5. nedeľa po Sv. Trojici

Piesne: 211, 464, 198, 456 A.49

Texty: Žalosp 3, 22-32; 2K 6, 1-10; L 9, 18-26

Kázeň: Mk 4, 35-41

Drahé sestry a bratia!

Prišli sme dnes v túto júlovú letnú nedeľu do chrámu pre novú silu a novú nádej. Pretože sú chvíle, kedy má človek obavy a starosti, ale nikdy sa nimi nesmie nechať opanovať. Sú dni, kedy človek cíti sklamanie a horkosť, a napriek tomu nesmie byť zatrpknutý. Sú okamžiky, kedy si človek predstavoval, že si môže odpočinúť, a musí sa vracať do nových zápasov...

Dnešné evanjelium nám pred oči predkladá scénu, ktorá bohužiaľ v kresťanskej ikonografii nie je príliš často zobrazovaná: Ježiš uprostred búrky na jazere – na člne, ktorý je zmietaný vlnami – si kľudne spí k veľkému pobúreniu svojich učeníkov. Tým dáva najavo nie ľahostajnosť k ich aj svojmu osudu, ale predovšetkým veľkú vnútornú slobodu, slobodu od strachu. Centrom toho rozprávania je otázka: „Kto to je?“ A odpoveď, ktorú tento príbeh dáva, je: „Ježiš je muž proti strachu“, je to Ten, ktorý sa nebojí – a ktorý chce, aby sme sa nebáli ani my.

Na začiatku tohto evanjelia je strach, na konci bázeň – to sú dve úplne rozdielne naladenia ľudskej existencie. Bázeň nie je to isté ako strach alebo úzkosť, je to skôr „úcta pred tajomstvom“. V tomto prípade je to úcta pred tajomstvom sily, ktorá vyžaruje z Muža z Nazaretu – z Jeho istoty, z Jeho kľudu, z Jeho pokoja, z Jeho slobody od strachu. Na počiatku je strach, na konci bázeň – a uprostred Ježiš, vyzývajúci k viere. K viere, ktorá sa neznáša so strachom, ktorá prekonáva strach, v otázke: „Čo sa tak strachujete? Ako to, že nemáte viery?“

Búrka na mori predstavuje ohrozenosť, krehkosť, vrtkavosť ľudského života. Neviem, ktorí z nás ste niečo podobné zažili, plaviť sa v malej loďke na oceáne uprostred búrky. Zažiť zmysel metafory „nemať pevnú pôdu pod nohami“. Tí, ktorí to zažili, vyskúšali si pravdivosť starého námorníckeho príslovia: „More učí človeka modliť sa“. Áno, v takejto situácii musí človek tvrdo nasadiť všetku svoju telesnú silu, zvlášť, ak má na starosti nielen svoj život, - ale tiež sa musí poriadne modliť, aby sa ho nezmocnila panika alebo nebol ochromený hrôzou, aby si zachoval jasnú triezvu myseľ. More skutočne učí modliť sa. V takejto chvíli sa spravidla modlí aj ten najzarytejší ateista; po takejto skúsenosti by človek skoro povedal, že ateizmus je možno príjemný námet na konverzáciu v pohodlnom kresle s kávičkou v ruke- ale v krajnej životnej situácii zmizne ilúzia a objaví sa holá pravda; z človeka jeho ateizmus opadne ako nádcha (T. Halík). Ten, kto mal vždy veľké problémy s modlitbou, sa naučí vrúcne sa modliť tak ľahko a rýchlo, že sa tomu ani nestačí diviť...

Samozrejme, že modlitba tu nie je nejakou alibistickou náplasťou za vlastné pričinenie, ako si to mylne predstavujú tí, ktorí o modlitbe, ani o krajných situáciách z vlastnej skúsenosti nič nevedia. Práve v hraničných situáciách môžeme prežiť to, čo v krásnom výroku povedal jeden kresťanský filozof: „Pričiňuj sa tak, ako by všetko záležalo na tebe a nič na Bohu – a dôveruj tak, ako by všetko záležalo na Bohu a nič na tebe.“ Ide o to, prekonať kŕč strachu a v úsilí sa odovzdať sám seba, zrazu človek uvidí, že čerpá silu z prameňa, o hĺbke a sile ktorého doposiaľ nemal tušenia...

Vráťme sa k evanjeliu: Tento príbeh by sme čítali veľmi povrchne, keby sme si Ježišovu výzvu k viere vyložili tak, že aj my sa môžeme uložiť k spánku a čakať, až Boh či Jeho Syn Ježiš sa zjaví ako niekto, kto rozkáže vetru i dažďu, kto za nás vyrieši všetky naše problémy. Ten príbeh nás predovšetkým vyzýva, aby sme takpovediac „vzali Ježiša na palubu“ – alebo si skôr uvedomili, že Boh sám „na našej palube“ vždy už je, aj keby pôsobil ako tichý, „spiaci“ a bolo ľahké Ho prehliadnuť. Viera znamená uvedomiť si túto prítomnosť a vnímať ju ako zdroj pokoja a sily.

Viera nás oslobodzuje od falošného dojmu, že sme jedinými režisérmi svojho života. Viera a jej sestra nádej nám ukazujú, že každá ľudská situácia je otvorená, že do nášho života vždy vstupujú veci nepredvídané, a učí nás citlivo vnímať reagovať na tieto podnety. Ak by sme sa takto dívali na svoje životy, s vedomím, že je tu vždy niečo, čo nás presahuje, získame slobodu a nadhľad na všetky životné problémy. Naučili by sme sa, že viera je akoby nový pohľad, nové hodnotenie, reinterpretácia našich životných situácií, ktoré už inak, hlbšie vidíme a im rozumieme. A to nás mení.

Predstavte si scénu, keď horí dom a matka vynáša v náručí svoje malé dieťa a stále znovu mu hovorí: „To nič nie je, to nič nie je!“ Klame tá matka? Veď okolo padajú horiace trámy, šľahajú plamene, všetko sa rúca. A predsa tá žena neklame. Svojím výrokom nepopisuje momentálnu situáciu, skôr odovzdáva niečo, čo je dôležitejšie a istejšie než tie padajúce trámy; svojím výrokom hovorí: „Ja som tu s tebou, moje dieťa, a mám ťa rada, ja ťa v tom nenechám, ja ťa držím.“ A to je niečo, čo dokáže zrelativizovať všetky hrôzy sveta; proti tomuto zážitku bezpečia v láske aj tie padajúce a horiace trámy „sú ničím“. Tá matka nemohla zmeniť vonkajší priebeh udalostí, ale podstatne premenila tú životnú situáciu tým, že ju svojmu dieťaťu – i sebe – nanovo, inak vysvetlila.

„Prečo sa bojíte, nemáte snáď vieru?“ Viera pre Ježiša nespočíva v súhlase so súborom tvrdení, názorov a presvedčení, viera je tu skôr skúsenosť hlbšej istoty a zakotvenosti. Preto je protikladom strachu. Ako si poradiť so strachom? Nedá si rozkázať. Avšak môže byť utíšený ako tá búrka alebo uhasený ako plameň, keď človeka zaplaví vedomie, že na svoj život nie je sám, že ho nesie sila, o ktorú sa môže oprieť. Z čisto vonkajšieho pohľadu sa tým naša situácia často vôbec nezmení. V našom živote nie vždy pôjde o nejaké zázračné zastavenie búrky. Niekedy v nás a okolo nás budú zúriť mohutné vetry, hromy a blesky a budú sa diať veci, ktoré môžu človeka pripraviť o kľud. A predsa nám čosi hovorí: „To nič nie je, pretože ja som s tebou. Ja ťa podržím...

„Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ – to sľúbil Ježiš nám, svojím učeníkom. Ani náš dnešok, ani náš zajtrajšok, ani požiare, ani búrky na mori nie sú vyňaté z tohto prísľubu. „Čo nás odlúči od lásky Kristovej?“ – pýta sa apoštol. Ježiš nesľúbil, že odstráni všetky kríže z nášho života. Dáva nám však možnosť nanovo porozumieť našej situácii a tým ju premieňať a zvládať.

Skúsme v meditáciách tohto týždňa prejsť krajinou svojej minulosti a pripomenúť si chvíle, kedy nám viera pomohla vzbudiť potrebnú dôveru v situáciách ohrozenia. A ak prechádzame alebo raz budeme musieť prechádzať húštinou úzkostí a obáv, ktorými zarastá náš výhľad do budúcnosti, nenechajme sa zožierať strachom a starosťami. Práve vtedy, ešte intenzívnejšie prosme, aby sme dokázali vziať na palubu lode svojho života toho pasažiera Pána Ježiša Krista, ktorý prosí za našu vieru, aby sme sa učili z Jeho slobody od strachu, ktorý nám dáva pokoj, ktorým neotrasú veci, ktoré sa dejú okolo nás. Potom môžeme nielen počuť Jeho hlas, ale i celým svojím životom prenášať Jeho hlas, ten, ktorý nakoniec ukazuje Božiu silu aj nad všetkými zlými mocnosťami a prináša potrebný trvalý pokoj. Amen.