19. nedeľa po Sv. Trojici – Reformačné služby Božie v rámci zborových dní

Kázeň: Ž 42, 2 „Ako jeleň dychtí po vodných bystrinách, tak dychtí moja duša po Tebe, ó Bože!“

Milé sestry a bratia,

            už v židovskej zbožnosti hralo pripomínanie veľkú rolu. Vyznanie starého Izraela  bolo vždy pripomínanie veľkých činov všemohúceho Boha, Jeho oslobodzujúcich skutkov záchrany – v jeho vlastnom živote, v živote rodiny, v dejinách Božieho ľudu. 

Pamiatka reformácie, zvlášť jej 500 ročné jubileum, ktorého sme aj v našom zbore súčasťou, je pre nás, evanjelikov, príležitosťou pripomenúť si zásadné udalosti v dejinách kresťanskej cirkvi, ich zmysel a význam, a to nielen pre minulosť, ale predovšetkým pre prítomnosť. Pri tejto príležitosti sa zväčša sústreďujeme na vyzdvihnutie diela reformátorov, ich odhodlania a odvahy odstrániť v cirkvi to, čo bolo deformované a priviesť ju späť k základom, ktorými sú autorita Písma svätého a Božie dielo spásy v Ježišovi Kristovi.  Práve preto by pamiatka reformácie nemala začínať a končiť len pri oslave týchto významných postáv našej histórie. V prvom rade a predovšetkým je to príležitosť uvedomiť si to najdôležitejšie, to, že reformácia musí byť pokračujúcim, trvalým procesom v cirkvách, no rovnako v živote každého z nás.

Chcú nám v tom pomôcť slová, ktoré sme citovali zo 42 žalmu: „Ako jeleň dychtí po vodných bystrinách, tak dychtí moja duša po Tebe, ó Bože!“ – Čo má tento žalm spoločné s významnou udalosťou reformácie? Čo sa môžeme z tohto žalmu naučiť pre seba, evanjelických kresťanov, žijúcich dnes? Musíme sa tak pýtať, pretože Lutherova refomácia je viac ako len historická spomienka. Má sa aj tohto roku stať pre nás novým, obnoveným primknutím sa k Bohu, k Ježišovi Kristovi, k Jeho slovu, k Jeho zachraňujúcej milosti. 

            Všimnime si teraz niekoľko myšlienok, ktoré nám vychádzajú pri počutí 42.žalmu:

            1. Ľudia v každom čase hľadali Boha, pýtajú sa po Bohu, kričia k Bohu.

            Ako sme to počuli v reformačnom pásme, ešte prv ako Martin Luther 31. októbra 1517 pribil na dvere zámockého chrámu vo Wittenbergu svoje chýrne tézy, trápila, ba priamo sužovala ho bytostná otázka: Ako získam milostivého Boha? Sám napísal toto: „Hoci som ako mních viedol bezúhonný život, predsa som sa cítil pred Bohom ako hriešnik, lebo som sa nemohol spoliehať na to, žeby som svojimi zásluhami bol zmieril Boha. Naopak: nemiloval som to božstvo, ktoré trestá hriešnika, ba nenávidel som ho“. Boží hnev, hroziace večné zatratenie, večné muky, prísnosť súdiaceho Boha – to všetko mal Luther pred očami a ležalo to ako bremeno na jeho zraniteľnej duši.

            Dokážeme to isté ešte dnes precítiť a prežiť? Hľadáme Boha s takou istou silou? Dožadujeme sa Boha s takou istou túžbou? Mnohí ľudia si myslia, že dnes nás trápia iné otázky a úzkosti – strach z ekologickej či prírodnej katastrofy, strach z vojny, násilia, z prejavov extrémizmu, strach z choroby a smrti, hnev z toho, že okolo seba vidíme toľko nespravodlivosti atď.

            Lenže: Sú to naozaj iné otázky? Nie, nie sú! Lebo v týchto naliehavých problémoch je spochybňovaná a podkopávaná naša základná dôvera, dôvera, ktorú nosíme v sebe od svojho detstva. Všeličo si vieme rozumovo vysvetliť. Ale i tak ostáva mnohé otvorené a nevysvetlené. Chýba nám orientácia, v mnohých veciach nemáme jasno. Nemáme orientáciu. Z tejto situácie, keď cítime, že sme stratení, kričíme – podobne ako Luther a podobne ako človek, ktorý sa modlí v žalme: „Postaraj sa mi o právo. Moja duša kričí k Tebe. Moja duša je smädná po Bohu.“ Aj my, ľudia žijúci dnes, žalujeme na Boha, žalujeme na ľudí. Trápi nás otázka: Prečo existuje nespravodlivosť? Prečo sa dobrým ľuďom vodí horšie ako tým zlým?   Tí, ktorí neveria, sa nám posmievajú a pýtajú sa arogantne: „Kdeže je ten tvoj (váš) Boh?“

Pred pár rokmi premával po niektorých krajinách Európy (Anglicko, Nemecko) autobus s prvokujúcim nápisom: „Niet Boha“. Organizovala to jedna ateistická skupina aktivistov z Veľkej Británie. Celý nápis znel: „S pravdepodobnosťou, ktorá hraničí s istotou, niet Boha.“ Mnohí adresujú výčitky nám, kresťanom: „Kdeže je vlastne ten váš Boh?“ Pritom mnohí ľudia v Európe hľadajú Boha, a to na ceste iných náboženstiev a filozofií, bez toho, žeby vedome niečo očakávali od kresťanských cirkví a farárov, od evanjelia...

Ale aj v našich cirkevných zboroch existujú tieto ťažké otázky – zvlášť aj teraz v súčasnej kríze, v ktorej sa ocitla práve naša ECAV na Slovensku. Ako to v nej vyzerá po 500 rokoch, zvlášť v tomto jubilejnom roku?  - V učení aj v praxi zabúdame na Boha a na Jeho slovo. - Zabúdame ako teológovia a služobníci Slova, že cirkev sa musí zaoberať v prvom rade otázkami reálneho života a to v súlade s napĺňaním Božej vôle, ktorú dokonale vyjadril Kristus svojím životom v plnom súhlase s prikázaním lásky k Bohu a blížnemu. – Dva roky prinášajú rôzne médiá správy o tom, že sa naša cirkev zmieta v rôznych etických a vieroučných škandáloch, keď namiesto vyjasnenia si svojich názorov a vypočutia argumentácii uchyľujeme sa k urýchleným záverom s následnými odsúdeniami; keď našu energiu a prirodzené argumentačné a rozumové schopnosti míňame na doslova ohováranie a boj proti sebe, vo vlastných radoch...

Pri tom všetkom sa podobáme žalmistovi, ktorý v úzkosti narieka: „Duša mi žízni po Bohu... Moja duša je skleslá vo mne... prevalili sa cezo mňa všetky Tvoje príboje a vlny... Za smrteľných múk v mojich kostiach tupia ma moji protivníci a neprestajne mi hovoria: Kde je tvoj Boh?... Cítim sa Bohom opustený a zavrhnutý“... Takže vidíme: Sme a zostávame ľuďmi, ktorí hľadajú Boha – kričia a dychtia po Bohu.

            2. Ľudia si spomínajú a pripomínajú Boha.

            Ako sme povedali v úvode kázne – spomínanie a pripomínanie si veľkých Božích činov malo a má veľký význam. Tak to robí aj žalmista: ten človek, ktorý sa tu modlí, hovorí  nahlas o svojich pocitoch. Ale má ešte silu rozumu, aby si pripomenul – a aby Pánu Bohu pripomenul Božie milostivé dejiny s Jeho ľudom, zázračné Božie stvorenie, doterajšie dobré skúsenosti na ceste s Bohom... Tak aj my, evanjelickí kresťania zvlášť v našej krajine si môžeme a musíme pripomínať Božie zásahy v našich dejinách, v dejinách našej drahej a ťažko skúšanej cirkvi. Môžeme myslieť na historické a politické body zvratu, ktoré sa postarali o pokoj a právo, máme myslieť a ďakovať za minulé aj súčasné spoločenstvo veriacich, ktoré nás nesie a reprezentuje Boha, spoločenstvo, ktoré je Kristovým telom. Viera a vzdelanie, duša a rozum, Boh a osvietený duch človeka – to všetko pasuje k sebe a patrí to spolu. Aj k tomu Martin Luther prispel veľkou mierou. Veriaci ľudia sú vzdelaní ľudia. Kvôli tomu napísal Luther katechizmus. A my máme povinnosť pokračovať v tejto úlohe: pripomínajme si Božiu prítomnosť a Jeho dobrotu; Jeho nároky a Jeho prísľuby vnášajme do politiky, do našich miest, do kultúry. Je potrebné, aby sa aj naša evanjelická cirkev vyjadrovala ku kľúčovým otázkam týkajúcich sa rozličných oblastí verejného života. Ako kresťania nemôžeme mlčať, ale máme rozhodne poukazovať na Boha, na Jeho zámery, Jeho vôľu. Aby sme ako dedičia Lutherovej reformácie, ako cirkev aj v 21. storočí plnili svoje poslanie – byť soľou zeme a svetlom sveta.

            3. Výzva: Túžba udržiavať sa pri bdelosti.

Aj keď žijeme v dobe, kedy chýbajú už strednej a mladej generácii základné kresťanské a cirkevné prejavy života, práve pripomínanie si veľkého Božieho zásahu v čase reformácie nás má zaktivizovať pre spoločnú úlohu, aby sme zostávali bdelými a ostražitými v duchovnom živote. Ako? 

Nemecký skladateľ F. M. Bartholdy napísal na základe nášho žalmu veľkolepú hudbu pre zbor. Striedajú sa v nej mužské a ženské hlasy. Krikľavo, smutne nariekajú nad zarmútenou dušou. A potom krásnymi jasnými hlasmi vyznávajú znova a znova: „Očakávaj na Boha.“ To je vyznanie – „Lebo ešte ďakovať budem Jemu...“ Ten modliaci sa človek vystiera ruky do budúcnosti. Bude ďakovať Bohu, lebo skúsil a vie: Boh je Ten, ktorý prináša pomoc a záchranu. Akoby ten žalmista predvídal evanjelium a v predtuche orientovanej na Ježiša Krista odvoláva sa utrápený modlitebník na zachraňujúceho a oslobodzujúceho Boha.  Záchrana sa stáva konkrétnou. Ježiš Kristus sa stal Spasiteľom sveta a človeka. Toto nanovo jasným svedectvom dkryla reformácia v 16. storočí. Preto môžeme povedať: Moja duša, čakaj ešte, hoc aj kričíš, plačeš a nariekaš... Ale čakaj! Boh prichádza na pomoc! Zachovaj si túžbu po Bohu! On zachraňoval a bude zachraňovať! On ti pošle novú silu! On ti daruje pevné, pokojné srdce! Buďme bdelými a vždy zostaňme pri zachraňujúcom Bohu!

            4.“Hrad prepevný je Pán Boh náš.“

            Drahé sestry a bratia! Aktuálny, misijný a presvedčivý odkaz reformácie, osobné svedectvo reformátora cirkvi Martina Luthera a ďalších Božích svedkov je práve v tomto: Po svojich cestách môžeme kráčať vzpriamení. Berme vážne realitu a prijímajme ju z Božej ruky. Aj teraz, keď v duchovnej a cirkevnej oblasti máme veľkú krízu. Pozerajme aj my pri tom všetkom, čím prechádzame na Božiu tvár. O oboch tvárach je tu reč. Tvár je okno duše – mojej osobnosti. Cez ňu sa deje predovšetkým stretanie medzi ľuďmi a stretanie s Bohom. Ja i ty, ako časť Božieho dobrého stvorenia – som a zostávam Bohom oslovený a Ním povolaný. V slobode, s priamym pohľadom kráčam svojou cestou – spolu so sestrami a bratmi. On je Boh môjho života a moja skala, dobrotivý Boh, ktorý je svetlo a pravda a posiela svetlo a pravdu. Spev, hudba, plesanie, ďakovanie – to je skutočná kresťanskoevanjelická bohoslužba, ktorú máme sláviť v našich kostoloch a hlavne vonku v každodennom živote sveta.

            Drahí veriaci! Boh nás dvíha a zachováva. Robil to vždy v dejinách sveta, v dejinách svojho národa, vo svojej cirkvi. Boží svedok, Martin Luther končí svoj dlhý rad výpovedí slovami: „Kresťanov treba napomínať, aby nasledovali svoju Hlavu – Krista, a tak získavali dôveru...“ Preto plným právom spieval vtedy, a ešte aj dnes spieva spolu s nami: „Hrad prepevný je Pán Boh náš.“

Kiež aj nás naplní Duch Svätý hojnosťou svojho požehnania, aby bol Pán Boh naším Hradom, Kristus zachraňujúcou silou, Božie slovo – evanjelium víťaznou zbraňou a nebesá nezameniteľným pokladom.

Takto, iba takto sa reformácia stane pokračujúcim, trvalým procesom v cirkvách, no rovnako v živote každého z nás. Amen.