25. nedeľa po sv. Trojici – Pamiatka posvätenia chrámu

Piesne: 211, 579, 203, 366 A. 73

Liturgické texty: Ž 84, Mt 25, 31-47

Text: Evanjelium podľa Lukáša 24, 28-33

Bože, v tomto svätom chráme

Tvoje slovo počuť máme.

K večnej spáse cestu istú

Ty si všetkým zjavil v Kristu.

Tvoje slovo – svetlo krásne

svieti nám jak slnko jasné,

priprav naše srdce, ducha,

Tvoje slovo nech poslúcha. Amen.

(ES 208, 1)

            Drahí veriaci!

Svätíme dnes pamiatku posvätenia tohto nášho kostola. Slávi 19 rokov. Zároveň si pripomíname, že veža chrámu – ako zachovaný prvok bývalého chrámu má svoje jubileum - 80 rokov. Ak Pán Boh dovolí, presne o rok – v jubilejnom roku 500.výročia Lutherovej reformácie bude tento chrám sláviť tiež svoje jubileum – 20 rokov svojej existencie.   

            Pri dnešnej slávnosti si chceme položiť aj tieto otázky: Majú kostoly ešte miesto v našom modernom svete, alebo sú len pozostatkom minulosti? Možno nás, aktívnych veriacich pokladať za moderných ľudí? Máme sa nebodaj cítiť menejcennými preto, že s radosťou chodíme do kostola? Majú sa naše deti a mládež hanbiť za to, že prichádzajú na toto miesto? Chodíme do kostola len zo zotrvačnosti? Alebo tu hľadáme niečo omnoho dôležitejšie a pre náš život to podstatné?

            Na tieto otázky chceme nájsť odpoveď a to na základe prečítaných slov z Lukášovho evanjelia. Časť prečítaného príbehu hovorí o dvoch emauzských učeníkoch, ktorí utekajú z Jeruzalema krátko po tom, čo tam bol ukrižovaný Ježiš Kristus. Aj oni patrili medzi širší okruh Jeho učeníkov. Na tejto ceste sa so vzkrieseným Ježišom stretli, spočiatku Ho nepoznali, ale aj tak sa cítili v Jeho blízkosti veľmi dobre. Keď chcel Ježiš od nich odísť, zdržiavali Ho, aby ostal s nimi, potom spolu večerali, pri večeri Ho spoznali, On im zmizol, a oni sa natešení a posilnení vrátili späť do Jeruzalema k jedenástim učeníkom. Tieto chvíle boli pre nich neobyčajné, výnimočné, nevšedné. Pretože vnášali svetlo do ich života, prinášali pokoj a radosť do celej ich bytosti. Túto svoju radosť vyjadrili v slovách: „Či nehorelo v nás srdce, keď nám (Ježiš) hovoril cestou a vysvetľoval Písma?“

            Nuž a presne toto, takéto vzácne chvíle, môže zažívať každý človek, ktorý prichádza do chrámu Božieho, lebo tu sa stretá so vzkrieseným Pánom Ježišom, ktorý nás oslovuje vo svojom slove a vo svojej Večeri s nami stoluje.

1. Tak sa chrám Boží stáva miestom, kde večnosť z neba vstupuje do nášho sveta a robí z nás ľudí šťastných a nesmierne bohatých. Tieto sviatočné a ničím nenahraditeľné chvíle zažívame na tomto mieste. Sú to mimoriadne zážitky, zažitie Pána Boha, Božieho sveta večnosti v našom srdci. Toto je nám darované na tomto mieste: keď niečo z duchovných piesní, liturgie, modlitieb, kázne alebo z duchovnej hudby vyvolá v našom vnútri hlbokú ozvenu, a my vtedy prežívame niečo zvláštneho, čo zanecháva hlbokú pečať v našom citovom aj myšlienkovom svete. A robí to sviatok z nášho života.

            Verím, že väčšina z nás, bratia a sestry, prežíva túto jasnú, priezračnú a čistú atmosféru nedeľného a sviatočného dňa na tomto mieste. Keď sa sústredíme na počúvanie Božieho slova, pri modlitbách a piesňach sa nám otvárajú oči, je nám dopriate nazrieť hlbšie do vlastného života a sme schopní pozorovať niektoré súvislosti, čo inokedy, cez všedné dni ani nedokážeme. Vtedy prežívame asi to, čo prežívali tí emauzskí učeníci, keď sa im otvorili oči a poznali Ježiša blízko pri sebe. Ako oni, aj my pociťujeme to zvláštne duchovné vzrušenie a súčasne neopísateľný pokoj a radosť, ktorá mohutne vstupuje do našej duše z večnosti.

            Nedá mi, aby som nespomenul dojímavú báseň Ivana Krasku o nedeľnom sviatočnom večere Vesper dominicae. V tejto básni má autor pred očami svoju staručkú mamu, ktorá si v nedeľný večer osamote, v tichosti večera otvára starodávny, od generácii zdedený Tranoscius. Rodinné záznamy, ktoré sú v nej zapísané ju privedú až k slzám, ale v našej nábožnej piesni („Den nedelní se skonáva...“) nájde jej duša utíšenie a pokoj. Bolo by správne, keby túto báseň aj dnešní študenti rozoberali na hodinách nielen ako literárny útvar, ale keby si osvojili aj jej obsahové bohatstvo, ktoré ich môže nesmierne obohatiť po duchovnej stránke.

            Každú takúto sviatočnú chvíľu, prežívanú aj na tomto mieste, v chráme Božom, máme chápať ako jeden veľký dar od Pána Boha. Presne tak je to aj s večnosťou, ktorá nám v týchto sviatočných chvíľach vstupuje do nášho života. Veď večnosť – Boží svet, nie je predsa naše vlastníctvo, my nevládneme nad ňou, ale môžeme ju prijať len ako dar. Čo je však v našej moci – a každý z nás to môže spraviť – je to, že môžeme pripravovať pôdu, ovzdušie pre prežitie sviatočných chvíľ.

            Čo to konkrétne znamená? Máme sa pravidelne modliť, rozprávať s Bohom, otvárajme si Bibliu, pravidelne prichádzajme na služby Božie, sväťme v spoločenstve každý nedeľný deň, a aj doma si vyčleňme čas na duchovné sústredenia. Toto môže urobiť každý, kto túži prežiť sviatočné chvíle. A potom treba všetko nechať na Pána Boha a On nám daruje také krásne chvíle už na tomto svete, ktoré nás naplnia šťastím.

2. V dnešný deň si musíme položiť ešte jednu otázku: Prečo, ako je to možné,  že nás sväté nedeľné chvíle v chráme Božom dokážu naplniť takým šťastím, pokojom a radosťou?

Pretože večnosť, ktorú je nám dopriate aspoň na kratučkú chvíľu v tomto ťažkom svete prežiť, táto večnosť, tento Boží svet je naším skutočným domovom! Áno, tento pozemský život je len naším prechodným domovom. Ako veľmi na to zabúdame! Ale predsa len, v hĺbke svojho srdca túžime po definitívnom, večnom domove. A práve tu, v chráme Božom, cez sviatočné dni a chvíle sme aspoň na krátko a nedokonale prítomní vo svojom skutočnom domove! Preto sme naplnení takou radosťou a pokojom. To sa nedá dokázať, to sa dá len prežiť. Táto ukážka z večného sveta, ktorá je nám od Pána Boha darovaná aj na tomto mieste, to je obraz toho večného domova, neba, ktoré je nám otvorené vďaka Pánovi Ježišovi Kristovi, Jeho smrti a vzkrieseniu! To zažijeme ako verní raz v plnej miere.

Aký môžeme mať z toho úžitok? To, že sa večnosti nemusíme ani báť a nemusíme si ani zúfať. Aj smrť môžeme chápať nie ako zánik a koniec, ale ako stretnutie s večnosťou, ako vstup do večnosti a preto nemusíme mať zo smrti taký veľký strach, ako ho majú neveriaci ľudia. To nás tiež vedie k tomu, aby sme tak strašne a zúfalo nesmútili za svojimi zosnulými, ale vždy, vo sviatočných chvíľach si uvedomili, že práve toto, ale ešte v omnoho dokonalejšej a plnšej miere prežívajú tí, ktorí boli môjmu srdcu najdrahší a ktorí mi už odišli...

            Takto majú sviatočné chvíle pre náš život nesmierne veľký význam. Chrámy Božie a chvíle strávené v nich nás upozorňujú na ten večný domov, učia nás pozerať sa na tento život a na večnosť aj na smrť novým spôsobom. Robia z nás nových ľudí, prebúdzajú tých, ktorí doposiaľ spia duchovným spánkom a vedú nás k čulému kresťanskému životu. Anglický spisovateľ Wells povedal, že chrámy sú školou života, mozgom rastúcej spoločnosti. Tu sa učíme správne žiť pred Bohom aj pred svetom.

3. To je tá posledná veľmi dôležitá vec, vyplývajúca z nášho biblického evanjeliového príbehu. Sviatočné chvíle, prežívané v chráme, majú veľký význam aj pre naše obyčajné, všedné situácie v celkom obyčajných dňoch.

Učeníci sa po stretnutí so vzkrieseným Ježišom vrátili do Jeruzalema už ako celkom zmenení ľudia. Vedeli už novým spôsobom zvládnuť problémy a nepríjemnosti každodenného života. Pretože chvíľa stretnutia s Ježišom Kristom, so samým Bohom, mení človeka v jeho hĺbke. Vracia sa zmenený zo sviatočnej chvíle do všedného dňa. Lebo ak človek zažije na tomto mieste pokoj v srdci, tento pokoj si odnesie do svojich situácii pre ďalšie dni. Ak tu človek prežije šťastie z toho, že je milované Božie dieťa, ten sám v sebe pocíti priam nutkanie urobiť niekoho iného šťastným a radostným. Kto v kostole na službách Božích pocíti, že mu Boh odpúšťa jeho hriechy, ten bude ochotný odpustiť druhým ľuďom. Kto na tomto mieste zažije blízkosť živého Ježiša Krista a Jeho tvorivej lásky, ten bude aj vo všedných dňoch žiť s pocitom Kristovej požehnávajúcej blízkosti. Kto vtedy pocíti, že je milovaný svätým Bohom, sám bude vedieť a bude sa usilovať o to, ako má vyzerať každý deň jeho vlastná láska k druhým ľuďom.

            Bratia a sestry! Keď si toto všetko uvedomíme a naplno prežijeme aj my, budeme veľmi vďační Pánu Bohu za každú strávenú sviatočnú chvíľu v tomto našom peknom kostole. Ďakujeme Mu za všetky darované chvíle, ktoré sme doteraz mohli prežívať vo svojom živote na tomto svätom mieste zvlášť, a prosíme Ho, aby nám aj našim blížnym daroval ešte mnoho takýchto svätých chvíľ v budúcnosti. Len tak sa náš život stane skutočne bohatým, skutočne krásnym, ktorý má svoje zavŕšenie v tom večnom Božom chráme v nebesiach. Amen.