2. nedeľa po Veľkej noci

Text: J 10, 27 – 30

            Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!

Írsky kňaz Liam Swords, pracujúci v Paríži, spomínal na nasledovnú príhodu : Pred niekoľkými rokmi som mal robiť televíznu reportáž zo Španielska. Na našej ceste z Madridu do Salamanky sme sa uprostred poludnia zastavili, aby sme sa najedli. Bolo to vo vysokých suchých španielskych horách, kde bolo málo stromov a kde nebolo ľahké nájsť tieň, pod ktorým by sme neboli cítili veľkú páľavu poludňajšieho slnka. Keď sme sa konečne usadili a spravili si pohodu, zadívali sme sa na krajinu okolo seba. Bola hornatá, pustá, bez najmenšej známky ľudského života. Iba kde tu sa nachádzala nejaká tá vegetácia. Kde tu sa mihli jašterice, prebehujúce od jednej skaly k druhej. Keď sme tak jedli obložené chlebíčky a pozorovali prostredie, ktoré nás obklopovalo, zrazu sa v diaľke na horizonte z ničoho nič vynoril pastier so stádom oviec. Prichádzal rovno k nám. Po chvíli sa na opačnej strane vynoril druhý pastier tiež so stádom svojich oviec a tiež sa približoval k nám. Stretli sa rovno pred nami. Priateľsky sa pozdravili, podali si ruky a dali sa do rozhovoru. Začali sme tŕpnuť. Stáda sa totiž začali miešať. Hovoríme si : „To bude miš maš. To bude mela! Kto teraz bude vedieť, koho sú ktoré ovce? Sme zvedaví, ako si teraz tie ovce rozdelia.“ No naše starosti boli márne. Keď sa pastieri rozlúčili, každý zobral svoju palicu, buchol ňou o zem, zapískal, čosi zakričal a pohol sa. A jeho ovce sa vybrali za ním. Po chvíľke sa opäť sformovali dve krásne stáda v pôvodnom zložení. A my sme len zízali, čudovali sa, nevychádzajúc z údivu.

            Swords pokračuje : Táto skúsenosť ma naučila viac než všetky predmety na teologickej fakulte dokopy. Nikto tam mi nepovedal, že ovce sa vedú, nie ženú. Vedú sa tak, že pastier ide na ich čele a nie ženú palicou zozadu. Jediné ovce, ktoré som kedysi videl, boli také, ktoré ich majiteľ hnal na mestský trh, aby ich tam predal. A toto hnanie bolo sprevádzané krikom, škaredými nadávkami, údermi palicou, štekaním a hryzením psa. Beda ovci, ktorá sa náhodou odlúčila od stáda! Nebolo pre ňu zľutovania ani zo strany majiteľa, ani zo strany psa.

            Myslím si, bratia a sestry, že tento obraz veľmi jasne poukazuje na to, o čom Pán Ježiš hovorí v prečítanom podobenstve o dobrom pastierovi a čo ním chce zdôrazniť. Ovce sú vedené, nie hnané. U žiadnych iných zvierat sa táto myšlienka neprejavuje výraznejšie a krajšie než práve u oviec. Preto Ježiš použil tento obraz, i keď sa nám dnes zdá možno nevhodný, neprimeraný alebo dokonca až urážlivý.

            Je pravda, že mnohým ľuďom, aj v cirkvi, sa nie vždy páči, keď sú nazývaní ako „ovečky“. Evokuje v nás to totiž predstavu slabého, jednoduchého, krehkého, nie príliš múdreho zvieratka. Nuž a takí my predsa nechceme byť. V dnešnom svete jednoduchí, krehkí, slabí, a k tomu ešte aj „blbí“ nemajú veľké šance na úspech. Nie sú atraktívni ani zaujímaví. Ostávajú na periférii a stávajú sa dobrým terčom posmeškov svojho okolia. Pri tomto biblickom prirovnaní, milí priatelia, však určite Ježišovi nejde o dehonestáciu, degradáciu, ponižovanie, či zosmiešňovanie Jeho nasledovníkov. Skôr ide o zdôraznenie postavy pastiera, ktorý tie ovečky vedie. Ježiš chce skôr upútať našu pozornosť na seba ako na dobrého pastiera, pri ktorom sa všetky Jeho ovečky môžu cítiť bezpečne. S pocitom, že sú chránené, vzácne, jedinečné a dobre vedené. Je o nich dokonale postarané. Presne tak, ako to napokon vyznáva aj kráľ Dávid v jednom zo svojich najznámejších žalmov – Ž 23. 

            Drahí priatelia, na koho Ježiš týmto podobenstvom myslel? Samozrejme, predovšetkým na seba. Seba porovnával s vodcami ľudu vo svojej dobe : veľkňazmi, farizejmi a zákonníkmi. Ich vodcovstvo bolo založené na nútení, hnaní a na sankciách. Samozrejme, ľudia robili, čo sa od nich požadovalo, no ich konanie nebolo slobodné, nebolo z presvedčenia. Nuž a napokon ich to ani nebudovalo.

            Pre ľudí to bolo deštruktívne. Žili v atmosfére strachu. Pán Ježiš týmto podobenstvom predstavuje nový štýl vodcovstva : ide o vodcovstvo založené na vzťahu, na nenápadnom vplyve, na sile príkladu, na sile pozvania. Ježiš nikdy nikoho do ničoho nenútil. Jeho posolstvo bolo silné a príťažlivé samo o sebe. Bolo to niečo, po čom sa túži. Za čo sa dokonca oplatí dať svoj život. A mnohí sa takto aj rozhodli robiť.

            Bratia a sestry, Ježiš týmto svojim posolstvom predstavil vodcovský štýl pre všetkých svojich nasledovníkov. Nielen pre kňazov, ale aj pre rodičov, pedagógov či vychovávateľov.

            Slovo pastier sa zvykne spájať s úradom kňaza. No mnohí, poznajúc nás a naše spôsoby i metódy pastoračnej práce, si asi pomyslíte svoje, keď počujete o dobrom pastierovi ako vzore pre ostatných pastierov v cirkvi. A je to naozaj tak. Musím priznať, že mnohí z nás sa naozaj radšej uchyľujeme k núteniu, vyhrážaniu, moralizovaniu a palici než k vedeniu. No ono to tak nefunguje.

            Dnes sme ale inde. Ľudia majú veľa alternatív. A na nútenie sú veľmi citliví. Preto metóda nútenia alebo dokonca hnania už nefunguje. Práve naopak! Ľudí dráždi. No stále funguje metóda vedenia, pozývania a oslovovania. Otázka je, či sme na ňu pripravení. Otázka je, či nie sme spokojní s tým ako to je. Či sme sa už neuspokojili a nezmierili s tým, že naše deti, či vnúčatá sú všade inde len nie v chráme. Zaujíma ich všetko možné, len nie ich vlastný duchovný život a cirkev.

            Nuž a ako táto metóda funguje? V prvom rade my, ktorí sme sa rozhodli nasledovať a hlásať Krista ukrižovaného a vzkrieseného, musíme byť presvedčení o Jeho jedinečnosti. Musí to na nás byť vidieť. V tomto si nesmieme dovoliť robiť kompromisy. Ak nás On priviedol k životu, potom bude iste schopný priviesť k životu aj iných. Metóda vedenia teda spočíva v pozývaní ľudí k životu. Je to ohlasovanie a ponuka alternatívy, nie však jej násilné presadzovanie, vnucovanie, či vynucovanie. Iba trpezlivé „rozsievanie“ ponuky. A o ďalšie sa už postará Duch Svätý. No aby sa mal o čo postarať, niekto musí rozsievať. A na to sme tu my, priatelia!

            Dnes je mnoho ľudí, ktorí aj v duchovnej oblasti vyskúšali všeličo možné. Po zmene režimu, keď ľudia získali slobodu aj v náboženskej oblasti sa akoby roztrhlo vrece s rôznymi duchovnými ponukami, alternatívami a smermi. Mnohí s tým majú svoje skúsenosti. Žiaľ, často sú to skúsenosti hlboko negatívne. Správnosť, jedinečnosť a výnimočnosť Ježišovej alternatívy sa však ľuďom dokazovať a vnucovať nedá. Dá sa o tom iba vydávať svedectvo svojim zmeneným životom, zmeneným spôsobom a štýlom života. No ostatní na to musia prísť sami. Sami musia objaviť, že jedinou správnou alternatívou, cestou, pravdou i životom je Kristus. Nuž a sami napokon musia túto pravdu do svojho vlastného slobodného rozhodnutia aj prijať.

            Bratia a sestry, buďme im v tom nápomocní! Nebuďme im v tomto procese prekážkou! Žime pred týmto svetom verne a zodpovedne, dávajúc dobrý príklad a vydávajúc dobré svedectvo o Tom, v ktorého sme uverili! To je náš podiel práce. To je naša vedenie. Všetko ostatné je v moci a rukách Božieho Svätého Ducha. Amen.