Predpôstna nedeľa

Kázeň: L 9, 22-24

Téma: Kríž ako rozhodnutie

Drahí veriaci!

Kresťanstvo a kríž patria neoddeliteľne k sebe. Kríž je najzákladnejším symbolom kresťanov. A tak všade, kde sú kresťania, je kríž: všade, kde žijú kresťania, kde sa stretávajú, kde sú pochovaní. A je to správne. Veď sám Ježiš povedal, že ak sa chceme pokladať za Jeho nasledovníkov, mali by sme brať na seba denno-denne kríž. Všetci dobre poznáme tento Ježišov výrok. Lenže, čo to naozaj znamená? Zamysleli sme sa niekedy hlbšie nad týmto výrokom?

Prvý význam tohto Ježišovho výroku je vcelku pochopiteľný. Väčšina z nás, kresťanov chápe tento výrok tak, že keď do nášho života príde kríž, ktorí sme si nezvolili – napríklad choroba či iné podobné nešťastie - , tak sa máme pri jeho nesení zjednotiť s Kristom, zahrnúť to svoje vlastné utrpenie do Kristovho utrpenia, svoje utrpenie urobiť súčasťou Ježišovho utrpenia. Takto môže naše vlastné utrpenie dostať novú hodnotu, a každý, kto to tak chápe, vie, že dostáva novú silu niesť svoje utrpenie s rovnováhou. Takéto chápanie kríža je správne. A mnohým z nás to viditeľným spôsobom pomáha, buduje to našu bytosť...

Ale je tu aj druhý význam tohto Ježišovho výroku o nesení kríža. Keď tu Ježiš hovorí o nesení  kríža, má na mysli skôr kríž, pre ktorý sa rozhodneme dobrovoľne. Pre chorobu sa nerozhodneme, tá príde nečakane. No sú kríže, ktoré sú výsledkom boja so zlom. A presne toto je kríž, ktorý niesol a na ktorom zomrel náš Pán.

Keďže na budúci týždeň v stredu vstupujeme do pôstneho obdobia a budeme myslieť na Ježišovu obeť na kríži, pozrime sa už dnes na tento význam kríža ako na rozhodnutie každého z nás.

O tom, že tento typ kríža mal Ježiš na mysli, keď nás pozýval k neseniu svojho kríža, svedčí Jeho výrok, ktorý sme citovali: „Syn človeka musí mnoho trpieť, musí byť zavrhnutý staršími, veľkňazmi a zákonníkmi, musí byť usmrtený...“ (L 9, 22).

Ježiš niesol svoj kríž – a neskôr na ňom aj zomrel – predovšetkým preto, lebo bojoval so zlom okolo seba.

Pozrime sa na to, ako to robil: Ježiš nebol spokojný s hriechom, ktorý ľudia konali. Niektorí by možno povedali: Ježišovi chýbala tolerancia. Veď ľudia si predsa môžu robiť, čo chcú. Je jasné, že človek musí byť tolerantný. Aj keď láska k človeku by nás nemala nechať nečinnými, keď niekoho vidíme, ako ho jeho životný štýl vedie k jasnej sebazáhube, ak nám dá najavo, že sa nemáme do neho starať, že to je jeho vec, máme ho nechať na pokoji. Ale ak ide o zlo, ktoré zasahuje aj do životov iných ľudí, vtedy musí hovoriť, aj keď ho to bude čosi stáť. To bolo presne to, čo priviedlo Ježiša k jeho definitívnemu krížu. Ježiš hovoril proti sociálnemu hriechu vo svojom prostredí. Hovoril proti vydieračom, vykorisťovateľom chudobných, vyjedačom sirôt a vdov. Hovoril proti zbíjaniu na daniach. Hovoril o nespravodlivosti v ľudských vzťahoch. Hovoril o pokrytectve, ktoré nebolo ničím iným iba hrou so slabšími. Hovoril proti korupcii, úplatkárstvu, zanedbávaniu slabých, detí a bezmocných. Spomeň si, brat a sestra, na akýkoľvek hriech, Pán Ježiš bojoval proti nemu. Bojoval nie násilne, nie agresívne, ale pomaly, vytrvalo a dennodenne...

Bratia a sestry, aj my máme, ak máme byť skutočnými Ježišovými nasledovníkmi, bojovať podobne: pomaly, nenásilne, ale predsa výrečne a účinne každý deň proti hriechu okolo nás. Nemlčať, keď treba hovoriť. Toto nám však pochopiteľne prinesie kríž. Kto sa do ničoho nemieša, kto žije ako chameleón, kto nemá svoj jasný názor, kto sa len vždy diplomaticky prispôsobuje, ten nebude nikdy za svoje postoje a názory trpieť. Lenže nebude nikomu ani oporou a aj jeho zásluhou sa bude vo svete šíriť nie dobro, ale zlo. A aj on bude zaň niesť zodpovednosť.

Je tu však aj ďalší zmysel kríža, ktorý Ježiš nemusel niesť za seba, ale nesie ho spolu s nami: to je boj proti hriechu v sebe. Každý z nás v sebe cíti, že je v ňom niečo, čo ho ťahá k niečomu, čo pre neho nie je dobré. Sú ľudia, ktorí nevzdorujú. Hovoria si: Ja chcem žiť! Dosť už bolo zapierania! Dosť už bolo disciplíny! To je o ničom! Lenže takýto život sa nakoniec premení na smrť. Presne tak, ako to hovorí Ježiš: „Kto si chce zachrániť svoj život, stratí ho...“ Nie je to preto, že by to Boh tak vymyslel. Je to jednoducho rafinovanosť hriechu. Spomeňte si na mnohé veci, ktorých sme sa my alebo iní stali postupne otrokmi, o ktorých sme si my alebo oni mysleli, že sú životom: alkohol, jedlo, droga či rozličné sexuálne chúťky...

Pri tomto druhu kríža nás Ježiš povzbudzuje k disciplíne. Áno, disciplína spôsobuje bolesť! Disciplína, to je kríž! No bez disciplíny je človek stratený.

Majstrovsky o tom píše americký psychiater Scott Peck vo svojej knihe Nevyšliapanou cestou. Jej prvá kapitola je zasvätená práve budovaniu disciplíny. Peck si tu všíma štyri dôležité skutočnosti, ktoré v snahe o žitie života disciplíny hrajú dôležitú rolu: oddialenie pôžitku, prevzatie osobnej zodpovednosti za svoj život, oddanosť realite a vyváženosť. My si tu všimneme len dva: prvý a posledný: oddialenie pôžitku a vyváženosť.

Oddialenie pôžitku je základný princíp výchovy. Najprv si vykonaj povinnosť, ktorá ti prináša často bolesť a utrpenie, a až potom príde rad na príjemnosť (napr. najprv sa nauč učivo zo školy, až potom sa choď hrať futbal s kamarátmi). Ak to obrátime a začneme s pôžitkom, k vykonaniu povinnosti nikdy nepríde. A, samozrejme, nikdy nebudeme disciplinovaní a náš život nebude nikdy životom tvorivým a plnohodnotným. Koľkí však toto poradie v skutočnosti zachovávame? Myslím si, že všetci máme v tejto oblasti svoje nedostatky.

Čo sa týka vyváženosti, Scott Peck tu uvádza príklad zo svojho vlastného detstva. Keď bol desaťročným chlapcom, rodičia mu kúpili bicykel. Počas svojej prvej jazdy sa spustil dolu kopcom na ulici, kde bývali. Ako tak naberal na rýchlosti, stúpal mu adrenalín, a tým aj vzrušenie. Chcel dosiahnuť maximálnu možnú rýchlosť, a tým aj maximálne možné vzrušenie. No vtom sa pred ním zrazu vynorí zákruta a on skončí s polámanými končatinami a s polámaným bicyklom. Keby svoju túžbu po vzrušení vyvážil svojím rozumom, ktorý by ho viedol k čiastočnému pribrzďovaniu, nemusel by skončiť takto zle. No jeho život nebol v tej chvíli vyvážený, a tak skončil zle.

Toto je, sestry a bratia, obraz života mnohých z nás. Chceme vzrušenie v maximálnej možnej miere. Nechceme nič pribrzďovať, lebo pôžitok by nebol dokonalý. A krach je potom veľký... Toto hovorí takmer  neveriaci psychiater. Tým dosvedčuje len to isté, čo dávno pred ním hovoril Ježiš: stratiť svoj život, aby sme ho našli. Dennodenne sa zriekať toho, čo na prvý pohľad vyzerá príťažlivo, a tak niesť kríž. Dennodenne sa postaviť proti zlu v sebe, proti tým ťahaniam a vábeniam, ktoré sa v nás ozývajú. každý sa poznáme, každý vieme, kde je to naše špeciálne miesto...

Bratia a sestry, pôstna doba, do ktorej o pár dní vstúpime, nás chce priviesť aj k takémuto formovaniu svojich postojov. Využime nastávajúce obdobie k tomu, že si budeme vyhľadávať priestor pre stíšenie, sebareflexiu, ktorá by viedla k obnove a slobode našich bytostí. Nejde to inak, ako cez realizovanie Ježišovej požiadavky: „Kto chce prísť za mnou, nech zaprie sám seba, berie svoj kríž deň po deň, a tak ma nasleduje. kto by si chcel zachrániť život, stratí ho; a kto by stratil život pre mňa, zachráni si ho...“

Nech nám ukrižovaný Spasiteľ Ježiš Kristus dá silu, aby sme dokázali urobiť kríž dôležitou súčasťou nášho života. Amen.

(s použitím myšlienok S. Pecka)