4. pôstna nedeľa

Piesne: 105, 248, 82, 459 A. 27

Liturgické texty: 4M 21, 4-9; Ef 2, 1-10; J 3, 14-21

Kázeň: J 3, 1-2

Drahí veriaci!

V tohoročnom pôstnom období sa na hlavných službách Božích venujeme otázkam našej viery, nasledovania a vnútorným napätiam i zápasom, ktoré kresťanský životný štýl so sebou prináša.

Hovorili sme o radikálne zmenenej viere učeníka Petra, minulú nedeľu o vnútorných zápasoch, ktoré sprevádzali poslanie proroka Jeremiáša. Dnes sa pozrieme na Ježišovho „tajného“ učeníka, Nikodéma, o ktorom nám svedčí evanjelista Ján.

Farizej Nikodém – meno, ktoré zaiste každý z nás pozná. Skúsme si podľa pár správ, ktoré o ňom máme v Písme, zrekonštruovať jeho charakter. V Písme sa spomína dohromady trikrát. Všetky sa nachádzajú u evanjelistu Jána.

Po prvý raz sa Nikodém spomína v diskusii, ktorú viedol s Ježišom v noci (por. J 3, 1-21). My sme dnes počuli časť z tohto príbehu. Toto stretnutie sa, pravdepodobne, uskutočnilo na žiadosť Nikodéma. Prekvapuje nás čas: v noci. Musíme vedieť, že Nikodém bol nielen farizej, čo bola vtedy trieda vysokopostavených mužov židovskej spoločnosti, ale bol aj dokonca členom židovskej veľrady, tzv. synedria. V tej dobe bol už Ježiš Nazaretský dobre známy. Nie všetci k Nemu a k Jeho učeniu cítili sympatiu. Boli takí, ktorí Ho radi počúvali a ktorí sa k Nemu dokonca aj otvorene hlásili. No boli aj takí, ktorí Ježiša nemali radi. Pretože Ježiš bol už v tej dobe tým, ktorý rozdeľoval spoločnosť. Tu sa už veľmi presne napĺňajú slová, ktoré pri Ježišovom narodení povedal v Jeruzaleme starec Simeon, že Ježiš „bude na pád a povstanie mnohých v Izraeli.“ (L 2, 34) Proti Nemu stáli hlavne tí, ktorí boli vysoko postavení a ktorí sa veľmi dobre cítili vo svojich kreslách, ktoré znamenali prestíž a moc. A Nikodém patril medzi nich. No zároveň bol človekom, ktorý síce bol na jednej strane ambicióznym a možno túžil po úspechu a postavení atď., no bol človekom, ktorý v živote úprimne hľadá pravdu. Práve preto sa chcel s Ježišom stretnúť v noci. Nechcel si tým pádom poškodiť, ale zároveň túžil stretnúť sa s Ježišom osobne a položiť Mu zopár otázok, ktoré ho zaujímali.

Druhýkrát sa Nikodém spomína v evanjeliu vo chvíli, kedy to okolo Ježiša začína byť horúce a kedy sa už farizeji začínajú o Neho intenzívne zaujímať. Poslali za Ním dokonca aj sluhov, aby Ho chytili a priviedli, no títo sluhovia toho neboli schopní, keďže boli Ježišovými slovami ohúrení. Vrátili sa teda naprázdno. Evanjelista Ján o tom takto svedčí: „Nato prišli sluhovia k veľkňazom a farizejom, a tí im povedali: Prečo ste Ho nepriviedli? Sluhovia odpovedali: Nikdy človek nehovoril tak, ako hovorí tento. Odpovedali im farizeji: vari ste sa nedali zviesť aj vy? A či snáď niektorý z popredných mužov alebo z farizejov uveril v Neho? Ale tento zástup, ktorý nepozná zákon, je prekliaty. Tu Nikodém, ktorý predtým prišiel k Ježišovi, hoci bol jedným z nich, im povedal: Či náš zákon súdi človeka skôr, než ho vypočuje a zistí, čo robí? Odpovedali Mu: Nie si aj ty z Galiley? Skúmaj a uvidíš, že nieto proroka z Galiley. A každý odišiel do svojho domu.“ (J 7, 45-53) Vidíme, že Nikodém sa nám tu javí už trocha odvážnejšie. Dokonca sa za Ježiša prihovára, a tak teda riskuje. Hoci ani stretnutie s Ježišom v noci nebolo bez rizika, predsa to bolo bezpečnejšie ako teraz. Tento úryvok z Jánovho evanjelia hovorí, že názory u Nikodéma sa začínajú formovať jasným smerom.

Napokon je Nikodém tretíkrát  spomenutý u Jána v súvislosti s pochovávaním Ježišovho mŕtveho tela. V 19. kapitole svojho evanjelia Ján píše: „Potom Jozef z Arimatie, ktorý bol učeníkom Ježišovým, ale tajným pre strach zo Židov, požiadal Piláta, aby mohol sňať telo Ježišovo; a Pilát privolil. Prišiel teda a sňal Jeho telo. A prišiel aj Nikodém, ten, ktorý prvý raz v noci prišiel k Nemu, a priniesol asi sto funtov myrhy zmiešanej s aloe. Potom vzali telo Ježišovo a zavinuli ho aj s tými voňavými vecami do plátna, ako je u Židov v obyčaji pochovávať.“ (J 19, 38-40). Táto scéna je veľmi dramatická. Ježiš je už mŕtvy. Ľudsky videné a povedané: zažil fiasko. A Nikodém sa k Nemu teraz prihlási už úplne verejne, aby Mu vzdal svoju poslednú úctu. Riziko to bolo pre neho naozaj veľké. No zdá sa, že na to nedbá. Treba však zdôrazniť, že to bolo ešte pred Ježišovým zmŕtvychvstaním, o ktorom Nikodém nemohol vedieť.

Bratia a sestry, tieto tri správy o Nikodémovi svedčia o jednej zaujímavej skutočnosti: odvaha sa u Nikodéma vyvíjala. Nebola v jeho postoji k Ježišovi od samého začiatku. Prejavoval sa u neho boj medzi hodnotami. Na jednej strane tu bola hodnota jeho kariéry a spoločenského postavenia a všetkého, čo s tým súviselo. Na druhej strane však išlo o hodnoty, ktoré hlásal Ježiš a ktoré sa zdali Nikodémovi príťažlivé, no spočiatku ešte nie dostatočne presvedčivé. Aspoň nie natoľko, aby pre ne všetko riskoval.

A Pán Ježiš na neho netlačil! Nežiadal od neho, aby ho prišiel cez deň počúvať. Nevysvetľoval mu, že ho Jeho práca počas dňa unaví natoľko, že potrebuje v noci spať a odpočívať. Nezaprisahával ho, aby sa verejne ukázal, aký je jeho charakter, aby obetoval čosi aj zo svojho strachu. Aby sa stal hrdinom...

Pre Nikodéma to bola v podstate Ježišom ponúknutá veľká šanca: tento nenásilný Ježišov postoj spôsobil, že Nikodém vo svojom učeníctve dozrel. Na svoje „hrdinstvo“ potreboval čas. A Ježiš mu ten čas doprial.

Sestry a bratia! Teraz si túto evanjeliovú atmosféru prenesme každý do svojho života. V túto chvíľu je pre nás Pánom Bohom darovaný vzácny čas – k zamysleniu sa nad svojimi vlastnými postojmi. Koľkokrát sme nie príliš trpezliví navzájom jeden k druhému. Koľkokrát máme voči sebe navzájom nespravodlivé a ťažké požiadavky. Niekedy – možno často aj my, ktorí kážeme evanjelium – žiadame od ľudí, aby sa hneď na začiatku ukázali vo svojich pravých farbách. Častokrát  žiadame od svojich blížnych a od druhých ľudí hrdinstvo a obete v zlom čase, keď na to hrdinstvo a obete ešte nie sú ani zrelí, ani pripravení...

Zalovte v pamäti – vy, ktorí ste žili v čase totality. Koľkí z vás ste boli nútení žiť týmto nikodémovským životným štýlom: napríklad učitelia alebo iní verejne činní ľudia. Vy sami alebo vaši rodičia ste vyrastali v rodinách, kde verejne vyznávať svoju vieru bolo až príliš nebezpečné a riskantné. Mnohí preto chodili na bohoslužby či k spovediam do vzdialenejších miest, do kostolov (napr. do prítmia bočnej chodby kostola a pod.). Alebo niesli svoje deti do vzdialených cirkevných zborov, aby ich tam nechali pokrstiť, alebo aby tam mohli neskôr pristúpiť ku konfirmácii a k prvému prijatiu sv. Večere Pánovej. A našli sa takí ľudia, ktorí voči takýmto ľuďom neboli tolerantní a tvrdo ich posudzovali či súdili: žiadali od nich – na rozdiel od Ježiša – jasné hrdinstvo. A oni sami sa naň necítili. No u mnohých dozrela doba, kedy sa úprimne tými hrdinami aj naozaj stali. Je len prirodzené, že to u niektorých trvalo kratšie, u iných dlhšie.

Drahí veriaci, nasledovanie Ježiša Krista, Jeho praktické vyznávanie malo, má a vždy bude mať svoje variácie. Možno ani dnes nechýbajú v kresťanstve, v cirkvi takí, ktorí by radi od každého žiadali rovnaké odhodlanie či hrdinstvo, záväzok alebo rozhodnutie nasledovať Krista radikálne. No nie všetci sa naň cítia. Nejde tu o to, že by nechceli. Mnohí chcú, no nateraz buď ešte nie sú zrelí, alebo majú ešte nejaké výhrady, alebo nie sú ešte celkom presvedčení. Ale Boh o nich vie! A Ježiš tak ako pri Nikodémovi vtedy, aj dnes im – vám, nám – dáva čas. Ježiš je ochotný stretať sa s nami aj – obrazne povedané – v noci. Ježiš je schopný vyjsť nám maximálne v ústrety. Presne tak ako Nikodémovi. Pán Ježiš trpezlivo čaká; no semienko, ktoré je už zasiate, samo vyženie lístky a začne rásť samo.

Zároveň treba povedať toto: Jedného dňa, pri rôznom životnom okamihu, musí prísť u človeka, u každého z nás k rozhodnutiu: nasledovať Ježiša Krista alebo Ho odmietnuť. Je jasné, že váhať a prestupovať na mieste sa do nekonečna nedá.     

Bratia a sestry, prosme úprimne Pána Boha, aby nám svojou milosťou pomáhal dozrievať na ceste nasledovania Pána Ježiša Krista. Využime k tomu aj tento pôstny čas, ako vhodnú  príležitosť pre osobnú duchovnú reflexiu, k úprimnému a rozhodnému plneniu Ježišovej požiadavky: „Pokánie čiňte a verte v evanjelium!“ Nech je pre nás, milí priatelia, príbeh Nikodéma z dnešného evanjelia povzbudením a inšpiráciou na našej vlastnej duchovnej ceste. Amen.

(prameň: M. Bubák – Nikodém)