14. nedeľa po Sv. Trojici

(Reformačná kázeň č.2)

Piesne: 190, 492, 201, 233 A.61

Texty: 1Tim 1, 12-17; J 5, 1-15

Kázeň: 1J 4, 18

Drahí veriaci!

Pred týždňom sme začali sériu kázní na tému Reformačné kázne, v ktorých sa chceme bližšie venovať témam, ktoré zohrali dôležitú úlohu pri obnove – reforme kresťanskej cirkvi v 16. storočí.

Pri tohoročnom jubileu Lutherovej reformácie je dôležité nielen si zopakovať dejinné udalosti, ktoré s ňou súviseli. Rovnako dôležité je poznať jej pozadie, všimnúť si ten vnútorný duchovný zápas, ktorý stál na jej pozadí. To nám lepšie umožní poznať, aký význam má to, že spomíname, ale hlavne, čo môžu reformačné myšlienky znamenať pre nás.

Minulú nedeľu sme hovorili o Lutherovom znovuobjavení Písma, lepšie povedané evanjelia. Dnes sa logicky posúvame a chceme si všimnúť, aký to bol veľký objav v evanjeliu – poznanie Boha, ktorý je Láska.

Keď si všímame duchovné pozadie reformácie, keď si čítame Lutherov životopis, neunikne nám jedna veľmi podstatná vec: Lutherovo hľadanie. Hľadal odpoveď na otázku: „Ako nájdem milostivého Boha?“ Táto otázka pochádzala z vtedajšieho strachu ľudí pred Božím trestom a večným zahynutím. Ľudia v jeho dobe boli trápení týmto strachom a Luther ho prežíval intenzívnejšie.

Pýtame sa: Bol tento strach obmedzený iba na končiaci sa stredovek? Nie. Strach je všeobecný jav. Zvlášť mocne sa prejavuje na konci veľkých historických období. V dobe končiaceho sa staroveku bol rozšírený strach pred osudom, pred temnými démonskými silami. V dobe, keď žil Luther, v čase končiaceho sa stredoveku to bol strach, ktorý pochádzal z ostrého pocitu viny, strach pred večným zatratením.

Lutherova centrálna otázka: „Ako nájdem milostivého Boha?“, ktorá ho najskôr priviedla do kláštora a potom prinútila k reformácii, nám dnes znie podivne a zastaralo. Vtedy však bola nesmierne aktuálna, pretože od života sa nedalo veľa očakávať a bolo otázne, či sa vôbec človek dožije dospelosti. Luther to zreteľne zakúsil vo vlastnej rodine: Dve deti, ktoré mal s Katarínou z Bory, zomreli skôr než dospeli. On sám mal viac šťastia. Predsa však, keď zomrel v šesťdesiatom druhom roku života, bol starým a slabým mužom. Jeho telo bolo opotrebované a poznačené rôznymi fyzickými i psychickými utrpeniami. Niet divu, že ak si ľudia v minulosti neužili veľa radosti na tejto zemi, chceli si byť istí prinajmenšom lepším životom vo večnosti. K tomu však potrebovali milostivého Boha, ktorý by ich nezavrhol, ale po epizóde v pozemskom údolí sĺz by ich prijal v lepšom inom svete.

A tak uvažujme: Keď sa Luther pýtal vo svojich otázkach po milostivom Bohu, nevyjadril tak túžbu takmer všetkých ľudí žijúcich na konci stredoveku?

A čo my dnes, ľudia žijúci v 21. storočí? Môžeme povedať, že sa nás strach z bytia, strach z budúcnosti netýka? Isteže, dnes, v našom západnom svete sú nám možnosti pre život plne otvorené. Úmrtnosť detí je veľmi nízka. Vďaka modernej medicíne môžeme mať nádej na život, ktorý je bez bolestí a chorôb. V starobe sa pre mnohých otvára aktívny život na dôchodku. Tým sú však vyjadrené iba vonkajšie črty našej spoločnosti. Do úvahy zoberme takzvaný druhý či tretí svet, ktorého príslušníci určite stoja aj dnes bližšie onej Lutherovej situácii, než naša civilizácia v blahobyte. Okrem toho nemožno zabudnúť na to, ako to vyzerá pod ligotavou fasádou nášho života. Máme málopočetné rodiny, mladým ľuďom viac vyhovuje žiť v partnerstve, nenájde sa viac odvahy k manželstvu alebo na druhej strane manželstvá a rodiny sa rozpadajú vo veľkých číslach. Hoci nad mnohými vecami sme sa stali pánmi, myslíme si, že všetko môžeme a veľa vecí máme dobre pod kontrolou, predsa aj nás dnes tiesni strach: strach pred nezmyselnosťou, strach o udržanie pracovného miesta, strach, aby sme nakoniec nezostali s prázdnymi rukami. Mnohých ženie úsilie ukojiť vlastné chvíľkové túžby hneď a nie zajtra, s cieľom ešte si v živote niečo dopriať, atď. To všetko poukazuje na to, že sme hnaní strachom.

Máme sa uspokojiť s týmto konštatovaním a povedať si: V tejto veci sme bezmocní, musíme to znášať? alebo existuje možnosť prekonať tento strach? Ak sa aj nám tento strach a obavy o život svoj, svojich blížnych a tohto sveta stanú bremenom na duši, tak sme nútení hľadať riešenie, východisko. To bola situácia Martina Luthera. Vyskúšal rozličné prostriedky, ktoré ponúkala stredoveká cirkev, aj veľmi drastické prostriedky, a nenašiel pokoj. To je situácia mnohých ľudí dnes. Strach a úzkosť berie radosť zo života a my túžime oslobodiť sa od strachu. Ale ako? Mnohí to robia veľmi zle, ba priam tragicky zle: pomocou alkoholu či  drog chcú utiecť z úzkostí a strachu, nezmyselnosti do akéhosi raja pokoja. A my vieme, že tieto cesty, ktoré sľubujú raj, vedú v skutočnosti do hrozného pekla.

Lutherov reformačný objav tu môže pre nás pôsobiť aj dnes oslobodzujúco: Týmto veľkým objavom bol objav absolútnej Božej lásky. Z tohto osobného objavu sa zrodila reformácia. Pripravoval sa ako teologický profesor na prednášky o Pavlovom liste Rímskym a pri uvažovaní o jednom mieste tohto listu sa mu otvorili oči a zaplavil ho mohutný prúd istoty: Boh ma miluje, miluje ma napriek mojim hriechom, Boh sa ma nevzdáva, Boh má o mňa záujem. Nemusíme mať strach, lebo sami nie sme odkázaní len na seba a na našu šikovnosť. Vládne nám sám Boh, ktorý sa vždy dokázal ako milostivý a starostlivý. Tento objav Božej lásky, Božej priazne priniesol Lutherovi slobodu a pokoj v duši.

Sestry a bratia, na základe povedaného, vidíme, ako hlboko pravdivé sú slová apoštola Jána, ktoré sme citovali v úvode: „V láske nieto strachu, ale dokonalá láska vyháňa strach: lebo strach býva pred trestom, a kto sa bojí, nie je dokonalý v láske.“ Iba dokonalé poznanie, pochopenie, prežitie, prijatie Božej lásky oslobodzuje človeka od strachu.

Čo to konkrétne môže znamenať pre nás?

Božia láska ma oslobodzuje od strachu pred osudom a temnými démonskými silami. Ak viem, že ma Boh miluje absolútnou láskou a ja Ho milujem celým svojím srdcom, uvedomujem si, že On je nadradeným Pánom nad všetky zlé negatívne sily, ktoré by my mohli škodiť. Ak si uvedomujem, že Boh z lásky poslal svojho Syna Ježiša Krista, ktorý za mňa vybojoval konečné víťazstvo nad všetkými démonskými silami, stávam sa vo svojom vnútri slobodný od strachu. Prináša to človeku úžasnú úľavu, ťažké bremeno mu padá z pliec. Takýto človek, zasiahnutý Božou láskou vyznáva: Nie osud, nie horoskopy ma majú vo svojej moci, ale nekonečne láskavý a mocný nebeský Otec.

Božia láska ma oslobodzuje od strachu pred zatratením. Boh berie náš hriech veľmi vážne. Ale Jeho zámerom nie je nás zatratiť, ale naopak, oslobodiť nás od hriechu a viny. Dôkazom toho je, že vinu za tento hriech, nenesieme už my, ale že za hriech zaplatil svojím nevinným životom a vykupiteľským dielom Ježiš Kristus. Ak si uvedomím, že Ježiš Kristus aj v mojom záujme zomrel na kríži a vstal z mŕtvych, ak naozaj ľutujem všetko zlé, čo je na mne a ak túžim po novom živote, som oslobodený od strachu pred zatratením.  

Pre Luthera pôsobilo toto evanjelium ako oslobodzujúca zvesť. Luther: „Hrozný, neodpúšťajúci – tak som videl Boha. Trestá nás už za života a po smrti nás odsudzuje k očistci... Odsudzuje hriešnikov, aby horeli večne v pekle... Je to inak! Tí, ktorí vidia Boha takto, Ho vidia zle. Dívajú sa len na jeho vonkajšiu tvár, ako keby Ho zatieňoval temný mrak. Pokiaľ veríme, že Kristus je náš Spasiteľ, tak Boh je plný lásky. A mať vieru v Boha znamená vidieť tiež Jeho láskavé srdce. Takže keď vám diabol predhadzuje vaše hriechy, a keď vám hrozí peklom..., tak mu povedzte toto: Možnože patrím do pekla, a čo má byť? Ale ja už poznám Toho, kto trpel a obetoval sa pre mňa, je to Ježiš Kristus, Syn Boží, a tam kde je On, budem aj ja!“

K tomuto poznaniu pristupuje aj ďalšie sloboda od nezmyselnosti, pretože ak verím v Boha lásky, ktorý múdro stvoril tento svet, každého človeka, ak Ho smieme nazývať svojím nebeským Otcom, doslova Oteckom, tak aj napriek mnohým otázkam, keď sa pýtame po zmysle všetkého čo sa deje, iba vo viere v Boha a v láske k Nemu sme istí, že On, pravý Boh tento zmysel života tohto sveta i môjho vlastného života dobre pozná. Je to On, ktorý nás vedie k zmysluplnému cieľu. Kto má túto vieru a túto lásku, kto je dokonalý v tejto láske k Bohu, ten sa stáva slobodný od strachu pred nezmyselnosťou.

Bratia a sestry! Sme skutočne dokonalí v láske? Alebo žijeme ešte stále v strachu úzkostí z tých vecí, ktoré sme dnes spomínali? Ak sme ešte stále neobjavili ako veľmi, bezvýhradne nás Pán Boh miluje, je tu ponuka, aká by mala byť naša ďalšia cesta životom: rásť v láske k Pánu Bohu, uvedomovať si a prežívať Jeho absolútnu lásku.

Apoštol Ján nám dnes v tomto duchu radí: Čím menej lásky, tým viac strachu. Čím viac lásky, tým menej strachu. Treba nám čím viac a viac rásť v objavovaní veľkej Božej lásky, treba nám rásť v láske k Pánu Bohu, treba nám rásť v láske k druhým ľuďom. Vtedy sa staneme skutočne slobodní a pochopíme lepšie ten veľký a trvalý odkaz reformačného objavu aj pre našu dobu a pre každého z nás. Amen.