2. pôstna nedeľa

Piesne: 81, 117, 83, 480 A.30

Liturgické texty: 1M 12, 1-4a; R 4, 1-5.13-17; L 13, 31-35

Kázeň: L 22, 31-35

Milí bratia a sestry v Kristovi Ježišovi!

V posledných rokoch sa náboženská viera dostáva stále viac do popredia verejného života. Dozvedáme sa, že stojí v pozadí vážnych vojnových konfliktov. Ľudia sa odvolávajú na svoju vieru a berú do ruky zbraň, aby pre vieru zabíjali iných. Toto je pravda čosi, čoho sme svedkami len sprostredkovane, cez médiá. Ale aj v našom bezprostrednom okolí sme svedkami renesancie náboženskej viery vo verejnom živote. Viera sa mení na aktivizmus. Ľudia s odvolaním sa na svoju kresťanskú vieru organizujú referendá a masové pochody. V predvolebných debatách sa nemalý počet kandidátov odvoláva na svoju kresťanskú vieru. Chcú presvedčiť svojich voličov, že budú v parlamente cestou zákonov presadzovať to, čo pre nich znamená náboženská viera v praxi. Pýtame sa: Čo sa stalo? Ako máme rozumieť tomuto javu? Dnešná stredná a staršia generácia je formovaná skôr tým, že viera je niečo súkromné, intímne, niečo, čo nás nesie životom a pomáha nám prekonať životné zápasy. Nie je to však čosi, čo vystavujeme na obdiv, čosi, s čím sa vedú vojny alebo vyhrávajú politické voľby. Čo si máme myslieť o tejto zmene, milí priatelia?

Prečítaný biblický text hovorí o jednej veľkej zmene v živote viery. Táto zmena je  bolestná. Prináša však novú kvalitu viery. Ide o učeníka Petra. Musel to byť veľmi sympatický a presvedčivý učeník. Rybár z Betsaidy, ktorý bez váhania opustil svoje remeslo a nasledoval Ježiša. Neskôr pri Cezarei Filipovej, celý oduševnený hnutím, ktoré začalo okolo Pána Ježiša, vyhlási: „Pane, ku komu pôjdeme, slová večného života máš. My sme uverili a poznali, že Ty si Kristus, ten Svätý Boží.“ Potom v Jeruzaleme po poslednej večeri so svojim Majstrom Peter vyhlási: „Pane, hotový som ísť s Tebou aj do väzenia, aj na smrť.“  Napokon v Getsemane, keď sa už schyľovalo ku zajatiu Ježiša, ukáže svoju odvahu, vytiahne meč a bojuje za svojho Majstra. Bol jednoducho nadšený zmenami, ktorých svedkom sa postupne stával. Získaval sebaistotu a stále viac sa na týchto zmenách chcel aj aktívne podieľať. Ale potom sa všetko zvrtne celkom inak, než ako si to Peter predstavoval.

Bratia a sestry, vstúpili sme do pôstneho obdobia. Do obdobia stíšenia, sebareflexie. Pri takýchto vzácnych chvíľach si viac než inokedy uvedomujeme ako sa to v živote človeka môže “zvrtnúť”  – zmeniť celkom inak než sú naše očakávania a predstavy. A pokúšame sa pochopiť aký je zmysel týchto, pre nás neraz tragických životných zvratov. Dnes si všimneme Petra, akým zložitým procesom musel prejsť vo svojom živote, kým si našiel svoje miesto. Na ňom totiž vidíme, akou radikálnou zmenou musí prejsť viera, aby sa stala zachraňujúcou vierou:

Tak, že Boh:

1. necháva stroskotať vieru človeka v seba samého

2. skúškami formuje vieru a

3. svojou milosťou chráni vieru v Neho.

1. Viera v seba samého musí stroskotať. Je mnoho vecí, mnoho ľudí a mnoho hodnôt, na ktoré sa v našom živote orientujeme a spoliehame, ktorým veríme, od ktorých očakávame zmenu k lepšiemu. Učeník Peter, ktorého sme si v úvode vykreslili ako sympatického a rozhodného Ježišovho nasledovníka, začal mať problémy so svojou životnou orientáciou. Bola akoby privysoká pre neho. Pri všetkej jeho odhodlanosti veriť a vyznávať, to na tých najrozhodujúcejších miestach zbabral.

V Getsemane zaspal, keď Ježiš bojoval svoj modlitebný zápas so svojim nebeským Otcom. Výsledok tohoto zápasu bolo rozhodnutie Pána Ježiša dobrovoľne zomrieť na kríži. Peter mohol byť svedkom tohoto najvážnejšieho rozhodnutia v dejinách spásy. Ale spolu s ostatnými učeníkmi túto chvíľu prespal. Preto je potom jeho zasahovanie mečom pri zajímaní Krista úplne “od veci” a sám Ježiš ho musí zahriaknuť, aby prestal. O malú chvíľu na to sa Peter tak vzdiali svojim pôvodným ideálom nasledovania a vyznávania, že úplne jasne, pred svedkami, ba v blízkosti samotného Ježiša poprie, že by sa s Ním vôbec bol niekedy stretol.

Mladícke oduševnenie viery, jej spontánnosť a silu v živote vystrieda strach, bezmocnosť a v mnohých prípadoch úplná rezignácia. V tomto je Petrov prípad veľmi typický pre nás. Koľkokrát sa už aj nám rozsypala naša životná orientácia. Koľkokrát sme dospeli k trpkému poznaniu, či až ku zhnuseniu sa samým sebe, keď sme spoznali, ako sme zradili svoje ideály. V duchovnom živote je to zvlášť aktuálne. Vieme sa nadchnúť ideálmi Kristovej lásky, vieme za ne aj horliť, dožadovať sa čestnosti, spravodlivosti, pravdy vo svojom okolí. Ale toto všetko tak ľahko ustúpi zastrašovaniu, obavám o vlastnú existenciu, obavám z toho, že nepôjdem v línii s ostatnými. Každý pokrstený kresťan je vždy nanovo stavaný pred tento konflikt viery a jej vyznávania: Pokiaľ som ešte vyznavačom Krista a hodným Jeho mena a odkiaľ už som zbabelým a prispôsobujúcim sa zlu okolo seba a neschopným postaviť sa proti nemu?

Petrova viera, ktorá nebola ničím iným, iba spoliehaním sa na seba, musí zaniknúť. Je to dlhá cesta. Pán Ježiš neodmietol totiž ani Petrovu naivnú vieru a vystatovanie sa. Trpezlivo to všetko prijíma. Ale dovedie Petra až na dno možností takejto falošnej viery. V trojnásobnom zapretí mu ukáže hranice jeho vyznavačskej odvahy, ktorá je založená na jeho sebavedomí a dovedie ho k slzám ľútosti. Je to až jeho stretnutie so Vzkrieseným, teda spoľahnutie sa na to, čo je úplne mimo neho – čo pôsobí zárodok skutočnej viery. Viera, ktorá pramení v totálnom spoľahnutí sa na Boha, ktorý má moc nad smrťou a vzkriesil Krista. Tak nám o tom podáva správu evanjelista Ján, keď hovorí o trojnásobnom novom poverení Petra, keď pochopil, že Ježiš žije ako Kristus jeho viery.

2. Viera prechádza skúškami a tak sa formuje. Ani takáto viera totiž nemá imunitu voči deformáciám. Martin Luther často hovoril o tom, že jeho viera je vystavená neprestajným skúškam. Vieru v Boha nechápal ako uzavretý a nemenný postoj. Skôr naopak, videl v nej proces neustáleho dozrievania cez vážne skúšky, pochybnosti a zápasy. To je to, o čom hovorí náš kázňový text: „Satan si vás vyžiadal, aby vás preosial ako pšenicu.“ Podľa týchto slov teda máme byť pripravení na tie najrozmanitejšie útoky a konflikty v našom živote viery. Oni sú jeho súčasťou. Sú súčasťou tej radikálnej zmeny, ktorá nás musí doviesť k poznaniu, že viera v Boha nie je sebavedomým spoliehaním sa na svoje schopnosti, ale pokorným vedomím, že sme totálne závislí od Jeho milosti. Tak ako to hovorí starocirkevný úvodný žalm dnešnej nedele Reminiscere: „Ó Hospodine, pamätaj na svoje zľutovanie, na svoju milosť; lebo tie sú od vekov.“ (Ž 25, 6) Ak by sme totiž pripustili, že všetky tie pokúšania a trápenia, ktoré v živote prežívame sú iba dôkazom toho, že Boh neexistuje, potom je náš život tragédiou a nemá východiska.

Toto je veľmi vážna otázka mnohých ľudí. V poznaní utrpenia, sklamania a bolesti okolo seba a vo svojom vlastnom živote rezignujú, vzdávajú sa vplyvu zlého, alebo sa dokonca stávajú vyznavačmi metód zla. Oslavujú to, čo je vulgárne, hrubé, násilné, lživé a podlé aj keď možno zahalené nálepkou vznešených cieľov.

Ak však pochopíme, že toto všetko sa deje ako proces formovania a posilňovania viery, potom nemusíme strácať nádej. Môžeme s istotou prijať, že všetko utrpenie je procesom “preosievania”. Je to proces, ktorý nie je prejavom absencie Božej moci vo svete, ale proces, ktorý sa deje s vedomím Božím. Je to formovanie, ktorého cieľom je, aby sme boli zachránení, ako to cenné, čo zostáva po preosiatí.

3. Ako teda môžeme obstáť v tomto procese triedenia? V našom texte Pán Ježiš hovorí Petrovi veľmi vzácne slová: „Ja som prosil za teba, aby tvoja viera nezanikla.“

Veľmi často sa pozeráme na vieru, ako na náš skutok, ako na akýsi výkon nášho ducha. To však nie je správne. Ak by viera mala závisieť len od našich schopností, veľmi skoro by sme sa stali neveriacimi. Tak ako sme to videli na príklade Petra a ako to často poznávame i vo vlastnom živote. Zo slov Pána Ježiša tu však poznávame, že nad našou vierou niekto bdie, že ona je vlastne dôsledkom Božieho záujmu o nás. Je darom Božej milosti. Fakt, že Peter bol schopný prejsť radikálnou zmenou viery tak, že sa prestal spoliehať na seba a naplno sa spoľahol na Boha, je podľa nášho textu dôsledkom Ježišovej osobnej prosby za neho.

To je nádej aj pre nás, drahé sestry a bratia! Nad našou vierou niekto bdie. Nemusíme ju chápať ako náš viac či menej podarený žonglérsky výkon, za ktorý nám niekto tlieska alebo nás preň vypíska. Preskúšaná a radikálne premenená viera je pokorným postojom závislosti na Bohu.

Tento základný postoj sa potom premieta aj do nášho života a konania. Hovorili sme o renesancii náboženskej viery v spoločenskom živote okolo nás. V zásade by sme sa z toho mali tešiť, že sa ľudia bez obáv môžu verejne priznávať k svojej viere v Boha. Je iste dobré, ak aj do politiky vstupujú ľudia, ktorí sú čestní a pokorní a vnášajú do nej kristovské hodnoty lásky, porozumenia a tolerancie. Príklad učeníka Petra však ukazuje, že veľkolepé hlásenie sa za Kristovho nasledovníka ešte nič neznamená. V mnohých prípadoch aj dnes naozaj ide o akúsi pseudovieru, ktorá je veľmi úzkoprsá a sebecká. Niekde sa prejavuje ako militantný džihádizmus a u nás zasa ako snaha o zmenu pluralitnej demokracie na akýsi novodobý cirkevný štát riadiaci sa náboženským fundamentalizmom.

Drahí veriaci, dnes sme teda hovorili o skutočne tvorivej, hlbokej a zachraňujúcej viere v Boha. Na príbehu Petrovej viery sme si uvedomili, že Boh sám radikálnou zmenou pôsobí túto zachraňujúcu vieru. A to tak, že: 1. necháva stroskotať našu vieru v samých seba,  2. skúškami formuje našu vieru  a 3. svojou milosťou chráni vieru v Neho.

Ďakujme v tomto pôste Pánu Bohu aj za to, že o nás týmto spôsobom prejavuje záujem, že o nás – o teba i o mňa – neustále zápasí. Amen.

( s použitím myšlienok O. P.)