| Kázeň 04.12.2016
2.adventná nedeľa Piesne: 1, 14, 3, 24 A. 3 Liturgické texty: Iz 35, 3-10; 2Pt 1, 3-11; L 21, 25-36 Text: Iz 63, 19b „Kiežby si pretrhol nebesá a zostúpil, aby sa
zatriasli vrchy pred Tebou.“ Drahé sestry a bratia! V adventnom čase si
častejšie otvárame Starú zmluvu, zvlášť prorocké texty, aby sme si pripomenuli
dávne slová izraelských prorokov, ktorí v ťažkých časoch svojho národa úpenlivo
žiadali od Hospodina pomoc a príchod lepších časov. V ich proroctvách však
kresťanská cirkev vždy videla nielen oslobodenie Božieho vyvoleného národa spod
cudzieho zajatia, ale hlavne príchod predpovedaného Mesiáša, s ktorým prišlo na
svet univerzálne oslobodenie od hriechu, diabla a smrti. To znamená, že niektoré
proroctvá – a k nim patrí aj dnešný text z Izaiáša – môžeme kázať a vykladať na
kazateľni ako proroctvo vianočnej udalosti: Boží zostup, príchod do nášho
sveta. Je to istý kontrast: my (kresťania) vidíme narodené Dieťa v Betleheme;
prorok vidí pretrhnuté nebesá Božím príchodom na zem. K nám volá z
betlehemských jasieľ pokora a neha; prorok je skoro oslepnutý vesmírnym úkazom
na nebi. A predsa: oba obrazy patria spolu. Pretože ak nepochopíme, že na zem v
Ježišovi Kristovi zostúpil sám Boh, všemohúci Stvoriteľ, tak zostaneme len v
poézii Vianoc a nepostrehneme, že sa príchodom Božieho Syna udialo niečo, čo
stojí v strede, v ťažisku celých dejín zeme, ba možno celého vesmíru. Verím, že sa ako
aktívni kresťania-evanjelici chceme nanovo dostať k pravému hlbokému posolstvu
Vianoc aj tohto roku, aby sme zažili Pána Boha, aby sme boli bližšie pri Ňom
tak, ako On sa priblížil vo svojom Synovi k nám. K tomu nám má pomôcť aj
dnešná zvesť z izaiášovského prorockého textu, aby sa nám adventno-vianočné
posolstvo znovu rozozvučalo v celej svojej hĺbke. Prorok Izaiáš zvestoval
v čase, keď Jeruzalem a celé Judsko padlo do rúk Babylonskej ríše, Izraelci už
nemali svoj chrám, Boží ľud trpel v babylonskom zajatí mimo svojej krajiny.
Neviedlo sa im tam dobre. Najväčšou ťažkosťou bolo pre väčšinu zajatých vedomie,
že ich Boh nechal v ťažkostiach, že na nich zabudol, akoby odišiel od nich
niekam veľmi ďaleko... Tu je, bratia a sestry,
jadro veci: bremeno vzdialeného a neprítomného Boha. Mnohí z nás to
poznajú. Chceme v Neho veriť; vieme, že život bez Boha a bez viery je prázdny a
márny, ale často sa nám zdá, že Boh je veľmi ďaleko. Preto sa stáva, že nám
vlastné pochybnosti vadia viac ako vonkajšie problémy a ťažkosti života. Ale –
nie sú náhodou tie naše životné ťažkosti a nezdary vlastne plodom, výsledkom
našich pochybností, našej slabučkej či skoro žiadnej viery, nedôvery a
beznádeje? Otázka je veľmi aktuálna pre každého človeka: ako sa s tým dokážem vyrovnať, ako sa
postaviť k bolestivému problému vzdialeného Boha? K tejto otázke sa
môžeme postaviť v dvoch smeroch. Tou prvou cestou ide dnes väčšina ľudí.
Hovoria: Keď sme tu sami a niet nad nami Boha, zariaďme sa podľa toho, všetko
zoberme do svojich rúk... Čo z toho potom vyplýva a kam to vedie, máme dnes
pred očami. Ale sú aj takí ľudia, ktorí sa s bremenom neprítomného a
vzdialeného Boha nemôžu zmieriť. Vedia, že Ho svojimi silami sami nepričarujú.
A tak im neostáva nič iné, len volať spolu s prorokom Izaiášom: „Kiežby
si pretrhol nebesá a zostúpil!“ Ako máme rozumieť
tomuto slovnému zvratu „pretrhnuté
nebesá“? Za tým je
staroveká predstava usporiadania sveta. Ľudia starovekého Blízkeho východu si
zem predstavovali ako plochu. Nad ňou sa týči pevná nebeská klenba, ktorá
oddeľuje svet bohov hore a svet ľudí dole. Ľudia za bohmi hore nemôžu, aj keď
sa o to všelijako snažia. Niekedy tam chcú vyletieť, inokedy tam chcú preniknúť
babylonskou vežou. Ale nedarí sa im to. To len bohovia sami z času na čas
zostupujú, urobia si akoby výlet, aby to na zemi trochu obhliadli. Tak zmýšľal
starovek, staroveké civilizácie. Aj Boží prorok toto
dobre poznal. No použil z toho len krátku formu, ktorú naplnil novým obsahom. Jeho odkaz je jednoduchý:
Ty, Bože jediný a pravý, ktorý sa nám zdáš tak ďaleko, príď a pomôž nám!
Zablúdili a zaplietli sme sa svojim hriechom do veľkej biedy a sami z nej
nemôžeme von! Pomôž nám v našej úzkosti, osamotenosti aj nedôvere! Ukáž, že si
na nás nezabudol a že si nám blízko! Ale ako sa tá Božia blízkosť pozná v
našom svete, v našej blízkosti? To hovorí ďalšia časť nášho
textu: „Aby sa zatriasli vrchy pred Tebou.“ V pôvodnom hebrejskom
význame: „Pred Tvojou tvárou sa roztečú
hory.“ Aj to je staroveký obraz. Pôvodne asi súvisí so sopečnou činnosťou,
v jej farbách sa zjavuje aj Hospodin na vrchu Sínaj /2M 19/. Pre náš dnešný život, bratia a sestry to nie sú
hory geologických útvarov, ale hory nenávisti či ľahostajnosti, hory predsudkov
a povier, hory prekážok medzi ľuďmi a hory ťažkostí na našej ceste. Práve
Izaiáš prorokoval o tom, že takéto hory budú odstránené, keď Hospodin príde
znovu ku svojmu ľudu: „Na púšti pripravujte cestu Hospodinovi, na stepi
urovnávajte hradskú nášmu Bohu! Nech sa zdvihne každé údolie a nech sa zníži
každý vrch i kopec. Všetko nerovné nech je rovinou a hrboľaté kraje rovným
údolím.“ /Iz 40,3-4/ Tento výrok použil aj Ján Krstiteľ, keď volal k
pokániu, pretože čas Božieho príchodu je už blízko. Vyzýval všetkých, aby
pripravovali cestu Pánovi tým, že zo svojho vnútra pokáním, zmenou zmýšľania,
odstránia všetko, čo človeku prekáža pri stretnutí s Bohom. Krstiteľova výzva platí aj dnes. Aj my by sme
mali pripravovať cestu Pánovi a to predovšetkým vo svojom vnútri a vo svojich
vzťahoch. Lebo keď niekto
skutočne hlboko verí, že Boží príchod je už blízko, díva sa na mnoho vecí inými
očami. - Chceme to vôbec? Túžime takýto advent prežívať, takto sa ho zúčastniť?
Iste, bez Božej pomoci, bez blízkosti Božej sa naše dobré vzťahy a predsavzatia
rýchlo strácajú a stávajú sa slabými až neuskutočniteľnými. Tak ako? Máme si snáď nad sebou zúfať? Sú
chvíle, keď k tomu nie sme ďaleko. Nuž a práve pre takéto chvíle, pre takéto
ustráchané duše je tu radostné posolstvo: Keď príde Pán, rozplynú sa ako jarný
sneh všetky hory, s ktorými sme chceli, ale nemohli sme pohnúť! V našom živote
to býva často tak ako kedysi v Kanaáne, keď tam prišli Izraelci: Na každom
kopci, na každej hore nejaká kaplnka a v jej vnútri socha, modlička, výtvor
našich predstáv a túžob, ktoré nám zatemňujú, doslova zastierajú výhľad k nebu,
ktoré je roztvorené, doslova roztrhnuté Božím príchodom v Ježišovi Kristovi! Drahí veriaci, opäť je tu čas, blíži sa čas
vianočný, čas radosti a veselosti..., ale nie pre pocukrované, snehom zabielené
lúky a kopce (kto vie či tieto Vianoce vôbec aj budú!), ale kvôli zrodeniu
Toho, v kom prišla Božia láska vo svojej najčistejšej a najjasnejšej podobe. V
jej svetle a žiare sa rozpúšťajú hory ľudského ľadu a mrazu, biedy a závisti a
anjeli preto spievajú: „Sláva na
výsostiach Bohu“. Niekto možno posmešne povie: Pán farár, aj vy,
veriaci kresťania: Vianoce sme mnohokrát prežili, aj príchod malého Ježiška sme
si pripomínali, ale nebesá sa nepretrhli a hory sa neznížili! - No pozor!
Nebesá sa pretrhli, aj hory sa už znížili a rozplynuli – a to Božím príchodom,
Božím zostúpením na zem! On už prišiel a zostúpil. Bez ohľadu na to, čo sme
prežili, či neprežili. Čo nás ešte čaká! A na to sa môžeme spoľahnúť: Boh je s
nami v Ježišovi Kristovi, bol tu s nami, žil, konal Božiu vôľu, trpel, umieral,
ale i z hrobu vstal! Aby sme s Ním boli bok po boku každú chvíľu života. Aby
sme aj my, spolu s mučeníkom Štefanom videli nebesá otvorené. Preto volajme v
modlitbách spolu s Izaiášom: „Kiežby si, drahý Pane, nanovo pretrhol nebesá a
zostúpil dolu k nám, do nášho života, do našej biedy a ťažkostí, aby sme Ťa
mohli rozpoznať, keď si nám možno ešte skrytý, aby sme všetci dokázali vidieť
Ťa celkom blízko, celkom pri nás!“ Amen. (použitý materiál: Jan Heller, postila Jak
orat s čerty) |
| ||||||||||||||||||||||||||||||||||||