20. nedeľa po Sv. Trojici  - reformačné nedele,  Vranov n. T. (KV)
Text: Gal 5, 1
„ Kristus nás oslobodil, k slobode. Stojte teda  a nedajte sa zapriahnuť  zase do jarma služby.“
 

Milé sestry a bratia!

Symbolom spojených štátov Amerických je Socha slobody. Táto socha, ktorá meria s podstavcom 93 metrov, stojí na ostrovčeku na okraji New Yorku od konca 19. storočia a pripomína americký boj za nezávislosť a slobodu. Symbolom tejto sochy Američania odkazujú svetu nielen na svoje zápasy za slobodu v minulosti, ale pripomínajú, že sloboda je najcharakteristickejším a najdôležitejším prvkom života v USA. Socha je postavená pevne a odoláva vetru a búrkam, vydržala aj nápor vetra hurikánov, ktoré Ameriku (krajinu slobody) sužovali.

Tak ako socha slobody aj sloboda človeka je vždy znovu a znovu vystavená rôznym vplyvom zvonku: je ohrozovaná,  pošliapavaná, ubíjaná, nepriznaná. Lebo o slobodu vždy znovu treba bojovať.

Otázkou je však to, čo si ľudia pod pojmom sloboda predstavujú, čo si kto pod slovíčkom sloboda sprítomní. Vo svojich životoch, predstavách  si  pod pojmom sloboda predstavuje iné  človek v putách či vo väzení; iné si predstavuje zamestnanec tlačený šéfom k veľkým výkonom za malé peniaze; iné si predstavuje dieťa týrané rodičmi; iné človek, ktorý vlastne všetko má, len ešte mu predsa niečo chýba; iné tínedžer, ktorý o pár dní bude plnoletý a chce už odísť z domu; iné si predstavuje manželka, ktorá je manželom psychicky týraná;  iné si pod slovom sloboda predstavuje napríklad vážne chorý človek. Každý človek si slobodu predstavuje podľa vlastných predstáv a životných skúseností. Ale pre každú kategóriu ľudí, v akomkoľvek stave je sloboda hodnota, po ktorej túžia, ktorá sa zdá byť povznášajúca, a je ako čerstvý vzduch v uzavretej miestnosti. Je ako prelomenie pút a uvolnia sa vám ruky. Je ako správa, ktorá hovorí, že o pár dní budete z väzenia slobodní. Je ako znovunarodenie pre ženu, ktorá sa oslobodila od tyrana. Sloboda je jednoducho niečo krásne a vzácne, oslobodzujúce, ale často aj nepochopené, ale najviac v tom pravom význame hlavne chýbajúce v ľudskom živote.

My sa však ako kresťania evanjelici musíme dnes v duchu pamiatky reformácie pýtať: Aký je ten pravý význam slobody človeka?

Bratia a sestry, pravý význam slobody je ten, ktorý priniesla Reformácia; pravý význam slobody je ten, ktorý svojim spôsobom vyniesol na svetlo sveta Dr. Martin Luther v reformačnom diele. Lebo pravý význam slobody je ten kresťanský, teda Boží - sloboda viery, sloboda v Kristovi, Kristova sloboda.

O diele Dr. Martina Luthera sa dá dočítať v mnohých knihách. My evanjelici si Luthera vážime, kvôli tomu, že znovuvyniesol na svetlo sveta zabudnuté Ježišovo evanjelium a tak urobil veľkú vec pre slobodu kresťanského človeka. Pravda, neurobil to on sám, ale milosť Božia skrze neho, Pán Boh si ho použil. Filozof a vedec dávnych čias  –Archimedes povedal: „ Dajte mi pevný bod a pohnem Zemou“. Martinovi Lutherovi dal Boh skrze vieru v Ježiša Krista a pravdu zvestovania čistého Božieho slova nájsť pevný bod svojho života, aby on následne mohol pohnúť svetom, myslením sveta, spôsobmi života. Či chceme alebo nie, reformačné dielo bolo bez pochyby revolučné a možno ho postaviť na vrchol dejinných udalostí druhého tisícročia a to bez nejakého pátosu. Je to fakt, je to historická skutočnosť.  No a na počiatku toho všetkého bol objav nájdenia milostivého láskavého Boha. A povedané konkrétne: listina proti odpustkom, kníhtlač, klince, kladivo a tie správne dvere, na ktorých si to mohli všetci všimnúť a čítať...

Bratia a sestry,  Luther našiel pevný bod, našiel Ježiša Krista, znovuobjavil evanjelium Božej milosti, dobrú správu, ktorej podstatou je nič iné ako to, čo sme tu už dnes viackrát spomenuli - SLOBODA!

Luther vo svojej dobe videl jarmo na ľudských šijách, videl ako a čím ľudia žijú, cítil ťarchu i

na svojich pleciach a následne sa mocou Svätého Ducha vedený – pýtal: Čo je to za jarmo neslobody? Prečo ho musíme niesť? Je to jarmo Kristovo alebo ľudské jarmo? Pri skúmaní Písma  pochopil, že tu ide o veľký omyl života, o blúdenie, o zákerné otroctvo ľudí, ktorí môžu byť duchovne slobodní. V tom čase boli kresťania poviazaní praktikami vtedajšej stredovekej cirkvi, ktorá cez storočia nánosmi všelijakých protichodných nebiblických učení zahalila ako závojom jedinú pravdu, cestu a život – Ježiša Krista a hlásala záchranu skrze skutkárčenie a ľudskú záslužnú činnosť. A tak  Luther zasvätil svoj život zápasu za slobodu viery, slobodu v Kristovi, slobodu, ktorá je svedectvom Božej lásky k človeku, tomu človeku, ktorý zhrešil a musel byť vyhnaný z raja. A my vieme, že to nebol ľahký zápas a nie je to ľahký zápas.

V istom zmysle tento zápas trvá stále. Už v prvom storočí apoštol Pavol zápasil o slobodu. Bol to boj, na ktorý Martin Luther nadviazal. Apoštol Pavol písal kresťanom v Galácii:  „Kristus nás oslobodil k slobode! Stojte teda a nedajte sa zapriahnuť  zase do jarma služby!“ – Veľmi dôležité slová, ktoré niesli odkaz o Bohu, ktorý nechce človeka zviazaného v jarme otroctva. Kto raz prijal Krista, kto vierou našiel Božiu milosť v Kristovom kríži,  nepotrebuje iné! Ako to vyjadril apoštol Pavel v inom liste: „Lebo milosťou ste spasení skrze vieru. A to nie sami zo seba; je to dar Boží; nie zo skutkov, aby sa nik nechválil.“ (Ef 2, 8-9)

Apoštol vedel o prípadoch, keď prvotní kresťania praktizovali židovskú obriezku, ktorá

však pre kresťana nebola ani nutná, ani potrebná, ani užitočná. Pavol to vnímal ako kladenie

jarma, zbytočnej duchovnej záťaže. Sloboda v Kristovi bola slobodnou od Mojžišovho zákona...  Sloboda v Kristovi bol totiž úplne nový život pre veriacich....

V stredoveku boli na ľudí kladené iné jarmá. Je toho strašne veľa, čo všetko museli ľudia robiť, aby si zaslúžili Božiu milosť. Modlitby, pôsty, kupovanie odpustkov, uznávanie relikvií, dodržiavanie prikázaných sviatkov; všetko prikázané, nanútené, bez slobody viery. Žiadna sloboda evanjelia, radosť z viery, pokoj. Ak náhodou na základe kúpeného odpustku pokoj a radosť prišli do duše človeka, boli tá radosť a pokoj postavené na bludných základoch a dočasne, bez istoty.

Keď Martin Luther na sneme vo Wormse v roku 1521 stál pred cisárom a povedal tie svoje pamätné slová „ Tu stojím, inak nemôžem!“, akoby sme mali pred sebou naplnenie

výzvy apoštola: „Stojte teda a nedajte sa zapriahnuť zase do jarma služby!“ Luther stál, nedal  sa, lebo bol v službe živého a pravého Pána, poznal slovo Božie a preto stál v Božej pravde, ktorá je nevyvrátiteľná.

Bratia a sestry, pri dňoch spomienok na dielo Reformácie, hovoriac dnes o slobode, o slobode kresťanskej, sme pozvaní ku skúmaniu svojho života a uvedomenia si slobody, ktorú v Kristovi máme. Zápas o slobodu je stály, aj o tú Kristovu, a kresťan podobne nie raz stráca pôdu slobody pod nohami, lebo sa odkloní od Boha a Božej milosti a ponúkne svoj život diablovi, mocnostiam sveta, pokušeniam, falošným hodnotám, takto si dávame na krk jarmo, ktoré by sme ináč nemuseli. Aj my, evanjelickí kresťania, nie raz robíme veci náboženské nie z radosti a vďačnosti Bohu, ale z povinnosti, vo falošnej nádeji, že sa Bohu zapáčim. Ale Boh nechce, aby sme sa Mu zapáčili, aby sme Mu zadosťučinili, to za nás urobil Pán Ježiš, na dreve kríža, kde nás zmieril s Bohom. On – Svätý Boh nás prijíma takých, akí sme a skrze vieru v Ježiša Krista už na nás pozerá ako na omilostené deti. On nás miluje, Boh chce len jedno – aby sme Ho my milovali, aby sme s Ním komunikovali, aby sme s Ním mali osobný vzťah a tak žili ako slobodné deti Božie, v dôvere v svojho Otca nebeského! V osobnej dôvere, že ma už nič a nik nevytrhne z Jeho ruky. Lebo Boh v Kristovi je s nami v dobrom či v zlom.

Milujúci Otec a milované dieťa, milujúce dieťa a milovaný Otec. – To je základ  kresťanskej slobody i vzťahu slobody v Kristovi. Toto nie vždy vieme pochopiť a nie vždy to vieme žiť. A predsa: práve to je tá najvyššia sloboda a najhlbší význam slova sloboda. Nie, nejde len o pocit, ide o vyššiu, objektívnu Božiu pravdu, o stav človeka, ale i o ľudské prijatie tohto stavu, v ktorom človek  nehľadá svoje vlastné dobro ako cieľ života, ale je plne spokojný s Božím vedením života, ktoré smeruje k ve