5. nedeľa - Posledná po Zjavení

Piesne: 237, 495, 219, 644 A.19

Liturgické texty: 2M 24, 12-18; 1K 1, 26-31; Matúš 17, 1-9       

Text: 2Pt 1, 16-19

Suspírium:

Posilni ma, Bože, milosťou Ducha Svätého.

Daj mi silu vnútorne sa upevniť a oslobodiť svoje srdce od všetkých zbytočných starostí

a trápení;

Daj mi, Pane, nebeskú múdrosť, aby som sa naučil nadovšetko Teba hľadať a nachodiť,

nadovšetko Teba chápať a milovať

a všetko ostatné poznávať podľa poriadku,

ktorý veciam určila Tvoja múdrosť. Amen.

Milé sestry, drahí bratia!

Dnešná posledná nedeľa po Zjavení nám predstavuje veľmi pozoruhodný výjav zo života nášho Pána, ktorému hovoríme Ježišovo premenenie na vrchu. Túto udalosť zaznamenali traja evanjelisti Matúš, Marek a Lukáš s pozoruhodnou presnosťou. Aj učeník Peter, ako očitý svedok tejto udalosti, sa vracia k nej vo svojom liste, z ktorého sme citovali. To nám dáva istotu, že ide o veľmi dôležitý okamih v živote Ježišových učeníkov a neskorších apoštolov.

Ježiš spolu s učeníkmi Petrom, Jakubom a Jánom vyšli na vysoký vrch, do samoty  a tam sa pred nimi premenil. Nevieme presne, čo to znamená, že „premenil sa“..., vieme len, že  keď sa to stalo, tvár Mu žiarila ako slnko a Jeho rúcho zbelelo ako svetlo. A ešte k tomu sa ukázali aj dvaja veľkí predstavitelia zo Starej zmluvy - Mojžiš a Eliáš, s ktorými sa Ježiš zhováral.

Celé toto premenie je pre nás ľudí žijúcich v 21. storočí nepredstaviteľné, nepochopiteľné a ťažko prijateľné. Veď podobné veci asi nikto z nás nezažíva. Nie sme svedkami podobnej udalosti. Nevieme si to dosť jasne predstaviť. Predsa však: Apoštol Peter nás ubezpečuje, že toto všetko nie sú nejaké vymyslené báje, iba akési rozprávky, ale že on na vlastné oči videl, vlastnými ušami počul, sám bol súčasťou tohto premenenia a svedčí o tom, čo sám zažil. „Veď nesledovali sme vymyslené báje, keď sme vás oboznamovali s mocou a príchodom nášho Pána Ježiša Krista, ale boli sme očitými svedkami Jeho velebnosti, keď prijal česť a slávu od Boha Otca.“

Pán Ježiš vytrhol Petra a ďalších učeníkov z ich dennej rutiny, z každodenných starostí, aby prežili inú - nevšednú chvíľu mimo zástupov, mimo ruchu, mimo vravy, mimo svojich  povinností; chvíľu samoty, chvíľu len sami so sebou a chvíľu len oni a ich Majster. Pozval ich prežiť chvíľu, ktorá ich mohla obohatiť, mnohému naučiť, v mnohom upevniť. Nestali sa len súčasťou deja istej príhody, akejsi fantasy story, ale boli súčasťou skutočnej Božej blízkosti.  Mohli zažiť slávu, ktorá sa zjavila. Mohli počuť hlas, ktorý bolo počuť z neba: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo!“ Boh im ukázal čosi zo svojho tajomného sveta.

Bratia a sestry! Tak ako sa to stalo s učeníkmi vtedy za Ježišových čias, tak aj nás Pán Boh vyvádza z každodennosti, zastavuje nás pri rýchlom tempe života a dovolí nám prežiť čosi výnimočné, obohacujúce. Aj my sa stávame súčasťou nie bájky, nie rozprávky, nie  fantastického príbehu, ale skutočnej reality so všemohúcim Bohom. Ako a kedy sa to deje?

V maličkostiach, ktoré si môžeme všimnúť, keď chodíme po svete s otvorenými očami, spoznáme, že tu zasahuje vyššia moc, že tu koná vyššia inteligencia. Boh nám predstavuje svoju slávu, aby sme pochopili, prijali, premýšľali nad tým, že On i dnes koná. A koná tak, aby nás pripravil pre plnenie životného poslania. Aby nás pripravil na úlohu, keď nás posiela do istej služby, ktorú pre nás vybral. Pán Boh nás zastavuje a volá neraz aj do samoty. Aby sme aspoň na chvíľu opustili starosti i radosti okolitého sveta, aby sme upustili z nasadeného tempa života, aby sme vybočili zo zaužívanej cesty našej existencie. Pán Boh nás volá do samoty, aby nám v tichu odhalil seba - aký je. A zároveň aby sme i my vnímali seba samých, akí sme my v skutočnosti. Aby sme pochopili ako máme konať, ako postupovať, ako sa rozhodovať v našich životoch. Snaží sa nám ukázať cestu vpred. Aby sme si uvedomili, kým je On a kde sme my. Aby sme pozorne hľadeli na Neho ako na sviecu, ktorá svieti v tme, dokiaľ nesvitne a nevyjde nám zornička v srdciach. - ako o tom hovorí apoštol Peter.

Áno, Pán Boh nám dáva zažívať v bežných situáciách nášho života udalosti, ktoré sú  možno zvláštne, nie až tak úplne jasné. A vďaka týmto udalostiam sa my stávame očitými  svedkami. Aby sme svojou výpoveďou priniesli pre ďalších objasnenie, pochopenie, aby sme

do väčšej hĺbky vnímali Božiu blízkosť a Božiu veľkosť a vnímali svoju malosť a hriešnosť.  Pán Boh aj nás zastavuje a stavia do situácii, aby sme vyniesli svetlo na tmu, aby sa naše  životy menili. Aby v našich srdciach sa zrodilo čosi nové. Aby sme mali silu hľadieť na Krista, ako na sviecu, ktorá svieti v tme, dokiaľ nesvitne a nevyjde nám zornička v srdciach.

Sestry a bratia! Majme otvorené oči, aby sme hľadeli na skutočné svetlo. Na Krista, ktorý je Svetlom sveta:

Aby svitla zornička snahy tam, kde sme už pochovali všetku nádej.

Aby svitla zornička pokoja tam, kde je na bežnom poriadku stres a depresia.

Aby svitla zornička múdrosti tam, kde je nepochopenie a chaos.

Aby svitla zornička viery tam, kde sme to my už s Bohom vzdali.

A čo to znamená v konkrétnostiach nášho života? Čo to znamená, že nám vyjde zornička v srdciach?

Keď nastane premenenie v našich postojoch, v našich vzťahoch. Keď premeníme svoje negatívne zmýšľanie na to, čo teší a buduje. Keď premeníme svoje konania v do brý prospech.

Keď dokáže muž venovať svoj čas rodine a kde kariéra nestojí nad potrebami jeho blízkych.

Kde žena vytvorí rodinnú pohodu napriek mnohým povinnostiam, zodpovednostiam,  ktorých je súčasťou.

Kde priateľ podrží priateľa, keď dno je veľmi citeľné a jasné.

Kde problémy a starosti stavajú veľký múr a nedovolia slobodne dýchať, no predsa sa nájde sila tomu sa vzoprieť.

Kde v tme a búrke života svieti Kristus a premieňa všetko.

Bratia a sestry, ak budeme svedkami takejto premeny, ak tieto skutočnosti  budú motivovať aj iných k premýšľaniu a k premene, tak to natrafilo na svoj zmysel. Práve vďaka takýmto prežitým udalostiam sa upevní naša viera, prehĺbi dôvera k Tomu, ktorý je vyšší, mocnejší, ako celé naše vnímanie.

Je dôležité prežívať takéto tajomné situácie. Prežívať Božiu blízkosť. Pán Boh je prítomný (ES 237). Pretože  premenie Ježiša Krista je pozvaním k nášmu premeneniu – premeneniu mysle, srdca i celého života. A v tomto môžeme mať istotu i nádej. Hoci na ceste k tomuto premeneniu je i bude veľa prekážok, môžeme prosiť o silu, o vytrvalosť Toho, ktorý nám rozumie, ktorý nás pozná.  Ktorý nám dodáva odvahu slúžiť, ktorý nás neopúšťa, ale je našou istotou a nádejou tu v čanosti i vo večnosti. Amen.