| Kázeň 28.05.2017 Nedeľa po Vstúpení, Exaudi Piesne: 157, 273, 158, 175 A.39 Kázeň: J 14, 15-19 Milí bratia a sestry Vstúpenie Ježiša Krista do neba, ktoré sme si pripomínali vo štvrtok, je zavŕšením Jeho účinkovania na zemi. Z reality, v ktorej podliehal časovým a priestorovým obmedzeniam, kde bol vystavený ľudskej moci a svojvôli, vstupuje Ježiš do večnosti, kde, ako vyznávame: „sedí na pravici Boha Otca všemohúceho, odtiaľ príde súdiť živých i mŕtvych“. Týmto spôsobom Jeho moc, ktorú prejavil na zemi v záujme o človeka v jeho krízach a krížoch, nadobudla nové rozmery. Teraz bude k dispozícii všetkým, ktorí budú chcieť vstúpiť do seba a mať odvahu v hĺbke svojho života odhaliť svoju biedu a vidieť v nej nutnosť a dôvod k zmene. Rozladeným učeníkom Ježiš pri vstúpení sľubuje, že ich nenechá samých, ale pošle im Ducha, Tešiteľa. Vie, že nášmu životu chýba radosť a istota. Keď nás limituje choroba, opustí milovaný človek, aj obyčajný stisk ruky a dobré slovo pôsobí ako balzam na dušu. Každý zážitok neúspechu a zlyhania nás totiž privádza do úzkostí. Nedokážeme si veriť, obávame sa nových zaváhaní a pochybujeme o všetkom... Každý z nás potrebuje pochopenie, povzbudenie, istotu. A hoci sme sa naučili tváriť, že sme úplne v poriadku, v pohode, stáva sa nám, že nás to, čo v živote nemáme pod kontrolou, zastihne a prejaví sa v psychosomatických ťažkostiach: v bolesti, v pocite, že sa zrazu nevieme nadýchnuť, trpíme nespavosťou, nedokážeme sa sústrediť. Svoju neuvedomenú bezmocnosť tiež posúvame na iných, tých, ktorí obyčajne za nič nemôžu, sme protivní, podozrievaví a nervózni. V spoločnosti vtipkujeme a smejeme sa, alebo veľa rozprávame – len preto, aby si naše zaváhania, smútok alebo rozpačitosť nikto nevšimol. Do veľkej viery je takáto obrana prirodzená – a potrebná, veď svojimi nevysporiadanými trápeniami nemôžeme obťažovať, unavovať svoje okolie – ľudí, ktorí by nám aj tak nevedeli pomôcť.
Ochota a odvaha „vstúpiť do seba“ znamená zastaviť sa a premýšľať o skutočných motívoch a zámeroch. V podobenstve o stratenom synovi si po viacerých traumatizujúcich zážitkoch tento syn uvedomí: „Koľko nádenníkov má hojnosť chleba u môjho otca a ja tu hyniem hladom. Vstanem, pôjdem k otcovi a poviem mu: Zhrešil som, nie som viac hoden menovať sa tvojím synom, prijmi ma ako jedného z nádenníkov.“ Jeho slová by sa dali parafrázovať: „Takto to ďalej nejde. Môj život môže, musí byť iný. Svoje trápenie som si zapríčinil sám. Slobodou bez hraníc a bez zodpovednosti likvidujem samého seba – a spôsobujem ľútosť svojím blízkym.“ Stratení synovi a stratené dcéry – tých je aj dnes veľmi veľa. Sú to tí, ktorí dodnes trpia hladom – po uznaní, prijatí a potvrdení ale bez Boha. Platia za to príliš veľa – vkladajú energiu, čas a pozornosť výkonom, ktoré sľubujú úspech a sebavedomie – no často na úkor vlastnej rovnováhy a dôležitých vzťahov. Aj dnes si stratení synovia a stratené dcéry svoju moc a postavenie vykupujú veľkými peniazmi, vplyvom, no za silou, ktorú prezentujú, sú aj prebdené noci výčitiek, a záväzky, ktoré je ťažké naplniť, a ešte ťažšie nenaplniť. Ježiš Kristus, ktorý sedí na pravici Boha Otca všemohúceho, má však cesty a spôsoby, akým každého strateného človeka, každého z nás volá k zmene. K životu, ktorý za to bude stáť. K životu, ktorý sa nevyhne ani utrpeniam a nedostatkom, ale nepoškodí našu hodnotu, – nepoškodí tvár človeka na Boží obraz. Čo nám oslávený Pán v tomto smere ponúka? To, čo pomôže človeku v jeho slabostiach bez ohľadu na to, čo predstiera, nie je ešte väčšia sila, ani širšie ramená, ale pravda a láska. Pravda bez odsudzovania a bez pýchy, a láska, ktorá unesie pravdu, nech je akokoľvek nepríjemná a dokáže človeka podržať. Ježiš odchádza do nebies vtedy, keď už Jeho učeníci mali byť zrelí, zodpovední žiť podľa toho, čo ich naučil. Áno, až vtedy, keď Ježiš odíde, sa ukáže ich skutočná viera, ich sila. Vydržia bdieť? Zvládnu očakávať víťazstvo Pána, ktorý premohol všetko zlo sveta? Ich Pán ich nenecháva samých, napospas mocným tohto sveta. Bratia a sestry, tomu, že nie sme sami, sa často ťažko verí. Keď sa okolo nás – a aj v nás rozmáha zlo, pri fyzickom aj psychickom násilí, ktoré zažívame a ktoré si aj spôsobujeme, sme frustrovaní poznaním, že všetko aj tak speje k zániku, toto nemôže mať dobrý koniec, že smrť bude mať posledné slovo, lebo Boh je … ďaleko. Nevnímame pritom, že to, že sme ostali sami, je aj naša voľba. Vo vnútri spoločenstiev – partnerstiev, rodín alebo cirkvi, kde túžime hľadať podporu a útočisko, zažívame a tvoríme spory, ktoré nás vysiľujú a rozdeľujú. Preto, že chceme iba víťaziť. Preto, že si nikto nechce priznať chybu. Preto, že si každý chráni imidž bezchybného, férového, zbožného človeka – za každú cenu. Ježiš je ale presvedčený, že tieto naše naivné zápasy o to, kto je silnejší, múdrejší nás budú stáť ešte veľa sĺz a horkosti, ktoré nás ohrozia viac ako tušíme. My nepotrebujeme viac síl a úspechov, ale potrebujeme Ducha - Tešiteľa, ktorý nám pomôže zniesť pravdu o sebe, o tom, akí sme a čo za sebou nechávame. „Svet“ podľa Ježiša nemôže spoznať pravdu. Svetom evanjelista neoznačuje ľudí mimo cirkvi, ale tých, ktorí sa správajú tak, akoby Boha nebolo. O svoju významnosť a vplyv zápasia natoľko, že Boh pre nich ostáva bezvýznamný a nepovšimnutý. A to sa môže diať v rodinách, ale aj v cirkvi, vo vzťahoch, ktoré sú pre nás zásadné. Ak to dopustíme, nebudú stratení iba jednotlivci, budeme stratení všetci. Ľudia, ktorí Boha odsúvajú do neba, ktorí Ho vylúčili zo svojho života, nebudú na Neho očakávať, nebudú Ho rešpektovať. Budú to pokladať za stratu času. Ján v úvode nášho textu tlmočí Ježišove slová: “Keď ma milujete, budete zachovávať moje prikázania.“ Evanjelista pozná len jeden skúšobný kameň lásky – je ním poslušnosť. To isté platí aj pre nás. Láska sa neprejavuje vo vyjadreniach citov, ale v konkrétnych, praktických prejavoch, áno, v poslušnosti.
|
| ||||||||||||||||||||||||||||||||||||