| Kázeň 05.11.2017
21. nedeľa po Sv. Trojici — Pamiatka zosnulých ; Kázeň: Iz 57,1 – 2
Bratia a sestry. Ako ľudia potrebujeme mať v živote chvíle, keď
v uponáhľanom kolobehu týždňa predsa len trochu spomalíme a zamyslíme sa
nad životom. Pre veriacich ľudí sú to predovšetkým sviatočné nedeľné dni,
vzácny čas zasvätený Bohu a svojim blížnym, keď môžu viac, ako počas všedných
dní rozmýšľať nad zmyslom života, ako i nad vecami, ktoré sú omnoho
dôležitejšie ako všetka každodenná námaha, stres a zhon. V uplynulých dňoch sme si pripomenuli okrúhle jubileum pamiatky reformácie. Tento čas nám pripomenul, aké dôležité je počúvať Božie slovo a snažiť sa podľa neho aj žiť.
Po tieto dni spomíname na našich zosnulých. Navštevujeme hroby našich blízkych, ktorí už nie sú medzi nami. Vždy, keď stojíme pri hrobe toho, kto nám bol vzácny, na kom nám veľmi záležalo, koho sme milovali a s kým sme sa cítili tak dobre, kto nám preto teraz tak veľmi chýba, vtedy sa v nás miešajú rôzne pocity. Sme smutní, často nostalgickí, plní spomienok na chvíle, ktoré sme spoločne prežili, alebo sa v nás strieda smútok s výčitkami a bolesťou z toho, že sme chceli a mohli urobiť pre našich milovaných omnoho viac, že sme im mohli ešte toľko povedať, stráviť s nimi viac času, ale z rôznych dôvodov sme to nestihli. Zapálime sviečku, v tichej chvíli rozjímania postojíme, spomíname a zápasíme s ťažkými otázkami života a smrti. Cítime, že tu nás niečo ruší v našom zabehnutom spôsobe života, niečo, čo však vždy bolo a ostáva pevnou súčasťou nášho života. Niečo, čo nám pripomína našu krehkosť a pominuteľnosť. Sú však medzi nami aj ľudia, ktorých smrť blízkych zasiahla
tak intenzívne, že stratili vieru v milosrdného a všemohúceho Boha. Iní zase
prišli k záveru, že Boha niet a ak je, tak nie je milosrdný, alebo naopak, nie
je všemohúci. Ďalší sa stali voči viere skeptickí, pokladajú ju za absurdnú a
nemožnú, a podaktorí majú zase tendenciu Boha ospravedlňovať. A sú aj takí,
ktorí sa jednoducho takýmito otázkami odmietajú zaoberať a snažia sa zo života
dostať čo najviac, kým to ide, v duchu toho známeho klasického výroku rímskeho
básnika Horacia: „Carpe diem!“ – uži si deň! Aj náš dnešný kázňový text sa venuje týmto ťažkým otázkam.
Prorokova zvesť zo 6. stor. pred Kristom sa obracia proti nešvárom v živote
izraelského spoločenstva, proti porušovaniu zmluvy, ktorú uzavrel Hospodin so
svojim ľudom. Prorok pranieruje neprávosti v bohoslužobnom živote, ukazuje na
rozdiel medzi pravou a falošnou zbožnosťou, vystríha pred modloslužbou a
hriechom. Prorok narieka nad žalostným stavom, v ktorom sa Boží ľud nachádza.
Tento stav je výsledkom nedbalosti zo strany tých, ktorí mali Boží ľud viesť a
spravovať v súlade s Božou vôľou a spravodlivosťou. Namiesto toho sa diala neprávosť
a bezbožnosť. Zavládol tam chaos, neporiadok, bezprávie a utrpenie. Je to až
tak zlé, že ľudia to začínajú pokladať za normálne. V takej situácii sa zdá
byť hrob jediným miestom odpočinku a kľudu. Je to totiž až smrť, ktorá prináša
spravodlivému vykúpenie. Tam už nesiahajú nekalé praktiky bezbožníkov,
intrigy, korupcia a utrpenie, tých už viac niet. Prorok však zároveň ukazuje do budúcnosti. Prináša proroctvo o novom Jeruzaleme, o posledných dňoch, v ktorých sa Hospodin ukáže ako spravodlivý sudca a ako jediný Pán a Boh všetkých národov. Tieto slová boli preto zároveň zdrojom útechy pre všetkých, ktorí si nedokázali pomôcť sami, ktorí boli nútení znášať v živote mnohé príkoria a strádanie. Verili však, že smrť je v tomto ohľade spravodlivá, pretože meria rovným dielom každému. Verili, že Boh sa napokon spravodlivo postará o konečné zhodnotenie života každého človeka.
Smrťou to nekončí. Božia moc siaha až za hrob. To je aj naša nádej, ale zároveň aj vedomie zodpovednosti za to, ako žijeme.
Dnešné spievané evanjelium o tom vydáva mocné svedectvo. Je to práve Ježiš Kristus, Jeho život a dielo, ktoré to jednoznačne potvrdzujú a sú toho zárukou. V Ňom dochádza k manifestácii Božej spravodlivosti. On – Mesiáš, Boží Syn je prameňom života, a to nielen časného, ale i večného. Ježišov život bol od samého začiatku, až do konca vrcholnou udalosťou manifestácie Božej spravodlivosti, ktorá práve preto vyvrcholila drámou ľudského života, volaním „ukrižuj“. Ľudský hriech a všetky jeho tragické prejavy, akými sú nenávisť, zvrátená túžba ubližovať iným, šíriť okolo seba strach, bolesť a smútok, či odmietanie Boha a tým i života, o tom všetkom vypovedá Ježišov kríž. Jeho posolstvo je šokujúce, ale bezpodmienečne platné. To však nebolo posledné slovo. To patrí Hospodinovi. Nemusíme sa preto báť, nemusíme podliehať pesimizmu a beznádeji, a to ani nad hrobom našich blízkych. Boh vzkriesil Ježiša k večnému životu a tým definitívne potvrdil, čo má v živote skutočný význam a hodnotu. Akt vzkriesenia dáva životu definitívny zmysel. Pamätajme preto stále na slová nášho Pána: „Nebuďte ustarostení o svoj život, […] Ale hľadajte najprv kráľovstvo Božie a Jeho spravodlivosť.“
Bratia a sestry, život v tejto časnosti má svoj
začiatok i koniec. Tak ako narodenie, aj smrť je jeho súčasťou. Život je
však proces, ktorý pre človeka predstavuje jedinečnú príležitosť naučiť sa žiť
v slobode a pre iných. Všade tam, kde sa prejavuje láska, všade tam je Boh
prítomný, tam sa ukazuje vo svojej vlastnej podstate. Preto obetavá a vytrvalá služba lásky má vždy
zmysel. Je odrazom Božej lásky k človeku, ktorá sa prejavuje najvýraznejším
spôsobom práve v slabosti, všade tam, kde je potreba preukázať skutočnú,
nefalšovanú ľudskosť. Takýto spôsob života ostáva často nedocenený a
pokladaný skôr za prejav akéhosi čudáctva. Aj napriek tomu to má svoj zmysel.
Každý jeden príklad nezištne preukázanej kresťanskej lásky je prejavom toho, že
zlo a i samotná smrť už boli vo svojej podstate porazené. To všetko akoby
vypĺňalo medzery a prázdne miesta, ktoré tu zostali po všetkých, ktorí tu už s
nami nie sú, ktorí žili, trpeli a umierali bez akéhokoľvek viditeľného zmyslu.
Hriech, ani smrť už nemajú nad nami definitívnu moc. Drahí veriaci! Starí Gréci sa zdravili pozdravom „chairein“, čo doslova znamená „radujte sa“. Tento pozdrav vyjadroval postoj k životu a aj k smrti. Radovať sa treba z každého dňa, pokiaľ k tomu má človek vytvorené vhodné podmienky, je zdravý, v dobrej kondícii a má dostatok všetkého, čo potrebuje ku každodennému životu. Podobne tomu bolo aj u starých Rimanov, ktorých postoj k otázkam života a smrti charakterizuje výstižne to známe „carpe diem“, doslovne „uchop deň“, to znamená využi deň naplno, kým k tomu máš možnosť. Kresťanský postoj k otázkam života a smrti je však radikálne odlišný. Veríme tomu, že Boh je Stvoriteľom sveta, a svet je Boží. Boh je preto zvrchovaným Pánom života aj smrti. Naša viera v nás posilňuje nádej na vzkriesenie a novú, dokonalú formu bytia v Božom kráľovstve, preto je aj vzťah kresťana k životu veľmi odlišný od toho grécko-rímskeho. Už neplatí „uži si deň“, ale „ži zodpovedne a spravodlivo každý deň svojho života, a práve z toho sa raduj.“ Máme totiž iba jeden život a ten bude raz s konečnou platnosťou zhodnotený Bohom. V tejto viere a nádeji zasväťme aj dnešnú pamiatku zosnulých. Vo viere, že ten, kto v Kristovi žije a umiera, ten nezomrie naveky, ale bude vzkriesený k novému životu a vojde v plnosti do Božieho pokoja.
|
| ||||||||||||||||||||||||||||||||||||