Posledná nedeľa v cirkevnom roku

Piesne: 242, 691, 696 A. 68

Liturgické texty: Mt 25, 1-13

Kázeň: Zj 21, 1-7 „… aké to bude vo večnosti? …“

Drahí bratia, milé sestry v Pánovi!

Posledná nedeľa v cirkevnom roku je nedeľou večnosti, pretože nám svojím posolstvom otvára pohľad na to, čo nastáva „potom“ – po tomto živote, po tomto svete, po tomto veku... Posledná nedeľa cirkevného roku upriamuje náš pohľad na to, čo je trvalé a nemeniteľné; na to, čo je večné...

Dnes si s vážnosťou, pri počúvaní biblických textov aj piesní uvedomujeme, že všetko na tomto svete smeruje k svojmu zakončeniu. Jediné, čo nekončí, je čas Božej - Kristovej milosti a Jeho cirkvi. – My dnes končíme liturgický cirkevný rok, ktorý nám zvestoval, že nám Boh poslal svojho Syna Ježiša Krista, ktorého život, smrť a vzkriesenie nám priniesli dar večného života. V sile tohto kresťanského svedectva môžeme my, veriaci ľudia nachádzať moc a posilnenie k službe na svedectvo o Ježišovi Kristovi, ktorý je naším Začiatkom i Koncom, Alfou i Ómegou, Pôvodcom i Dokonávateľom viery.

Mocným dôkazom takého svedectva je jedna z najvýznammejších osobností našich cirkevných i národných dejín 19. storočia – Dr. Karol Kuzmány, ktorého 210. výročie narodenia a 150.výr. smrti si v tomto roku pripomíname. Aj on bol vo svojom živote inšpirovaný večnými duchovnými hodnotami, ktorý v sile Ducha Svätého svedčil o večnej milosti Ježiša Krista vo svojej rozsiahlej náboženskej i literárnej tvorbe. Aktívne sa podieľal na tvorbe Zpěvníka (1843), do ktorého prispel 73 vlastnými piesňami. Bol rovnako neúnavným celoživotným bojovníkom za práva Slovákov, ako podpredseda Matice slovenskej, bol svedkom násilnej maďarizácie a spoznal nemalú trpkosť zrady a sklamania tohto dočasného sveta...

Tak ako K. Kuzmány – skromný Boží služobník, ktorý si z nitiek pokory, viery, lásky a služby tkal biele rúcho pre druhý, slávny príchod Ježiša Krista, aj my sme dnes Božím slovom vyzvaní, aby sme žili, pracovali a všetko konali z pohľadu večnosti – „sub speciae aeternitatis“ (Komenský).

„Aké to teda bude vo večnosti?“ Čo môžeme očakávať? – takto sa dnes v nedeľu večnosti pýtame. Odpoveď nehľadáme v ľudskej múdrosti, domýšľavosti, fantázii, ale siahame po Božom zjavení, po Božom slove, v ktorom je nám aspoň niečo z tejto veľkej tajomnej témy naznačené...

Kniha Zjavenie Jána nám opisuje koniec ľudských dejín, Boží súd a nové nebo a novú zem, večnosť s Bohom. Prečítané slová z 21. kapitoly patria medzi najznámejšie z tejto knihy. Je pravdou, že väčšine z nás nie je táto kniha príliš zrozumiteľná. Až na pár známych výrokov – slová Pána Ježiša: „Ja som Alfa i Ómega, ja som prvý aj posledný a živý; bol som mŕtvy a hľa, som živý na veky vekov a mám kľúče smrti a podsvetia“/kap. 1/; „Buď verný až do smrti, a dám ti veniec života!“ /kap. 2/ alebo „Ajhľa, stojím pri dverách a klopem. Ak niekto počuje môj hlas a otvorí dvere, vojdem k nemu, budem stolovať s ním a on so mnou.“ /kap. 3/ No s pochopením opisu tých posledných vecí, konca života a sveta, je to už ťažšie.

            Tento opis konca sveta vznikal v dobe veľkého prenasledovania prvých kresťanov, keď sa veriaci ľudia pýtali: „Ako to, že sa toto s nami deje? Nevymkli sa dejiny Bohu z rúk? Kde je Boh?.. Veď my vidíme iba temné sily, smrť a zlo...?“

             Na túto situáciu odpovedá apoštol Ján, Boží svedok: „Nebojte sa! Zlo má síce veľkú moc, ale len do času. Boh má väčšiu moc a raz sa to ukáže. Všetko, čo na vás teraz dolieha, čo vás drtí a ničí, nakoniec skončí. Boh nám to obráti k dobrému....“

Apoštol Ján o tom uistil svojich čitateľov a poslucháčov spôsobom, ktorým oni mohli rozumieť, teda pomocou obrazov a predstáv vtedajšej doby. My sa teraz na to bližšie pozrieme a aj my pochopíme, čo nám chce všemohúci Boh povedať a zasľúbiť v týchto slovách.

Bratia a sestry, tak aké to vlastne bude?

„Videl som nové nebo a novú zem, lebo prvé nebo a prvá zem sa pominuli a ani mora už niet.“ Dá sa povedať, že pri čítaní poslednej biblickej knihy sa dostávame za hranice ľudskej a historickej skúsenosti. V slovách, ktorými sa 21. kapitola Zjavenia Jánovho začína, akoby sme sa presunuli na samotný začiatok Biblie, do knihy Genezis, konkrétne k správe o stvorení sveta. Akoby bolo potrebné vrátiť sa na samotný začiatok a začať celkom odznova.

Povšimnutiahodné je to, že na rozdiel od moderných apokalyptických  filmov, ktorých hlavným posolstvom je ničenie, zánik a záhuba, tu je reč o akomsi „znovustvorení“. Nové nebo a novú zem na tomto mieste treba vnímať skôr ako obnovené nebo a obnovenú zem. A síce v tom zmysle, že staré časy sa definitívne pominuli a my vstupujeme do nového veku.

Bezpochyby povšimnutiahodné je aj to, že mora už niet. More bolo pre starovekého človeka odjakživa symbolom niečoho negatívneho a zlého. Staroveký človek si predstavoval, že more, to je ako taká zásobáreň všetkých oblúd, šeliem a príšer, ktoré odtiaľ vytrvalo vychádzali, aby vstupovali do našich ľudských dejín, či už v podobe cisárov, vodcov, generálov, alebo „führerov“ a ich ríš. Zakaždým z neho čosi vyliezlo, len sa nikdy vopred nevedelo kedy, kde a ako. V poslednej vízii Ján konštatuje, že tento nepriateľ Boží už dohral. Už sa z neho nevynorí nič zlé, pretože ho jednoducho niet! A tak na tomto mieste zaznieva prvé evanjelium dnešného biblického textu: Zdroj všetkého zla sa pominul. Niet teda viac ani zla. Táto zmena nastala len vďaka Božiemu rozhodnutiu, len vďaka moci Jeho stvoriteľského slova.

„Od trónu som počul mohutný hlas: Pozri, Boží stánok medzi ľuďmi. Boh bude s nimi prebývať a oni budú jeho ľudom; on sám, ich Boh, bude s nimi.“ Motív stvorenia, ktorý sa nachádza na začiatku Biblie, sa teraz mení na motív exodu, teda vyjdenia z egyptského otroctva a následného putovania do Zasľúbenej zeme. To najdôležitejšie z tohto procesu je tu opísané ako Boží stánok stretávania s ľuďmi a Hospodinova prítomnosť uprostred putujúceho ľudu. Bratia a sestry, tým sa chce povedať jedno: I naše kresťanské putovanie, putovanie viery raz dôjde svojho cieľa. I naše ľudsky a pozemsky nedokonalé stretávanie s Pánom Bohom, či už na bohoslužbách, rôznych iných podujatiach, alebo len v tej známej Ježišovej „komôrke“ v tichosti a súkromí,  raz dôjde svojho naplnenia. Moja viera sa stane videním! To, čo poznala a predpovedala už Stará zmluva; to, čo bolo v dávnych časoch realizované len nedokonalo, to bude v novom veku rozvinuté naplno! Toto je druhé evanjelium dnešného biblického textu.

„Zotrie im z očí každú slzu a smrť už viac nebude, ani smútok, ani nárek, ani bolesť už nebude, lebo čo bolo skôr, sa pominulo.“ Bratia a sestry, v Božej blízkosti už teda niet smrti, smútku ani bolesti. Na tomto mieste je reč Biblie veľmi osobná. Má sa v nej spoznať každý so svojou individuálnou bolesťou. To znamená: I moja osobná bolesť, smútok a nárek majú nádej na utíšenie. V tom je predsa základná kresťanská nádej, a síce, že v Božej blízkosti je už len život a utíšenie každého plaču, smútku i zármutku. Dnes, milí priatelia, sme pozvaní k tomu, aby sme sa v tejto (eschatologickej) nádeji utvrdili a posilnili. To je zároveň tretie evanjelium dnešnej nedele večnosti.

„ A ten, čo sedel na tróne, povedal: Hľa, všetko tvorím nové.“  Tu je odpoveď na našu otázku: Čo očakávame na konci, čo veríme ako kresťania o konci?: „Hľa, všetko tvorím nové“. Na konci to teda nebude iba nejaký ďalší neistý Boží pokus niečo poopraviť, zreštaurovať, či zrenovovať. Naopak! Prostredníctvom Božieho stvoriteľského slova je všetko „od gruntu“ nové. Po poslednom súde je staré stvorenie, ktoré bolo poznačené smrťou a diablom, hriechom, hnevom a bolesťou – už iba minulosťou. Blažené večné spoločenstvo s Bohom smú zakúšať tí, ktorí sú „oblečení“ do spravodlivosti a svätosti Ježiša Krista. Tí všetci sa v nebeskom Jeruzaleme ocitli v cieli svojho kresťanského putovania. Až by sa na tomto mieste žiadalo zopakovať známe slová apoštola Pavla: Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do srdca človeka nevstúpilo, čo Boh pripravil pre tých, ktorí Ho milujú. Nejako podobne to vyjadruje aj svätý Augustín: Tam na konci, avšak bez konca, budeme žasnúť, žasnúť a milovať, milovať a chváliť. Nuž a to je zároveň štvrté evanjelium dnešného dňa.

„… A dodal: Napíš, že tieto slová sú verné a pravdivé. A dodal: Už sa vyplnili!“ Milé sestry, drahí bratia, toto nie je nič iné ako potvrdenie tejto prorockej vízie z tej najvyššej inštancie. Výraz „už sa vyplnili“ znamená: Všetko, o čom sme doteraz pojednávali je už hotová vec. Je to všetko vybavené  vo chvíli, keď tieto slová boli vyslovené, i keď na ich naplnenie, uskutočnenie a realizáciu si ešte budeme musieť chvíľku počkať. A to je súčasne piate evanjelium, ktoré nám zaznieva z dnešného biblického textu.

„Ja som Alfa i Omega, počiatok i koniec. Tomu, kto žízni, sa dám zadarmo napiť z prameňa živej vody“. Obraz živej vody má svoju pevnú tradíciu na stránkach Písma. Táto živá voda pritom veľmi úzko súvisí s novým nebeským Jeruzalemom. Aby človek mohol vstúpiť do tohto nebeského mesta, je potrebné, aby po niečom žíznil, a Boh sa mu dá napiť. Inač povedané, „vstupenkou“ do neba nie je kresťanská dokonalosť, ale skôr nedokonalosť: Iba ten, kto si nevystačí sám so sebou, kto sa neuzavrel do svojej spokojnosti, kto je nedokonalý – iba ten sa bude môcť „zadarmo napiť z prameňa živej vody.“ Kto po niečom žízni, kto niečo hľadá – iba toho vyhľadá Boh, a dá sa mu napiť. Dostať sa do neba, milí priatelia, teda nie je prioritne vecou našej dokonalosti, ale skôr vecou túžby nechať Boha, dovoliť Bohu, aby nám On poslúžil, aby nás On obdaril, omilostil, odpustil nám a ospravedlnil nás. Nuž a to je zároveň aj šieste evanjelium dneška.

„Kto zvíťazí, zdedí toto všetko; ja mu budem Bohom a on mi bude synom.“ Bratia a sestry, všetko je to napokon vecou osobného vzťahu človeka a Boha. To je kľúčová vec. Iba na tomto záleží. Boh sám nám zasľubuje dedičstvo. Tak ako deti smú očakávať dedičstvo po svojich rodičoch, tak i Boh sám pre nás – svojich synov a dcéry – má pripravené dedičstvo. Nuž a tým nie je nič iné ako dedičstvo života večného – večné spoločenstvo Boha so svojimi deťmi. Nuž a to je siedme a posledné evanjelium dnešnej nedele. 

Drahí priatelia, tento eschatologický výhľad i dnes prináša svetlo do temnoty tohto sveta – na krvavé bojiská, do nemocničných izieb, do hospicov i medzi vystresovaných ľudí. Ten, kto tomuto verí, všetko prekoná v moci Toho Ukrižovaného a Vzkrieseného. V moci Toho, ktorý je Pánom. Že je takáto viera skutočne silnou, priam až neprekonateľnou zbraňou, to si veľmi dobre uvedomovali všetci svedkovia Pána Ježiša Krista vo všetkých dobách, najmä tí, ktorí prinášali mnohé, aj tie najvyššie obete. Medzi nich určite patrí aj Dr. K. Kuzmány, ktorého odkaz, život a dielo a najmä mnohé duchovné piesne svedčia o tomto Božom víťazstve, o nádeji večného života...

Drahí veriaci! Dnešná „nedeľa večnosti“ so svojimi siedmymi evanjeliami preto i nás chce vo viere a nádeji utvrdiť, v príprave na večnosť a v radosti na to, čo príde, posilniť. Dovoľme preto Hospodinovi, aby to dnes i pri nás vykonal! Amen.

Použité materiály : Jiří Mrázek – Zjevení Janovo /Kalich/