Nedeľa Deviatnik

Kázeň: Mt 20, 1-16

Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!

Dnešné evanjelium – podobenstvo o robotníkoch na vinici – nám hovorí o Božej veľkorysosti. Je to podobenstvo o hospodárovi, ktorý si v rozličných hodinách dňa prichádzal na námestie najímať robotníkov do svojej vinice. Na konci dňa ich potom vyplatil – každému bez ohľadu na to, ako dlho pracoval, dal rovnakú plácu – jeden denár.

Nie je to zvláštne? – pýtame sa. Ako keby toto podobenstvo bolo výsmechom spravodlivosti a poctivých ľudí. Ľudia, ktorí pracovali celý deň, boli na hospodára nahnevaní. Veď ako prídu na to, že oni, ktorí – ako sami hovoria – „znášali bremeno dňa a páľavu slnka“, sú postavení na roveň tým, ktorí pracovali iba jednu hodinu? Kde je tu spravodlivosť? A načo byť poctivým?

Niektorí kritici hovoria, že toto Ježišovo podobenstvo je potešením pre tulákov, bezdomovcov, trhanov, darebákov, príživníkov, lenivcov a špekulantov. A toto by bolo urážkou nielen poctivých, svedomitých, zodpovedných a tvrdo pracujúcich ľudí, ale aj práce ako takej. Aký zmysel by potom malo pracovať celý deň, keď na konci budeme vyplatení všetci narovnako? Načo drieť celý deň, ak by stačilo objaviť sa kdesi na námestí okolo jedenástej hodiny a nechať sa najať na jednu hodinu a dostať tú istú mzdu, akoby som pracoval celý deň? Načo pracovať? Načo sa snažiť? Načo byť poctivý?

Bratia a sestry, tieto otázky sú určite dosť vážne a preto je im potrebné v túto chvíľu venovať pozornosť. Poďme spoločne objaviť evanjelium – dobrú správu pre náš život, pre naše správanie, pre naše konanie v živote, v spoločnosti i v cirkvi.

Náš problém je, že podobenstvo čítame – a to sa nám stáva často – cez skúsenosti a zvyklosti nás ako ľudí 21. storočia. Musíme sa však pozrieť na pozadie doby, v ktorej Pán Ježiš toto podobenstvo predniesol. Je veľmi dôležité vedieť, že ľudia, ktorí začali pracovať o 11:00 hod., neboli tuláci ani lenivci či špekulanti, ktorí by sa vyhýbali práci. Naopak, boli to ľudia, ktorí po práci opravdivo túžili. Lenže problém bol v tom, že ich skôr nikto nenajal. Prax bola takáto: muži sa vybrali ráno veľmi zavčasu na námestie, kde čakali na nejakého zamestnávateľa, aby si ich najal. Ak bol čakajúci muž remeselník, doniesol so sebou aj nástroje, ktoré potreboval k výkonu svojho remesla, murár murárske nástroje, stolár stolárske, roľník rýľ, hrable či motyku. Väčšinou to však boli jednoduchí muži bez nejakej špeciálnej zručnosti či remesla. V našom podobenstve teda vystupujú robotníci, ktorých by sme podľa vtedajšieho delenia mohli nazvať najnižšia trieda robotníkov.

Ak podnikateľ potreboval robotníkov, zašiel si ráno na trh, tam si vybral tých najlepších či najzručnejších jedincov, zjednal sa s nimi na pláci a zobral si ich so sebou. Keď počas dňa zistil, že mu chýbajú pracovné sily, zašiel si znova na námestie a prenajal si ďalších. Z čoho si však prenajal? No predsa zo zvyškov, ktoré tam ostali. Medzitým totiž iní zamestnávatelia prišli a vyberali si robotníkov do svojej práce a i oni si vybrali tých najlepších či najsľubnejších. A práve v tomto je celá pointa podobenstva. Myšlienka, že by nejaký podnikateľ v rozličných hodinách dňa chodil krížom-krážom a prosíkal ľudí, ktorí nič nerobili, len sa nečinne povaľovali kdesi v chládku pod stromom, týchto pobral a platil im za ich milosť, že sa nechali presvedčiť a že mu prišli pomôcť, a on by im bez ohľadu na dĺžku ich práce platil vysoké sumy, tak táto myšlienka by bola nemysliteľná. Bol by to naozaj výsmech spravodlivosti, poctivosti a všetkých ostatných dôležitých hodnôt, na ktorých stojí zdravá ľudská spoločnosť. A tak tí, ktorí pracovali najdlhšie, by boli na hospodára právom naštvaní.

Drahí veriaci, tak prečo Ježiš toto podobenstvo ľuďom svojej doby porozprával a čo ním sledoval? Hovoril nie o vinici, ale o nebeskom kráľovstve, o ľuďoch, pre ktorých je toto nebeské kráľovstvo určené, a o spôsoboch, ako sa títo ľudia stávajú jeho súčasťou.

Ježišovi poslucháči vedeli veľmi presne, o čom sa v podobenstve hovorí. Vedeli, že nehovorí o trhu práce, že nemá úmysel zmeniť obyčaje vo vyplácaní mzdy za prácu. Ľudia, ktorí boli najatí o deviatej, dvanástej, tretej či piatej hodine, boli hriešnici a pohania. Tí, ktorí pracovali celý deň, boli židia. Vinica bola Božie kráľovstvo. To, čo chcel Pán Ježiši podobenstvom povedať, bolo toto: Boh ponúka hriešnikom aj pohanom svoje kráľovstvo presne tak, ako ho ponúka svojim vyvoleným – židom. Samozrejme, že židia protestovali. Toto nepokladali za férové. Oni boli presvedčení, že keď pracovali celý svoj život v Božej vinici, že si zaslúžia viac. Ježiš však nástojí na tom, že dostali presne toľko, koľko sa dohodli. Viac totiž už nejestvuje. Oni však namietli: Tak dobre, ak nie je možné dostať viac, tak potom nech tí druhí  dostanú menej. Ani v tomto sa im však nevyhovie... A presne to je to slabé miesto nášho podobenstva. Keby sa hovorilo o pravom trhu práce, podobenstvo by bolo rozvrátené a naozaj by sa podkopávali základy, na ktorých stojí zdravá ľudská spoločnosť: spravodlivosť, poctivosť, zodpovednosť.

Preto, bratia a sestry, zdôrazňujeme: Pán Ježiš tu hovoril o nebeskom kráľovstve a svojím podobenstvom chcel podmínovať ich vrodené presvedčenie o ich nadradenosti nad inými národmi, teda aj nad pohanmi. Posledná vec, po ktorej v tomto zmysle túžili, bola veľkodušnosť, pretože ona kládla všetko na jednu rovinu. Veľkodušnosť nabúrala ich motiváciu: načo byť dobrý a cnostný v živote. Pre nich tou motiváciou bola odmena. Boli presvedčení, že Boh funguje podľa systému odmeny. Podľa tohto systému získaš milosť tvrdou prácou. Pracuj tvrdo a dostaneš veľa. Pracuj málo a dostaneš málo. A Ježiš toto nabúral. Lebo Boh je naším Otcom. A otec sa nespráva voči svojim deťom podľa tohto systému. Ak by to tak bolo, nebol by otcom...

Bratia a sestry, dnešné podobenstvo nás chce teda viesť k presvedčeniu, že Boh je veľkodušný. Že Jeho veľkodušnosť sa týka všetkých ľudí, dokonca aj hriešnikov a vyvrheľov. Nemáme právo klásť Bohu hranice. Boh nie je ako my. Toto môže byť pre nás radostná zvesť (evanjelium), ak sme na strane pohanov, no je to pre nás problém, ak sme na strane židov. Načo potom pracovať? – pýtame sa. Nuž, pre radosť, že môžeme pracovať. Skutočne veľkí ľudia nepracujú bežne pre peniaze. Samozrejme, nemyslime tu na dôležitosť odmeny za našu prácu. Treba sa snažiť mať prácu, ktorá je dobre platená, a meniť zamestnanie vtedy, kým nebudeme zaplatení dobre a spravodlivo. Ale – a to je odkaz Ježišov pre nás dnes: Opravdivým prínosom pre ľudstvo je až človek, ktorý dokáže pracovať pre radosť zo svojej práce a nie pre peniaze, ktoré za svoju prácu dostane. Pretože vo veciach Božieho kráľovstva a vo veciach duchovných, v službe a práci, ktorú konáme ako veriaci ľudia aj pre dobro cirkvi, platí výlučne tento motív.

Prosme Pána Boha, aby nám dal toľko múdrosti a sily, aby sme v tomto duchu dokázali žiť, pracovať a slúžiť za každých okolností. Amen.  

( s použitím myšlienok M. Bubáka)