4. nedeľa po Veľkej noci

Kázeň: J 14, 1-14

Bratia a sestry, drahí veriaci!

V úvode služieb Božích sme zdôraznili myšlienku, že dnes máme viacero dôvodov k spoločnej oslave Pána Boha... Centrom každého slávenia služieb Božích je živý Pán Ježiš Kristus, v ktorom spoznávame pravého Boha. Aj pred chvíľou citované evanjelium nás vedie k tomuto poznaniu a akosi nepriamo nám kladie otázku: O čom, o kom je naša viera? Čoho sa dotýka? Čo ako kresťania nasledujeme? Čo a kto je dôvodom našich individuálnych či spoločných chválospevov...?

Skúsme sa týmito otázkami vo svetle dnešného evanjelia zaoberať: Čo teda vo svojej viere nasledujeme? Skôr ako si na túto otázku odpovieme, povedzme si, čo určite ako kresťania nenasledujeme, aspoňteda nie v prvom rade:

1. Nie sme naledovníkmi myšlienky. Isteže, myšlienky, ktoré sa nachádzajú v Písme a v našej kresťanskej tradícii, sú príťažlivé a pekné. Sú ľudia, ktorým sa páči, ako hovoria, keď spájajú kresťanstvo s filozofiou. Je to logické a príťažlivé. Mimo cirkvi je veľa takých ľudí, ktorí sú nadchnutí myšlienkami a učením Pána Ježiša Krista. Za všetkých môžeme spomenúť napr. veľkého indického mysliteľa a štátnika Mahatmú Gándího. Ten veľmi obdivoval myšlienky Ježiša Krista, bol doslova uchvátený Jeho rečou v kázni na hore. No aj keď je dôležité poznať učenie a myšlienky kresťanstva, toto nemôže byť dôvodom, pre ktorý som ja či ty kresťanom. Ak by bolo, potom si treba uvedomiť, že sme iba na polceste. Aj iné svetové náboženstvá oplývajú peknými myšliekami. Ale kresťanstvo nám ponúka ďaleko viac než dobre sofistikovane vypracovaný myšlienkový systém.

2. Nie sme ani nasledovníkmi morálneho systému, hoci morálny systém, ktorý je založený na evanjeliách, je ohromný a vždy, keď sa zachovával, ukázal sa ako naplno účinný. Vraj Američania, aj keď sú osobne neveriaci, dávajú svoje deti radi do kresťanských cirkevných  škôl. Robia to v presvedčení, že tam dostanú dobrú výchovu. Boja sa výchovy v štátnych školách, kde je výchova vedená bez jasne vyhranených morálnych princípov a formulácií, a to preto, lebo štátne školy, ktoré sa musia riadiť ústavou, svojím žiakom ponúkajú tzv. “bezhodnotovú” výchovu. Podľa nej sa každý musí sám rozhodnúť pre hodnoty, ktoré chce dosiahnuť, keď dospieva. Ľudia si ale uvedomujú, že to takto nefunguje. Mládež treba formovať v jasných hodnotách od detstva. A kresťanstvo ich samozrejme ponúka. No aj napriek tomu nie je kresťanstvo v prvom rade o hodnotách a morálke.

3. Napokon nie sme nasledovníkmi ani slávností a rituálov. Samozrejme, slávenie a rituály majú pre človeka veľký význam. Aj na ateistickej totalite bolo vidno, kedy sa komunisti snažili odstrániť náboženstvo zo života ľudí, no nepodarilo sa im odstrániť obrady, rituály a rozličné slávnosti. Náboženské obrady ako napr. krst nahradili civilnými – uvítanie dieťaťa do života, konfirmáciu či birmovku tzv. pionierskymi sľubmi a pod, lebo človek vo svojej podstate potrebuje sláviť. V kresťanstve máme veľa obradov, ktoré priťahujú ľudí. Mnohí radi chodia do kostola, pretože si, ako oni hovoria, “zo srdca zaspievajú”, páči sa im spievaná liturgia, v iných kresť. cirkvách procesie či iné obrady a pod. A mnohé kresťanské slávenia idú často až za hranice kostola – misijné stretnutia, u nás napr. dištriktuálne, celocirkevné dni, misijné stretnutia, v iných cirkevách púte a pod. A mnohé z nich po celé stáročia formovali kultúru a mentalitu národov a jednotlivcov hlavne v Európe. Preto nášmu kontinentu hovoríme “kresťanská Európa”. Nie preto, že by všetci v Európe chodili do kostola, ale preto, lebo našu mentalitu a kultúru formovalo kresťanstvo. To isté si hovorí náš národ. Vidieť to najmä cez väčšie sviatky napr. Vianoce a Veľkú noc, kedy sa aj médiá snažia pripojiť k oslave a sláveniu. No jediné, na čo sa zameriavajú, je iba vonkajší rituál, oslava. Podstata im pri tom častokrát uniká. Rituál, oslava preto nie je pre nás podstata. Je to dôležité, ale nie je to to, čo nás drží pri kresťanstve. Ak áno, potom si buďme istí, že jedného dňa nás to zunuje a my v kostole nebudeme – ako sa to stalo a stáva mnohým aj z našich radov... 

Takže sa vraciame k úvodnej a hlavnej otázke dnešného kázania: Čo nasledujeme, keď nie sme nasledovníkmi ani myšlienkového systému, ani morálneho systému, ani rituálov? Čo je potom podstatou našej viery?

Drahí veriaci, odpoveď znie: Je to osoba. Ako veriaci kresťania sme nasledovníkmi osoby, a to osoby Ježiša Krista. Centrom a podstatou našej viery a našej formácie nie je ani myšlienka, ani hodnoty, ani rituály, ale osoba Ježiša Krista – a v Ňom sa nachádzajú práve všetky tri menované veci: z Ježiša vychádza a má svoj pôvod kresťanský filozofický aj morálny aj obradný systém. Sám Ježiš Kritus toto potvrdzuje v evanjeliu v rozhovore so svojimi učeníkmi. Táto reč je vlastne rozlúčková Ježišova reč, ktorú predniesol pri poslednej večeri. Ježiš tu chce svojich učeníkov, neskorších apoštolov a nasledovníkov upriamiť na podstatu. Po troch rokoch učenia im to chce všetko zosumarizovať. A naši čeníci sa zdajú byť nechápaví. Stále majú problém pochopiť, aká je úloha Ježiša Krista hlavne v súvislosti s Bohom, ktorého Ježiš nazval svojím Otcom. Pre učeníkov, ako aj pre všetkých židov (a nielen ich) bola cesta k Bohu a poznanie Boha tým najvyšším cieľom. Ich túžba po Bohu bola najvyššou možnou túžbou. Preto sa teda pýtajú, ako by im On, Ježiš, mohol tohto Boha, po ktorom túžia, sprostredkovať. Židia totiž vedeli, že žiaden človek nikdy Boha nevidel. A oni Ho predsa túžili vidieť, pochopiť, spoznať. Preto sa dostáva v tejto chvíli na pretras práve táto otázka: Ako súvisíš Ty, Ježiš, s Bohom?

Bratia  a sestry, Ježiš sa predstavil ako jednota s Otcom. “Kto mňa videl, videl Otca” (v.9). On a Otec sú jedno. On je viditeľný obraz neviditeľného Boha. On je dokonalý obraz Boha. Na Bohu nie je nič viac, než je na Ježišovi. Ježiš je kompletným a konečným zjavením Otca. Po Ježišovi už nemožno čakať žiadne iné zjavenie. Božie zjavenie je Ježišom Kristom uzatvorené.

V citovanom evanjeliu to Pán Ježiš vysvetľuje troma slovami: “Ja som cesta i pravda i život.” (v. 6) Za zmienku stojí, že pred týmito tromi slovami sa v cudzích jazykoch – vrátane originálnej gréčtiny, v ktorej bol pôvodne napísaný tento text evanjelia – objavujú určité členy. Slovenčina členy nemá. Napríklad v angličtine: I am the way, the truth, the life. Čo znamená: “Ja som jediná cesta, jediná pravda, jediný život.” Ešte si to skúsme voľnejšie preložiť takto – akoby Ježiš hovoril: “Ak je tu nejaká kompletná Pravda, ak je tu nejaká dokonalá a neomylná Cesta a ak je tu nejaký plnohodnotný Život, potom touto cestou, pravdou a životom som ja”, takto to v podstate hovorí Ježiš. “Nie som len jednou z mnohých ciest, len jednou z mnohých právd, len jedným z mnohých životov, ale som jediá cesta, jediná pravda, jediný život.”

Toto je nesmierne dôležité vedieť, pre nás kresťanov. Mnohí z ľudí totiž akoby verili, že príde ešte nejaké iné zjavenie od Boha. Iný dôkaz Božej existencie. Akoby im Ježiš nestačil. Napr. to vidno na záľube niektorých kresťanov, ktorí vyhľadávajú rozličné posolstvá. Tu treba povedať, že žiadne moderné posolstvá už nič nové neprinesú. Nemôžu priniesť. Lebo v Ježišovi sme už všetko dostali. Nič nové už nejestvuje. Nič viac nám Boh už povedať nevie. Ak sme to nepochopili, potom bude problém v tom, že slabo spoznávame Ježiša Krista.

A preto, milí priatelia, upevňujme sa v našej viere, aj v tomto jubilejnom reformačnom roku a pýtajme sa: O čom je naša viera. Reformátor Luther by nám odkázal, že je to o stálom raste v poznaní a v učeníctve Ježiša Krista. A niet lepšieho a dokonalejšieho poznania, ako je poznanie cez vzťah. Lebo viera v Boha je vo svojej podstate rásť vo vzťahu s Ježišom Kristom. A takúto vieru, želám všetkým vám, drahí veriaci. Amen.     

( s použitím myšlienok M. Bubáka)