Pamiatka reformácie – 500.výročie, 31.10.2017

Text: 1K 3,11

„Nik nemôže položiť iný základ okrem toho, čo je položený, a tým je Ježiš Kristus.“

Z Božej milosti sme sa dožili dnes významného výročia – Pamiatky reformácie, ktorá začala presne pred 500 rokmi, kedy augustiniánsky mních a univerzitný profesor vo Wittenbergu, Dr. Martin Luther zverejnil svojich 95 téz proti predávaniu odpustkov, ktoré pribil na bránu zámockého kostola. Historické okolnosti, príčiny, priebeh a dôsledky toho smelého činu, sme si pripomenuli počas našich reformačných dní pred týždňom, aj počas viacerých reformačných kázní v mesiaci september a október.

Predsa však má dnešný deň svoj zvláštny náboj a napätie. Mnohí samotní evanjelici sa pýtajú: Je vôbec čo oslavovať? Ak áno, tak čo vlastne môže evanjelictvo sláviť, resp. za čo má a môže Pánu Bohu ďakovať? Tým skôr si takú otázku môžu položiť aj rímsko-katolíci, ktorých najvyšší predstaviteľ rímsky biskup pápež František sa zúčastnil pred rokom vo švédskom Lunde spoločnej bohoslužby v luteránskej katedrále, kde sa spoločne modlil s predstaviteľmi evanjelickej cirkvi. Ako vnímajú ostatní kresťania toto jubileum u nás v našej krajine či inde vo svete? O tom sa môžeme dočítať v rôznych článkoch našich novín, časopisov, na internetových sieťach, v médiách a pod.

Tým skôr sa však musíme pýtať my sami, čo reformácia znamenala a čo znamená pre nás dnes? V čom je jej odkaz aktuálny a významný pre nás?

Pri hľadaní odpovedí na tieto a podobné otázky chcem najskôr povedať, čo reformácia nie je a čím ani nechcela byť. Reformácia cirkvi nechcela byť revolúciou. Revolúciou sociálnou alebo národne – oslobodzovacou alebo kultúrnou, napriek tomu, že svojím dianím obhájila právo človeka na slobodu svedomia, na dôstojný život, na ľudské práva a odsudzovala každú tyraniu. Martin Luther nebol revolucionár, ale biblický teológ a hlboko veriaci kresťan. Treba tiež povedať, že reformácia nebola a nechcela byť ani filozoficky – kultúrnym hnutím, ako sa ono prejavovalo vo vtedajšom hnutí renesancie a humanizmu, populárnom najmä medzi vzdelancami, aj keď jej vplyv hlboko zasiahol do týchto odvetví v neskorších rokoch... No predovšetkým musíme ešte povedať a obhajovať poznanie (ktoré v čoraz väčšej miere prízvukujú aj rim. kat. teológovia a vzdelanci), že reformácia nebola primárne a prvoplánovo ani hnutím proti rímskokatolíckej cirkvi, i keď sa v ďalšom zložitom období dostal mimo rámec rímskej cirkvi najskôr sám Luther a jeho kolegovia a neskôr aj všetci jeho stúpenci – evanjelici.

Reformátor Dr. Martin Luther bol tým, čím boli mnohí aj pred ním priamo vo vnútri stredovekej západnej katolíckej cirkvi (Peter Vald, Ján Viklef, M. Jan Hus, Hieroným Savonarola a i.). Záležalo mu na oprave cirkvi, na jej duchovnej obnove a na návrate na tie základy, na ktorých Cirkev Kristova stála, stojí a jedine aj dnes môže stáť.

Preto chcem v dnešnej kázni v deň 500. výročia Reformácie zdôrazniť myšlienku, že dnešný jubilejný deň nás vyzýva PAMATAŤ NA ZÁKLAD CIRKVI – NA JEŽIŠA KRISTA!

Každoročne máme v našich kalendároch označený 31. október ako Pamiatka reformácie. Pretože ide o deň, ktorý nás upomína na fundamentálne znovuobjavenie základu – Krista, Jeho evanjelia – skrze Boží nástroj, ktorým bol v konkrétnom čase pred 500 rokmi Boží služobník Martin Luther. Samozrejme, ako to vieme, reformácia – obnova cirkvi Božím slovom – nebola dielom Luthera či iných reformátorov. Ak si ich dielo v cirkvi pripomíname, tak to robíme z vďaky voči Pánu Bohu za to, že On na cirkev nezabudol, nevzdal sa jej ani v časoch, keď sa nachádzala v hlbokom úpadku, že On svojím Duchom vzbudil a poslal ľudí, ktorí konali Božie dielo obnovy kresťanstva.

Dnes, keď svätíme jubilejnú pamiatku reformácie, znie nám z Písma svätého krásne evanjelium: „Nik nemôže položiť iný základ okrem toho, čo je položený, a tým je Ježiš Kristus.“ (1K 3,11) Preto nás dnešný deň vyzýva viac pamätať ako oslavovať – pamätať na základ cirkvi – na Ježiša Krista.

Jedným z reformačných hesiel bolo a je vyznanie „sola Christus“ (Jedine Kristus). – V mestskom kostole vo Wittenbergu je známy oltárny obraz Reformácie, ktorý namaľoval Lucas Cranach st. V strede je Kristov kríž, na ktorý sprava poukazuje kazateľ Luther a vľavo od Krista je ľud – poslucháči. Tu ide o umelecké vyjadrenie sumy evanjelickej viery: že základom kázania, základom zvesti, fundamentom života kresťana musí byť jedine Ježiš Kristus.

„Nik nemôže položiť iný základ okrem toho, čo je položený, a tým je Ježiš Kristus.“

Na základe záleží. Veď bez spoľahlivého, nosného fundamentu sa nedá úspešne budovať osobný život viery, ani cirkev, ani spoločnosť. Základ cirkvi je zbudovaný tým, že Boží Syn, Pán Ježiš sa ponížil, zostúpil zo slávy neba na našu zem, stal sa jedným z nás a v láske k Bohu i nám bol poslušný nebeskému Otcovi až do obete za naše hriechy na kríži (Fil 2, 5-8).On založil cirkev, keď zoslal svojho Ducha na apoštolov. A je v cirkvi prítomný, kde sa veriaci v Neho zhromažďujú pri Jeho slove a sviatostiach.

Podstatnou otázkou je, či za tým, čo vidíme navonok, na povrchu, vnímame skutočnosť, ktorou je Boh? – Či vnímame silu stvoriteľskej lásky, ktorá nás povolala do života?  - Či vnímame moc obetujúcej sa lásky, ktorá má na zreteli život teba, mňa, každého z nás – nepatrných ľudí, ktorá nás vidí, drží, zachraňuje a vedie do dobrého cieľa?

Luther na to odpovedal: Áno. (Stačí si prečítať jeho katechizmové vysvetlenia troch článkov Viery všeobecnej kresťanskej.) A činil to nielen teoreticky, ale aj vo svojom praktickom počínaní. Veril, že tento svet, náš – môj i tvoj život – má základ. Veril, že základom „stavby“ nášho života i „stavby domu cirkvi“ je Ježiš Kristus – vo svojom učení, diele , osobe. Tento základ má význam pravidla, meradla, normy. Preto nám nemôže byť ľahostajné, čo sa na tomto základe buduje, čo na ňom staviame – či sa to deje v zhode so základom, alebo nie.

Náš život nie je náhoda. Je vzácnym Božím darom. Vyrastá zo svätého základu, ktorým je Boh, ktorý nosí meno Ježiš Kristus. V Ňom, v Ježišovi, Jeho dobrodeniach pre nás, sa nám dal Pán spoznať. A vo vzácnej istote, že pre Kristovu obeť sme Božie deti, smieme k Bohu volať Abba – Otče, doslova otecko (R 8, 15; G 4,6). Teda smieme sa považovať za súčasť milujúceho Božieho srdca. (Lutherov citát...) Luther pochopil, že každý, kto prijíma obeť Pána Ježiša Krista je súčasťou Božieho milujúceho srdca, nie objektom Božieho hnevu a súdu.

„Nik nemôže položiť iný základ okrem toho, čo je položený, a tým je Ježiš Kristus.“ – Keď nežijeme povrchne, ale z hĺbky vzťahu k Pánovi – teda keď budujeme na základe, ktorým je Ježiš Kristus, On nás mení, formuje, obnovuje, reformuje. Vo viere smieme vyznávať, že keď Boh za nás, kto proti nám? A že ani smrť, ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti ..., nemôžu nás odlúčiť od lásky Božej, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi (R 8, 38-39).

Bratia a sestry, reformácia – obnova začína tým, že človek spozná základ, ktorým je Ježiš Kristus. Spozná, že On aj za mňa zomrel, že aj pre mňa, pre môj – tvoj život – život každého z nás má svoj plán, aby sme neboli len formálnymi členmi cirkvi. Ani tými, ktorí vyznávajú Krista iba svojimi perami – ústami, ale v dôvere v pravdivosť a spoľahlivosť Pánovho slova, že On drží a nesie náš život a raz nás z milosti prenesie do nebeských príbytkov, kde nám pripravil miesto (J 14, 2-3) – aby sme prijímali silu napĺňať svoje poslanie.

Jubileum reformácie, pamiatka reformácie je v prenesenom význame tiež dňom, keď máme skontrolovať, či nie sme mimo základu, ktorý je položený, a ktorým je Ježiš Kristus.

Evanjelická cirkev, ak má byť hodná svojho mena, žije z toho nepohnuteľného základu, ktorým je Kristus. Žije z toho, že v cirkvi boli a sú ľudia, ktorí budujú svoj osobný život viery i „stavby domu“, ktorým je cirkev, na tomto základe.

Evanjelium nie je nejaká abstraktná myšlienka, ale posolstvo nesené vierou a životom konkrétnych ľudí. Pán Boh koná cez ľudí a chce konať, obnovovať cirkev i svet aj cez nás. Evanjelium zveril najprv rybárom (Peter, Ján, Ondrej), colníkom (Matúš), učencom (Pavel), pred stovkami rokov reformátorom a dnes ho chce zvestovať – šíriť aj prostredníctvom našich životov.

Reformácia – obnova cirkvi je úloha, v ktorej chce Pán použiť aj nás, v tomto čase. Aj dnešným jubileom nás Boh vyzýva pamätať na základ cirkvi – na Ježiša Krista, On je odpoveďou na duchovný hlad a smäd aj v súčasnosti. I súčasní ľudia potrebujú Krista – no nie ako teologickú poučku, ale potrebujú Ho zažiť aj v našej cirkvi, našom cirkevnom zbore ako duchovný pokrm, ako nosný základ pre život. 

Reformácia, dielo a odkaz Martina Luthera a ďalších reformátorov – to je aktuálna ponuka pre nás – nový život! Rozídenie sa s tým, čo nás oddeľuje od Krista. Byť verný odkazu reformácie znamená každodennú otázku: chcem sa dať Kristom sýtiť, na Ňom budovať, od Neho prijímať nový život, Jeho vyznávať, Jeho nasledovať?! Či je toto vskutku našou úprimnou túžbou, nás dnešný sviatočný deň pobáda skontrolovať. Preveriť, či nie sme mimo základu, ktorý je položený, a ktorým je Ježiš Kristus.

V tejto úprimnej odvahe viery žime, drahí kresťania, svoje dni na tejto zemi, a tak zasväťme aj dnes Pamiatku reformácie i spomienku na Martina Luthera a ostatných zosnulých verných kresťanov – podľa slov Písma: „Spomínajte na svojich vodcov, ktorí vám zvestovali slovo Božie, a nasledujme ich vieru“ (Žid 12). Amen.

Modlitba:

Všemohúci Bože, svojím svätým slovom si povolal k bytiu všetko, čo poznáme: náš vesmír, náš svet, naše životy, našich milovaných blízkych a všetko, čo je nám drahé. Svojím svätým slovom si poslal svojho Syna Ježiša Krista, aby priniesol večnú spásu skrze smrť na kríži a slávne vzkriesenie. Svojím svätým slovom si povolal spoločenstvo veriacich – cirkev a v nej nás, aby sme boli cirkvou lásky a služby tomuto svetu. Odpusť nám aj našim predkom zlyhania, poblúdenia aj na pôde Tvojej cirkvi. V tento pamätný deň, keď si pripomíname 500. výročie reformácie, Ti z celého srdca ďakujeme, že skrze dielo reformátora Dr. Martina Luthera, ale aj ďalších Tvojich svedkov, si Ty, Pane, opäť odkryl evanjelium v jeho sile a kráse. Ďakujeme Ti, že milosť a pravda Kristovho slova zažiarila a ukázala správny smer, ktorým sa má uberať aj naša viera. Aj my chceme kráčať v šľapajach našich predkov a nasledovať Hlavu – Ježiša Krista, ktorý je základom našej viery, istota našej večnej záchrany. Prosíme, aby Jeho slovo a príklad lásky a služby svietili v kresťanskej cirkvi nadovšetko.

Zmiluj sa, Pane, nad svojou cirkvou, nad nami.

Prosíme Ťa, požehnaj deti, mládež, daj múdrosť rodičom a silu starcom.

Dávaj Ducha Svätého svojím služobníkom – kazateľom Tvojho slova, pokoru vysoko postaveným a istotu svojej lásky poníženým a všetkým nám spolu ducha pokánia a viery v Tvoju milosť, ktorá je mocnejšia ako smrť.

Po príklade všetkých Tvojich verných služobníkov, svedkov pravdy, aj obyčajných verných zosnulých, na ktorých si vo viere spomíname, zachovaj aj nás vo svojom slove, v poznanej pravde pre večný život, ktorý nám na dreve kríža vydobyl Tvoj Syn a náš Pán Ježiš Kristus.

V Jeho mene a v Duchu Svätom zjednotení pristupujeme k Tebe a voláme nahlas: Otče náš... Amen.