíjali ako rímski vojaci.
            Prežime tento Veľký týždeň, a nielen tento bez toho, aby už nikdy naše hriechy nevolali „Ukrižuj ho“! Kristus bol ukrižovaný aj pre naše hriechy. Ale dnes živý vzkriesený Kristus nám to stále pripomína. Aby sme mohli byť vzkriesení s Kristom, my sami musíme povstať najprv z hriechu. S Božou pomocou odstraňujme tento najväčší paradox kresťana. Amen.