22. nedeľa po Sv. Trojici (3. pred koncom cirk. roka) 

Piesne: 195, 560, 197, 445 A.83

Liturgické texty: Job 14, 1-6; R 14, 7-9; L 17, 20-24

Kázeň: 2Kor 4,16-18

„Preto neochabujeme, ale aj keď náš vonkajší človek hynie, náš vnútorný sa obnovuje zo dňa na deň. Lebo toto terajšie ľahké bremeno súženia získa nám nesmiernu hojnosť večnej slávy, keď nehľadíme na viditeľné, ale na neviditeľné. Viditeľné je totiž dočasné, ale neviditeľné je večné.“

            V tieto pokročilé dni jesene, pri spomienkach na našich drahých zosnulých a v posledné nedele končiaceho sa cirkevného roku si viac ako inokedy uvedomujeme nestálosť a pominuteľnosť sveta i nášho života. Vidíme, že všetko okolo nás starne a podlieha zubu času. Veci, ktoré človek vyrobí, časom zostarnú a prestanú slúžiť svojmu cieľu. Starnú však nielen veci, ale aj my, ľudia. Tratí sa sila a hynie telo i srdce.

            Náš prečítaný text túto situáciu opisuje veľmi jednoducho a jasne: „Náš vonkajší človek hynie“. To je všeobecná ľudská skúsenosť, ktorú už poznajú mnohí z nás, alebo ju budeme raz poznať všetci. Po období zdravia prichádzajú choroby, po období sily prichádza slabosť, po období krásy a rozkvetu prichádza vädnutie, po období psychickej pohotovosti prichádza jej spomalenie. Môže sa stať, že u niekoho sú takéto obdobia len prechodné, ale raz príde ten čas, keď človek povie: zostarel som a zoslabol, už sa to nedá zastaviť. Mnohí ľudia sú v takých chvíľach naplnení tichým smútkom, no niektorí, v tých ťažších prípadoch skoro až zúfalstvom.

            Presne tento proces pozoroval na sebe aj apoštol Pavel. A určite myslel aj na mnohých iných, ktorých podobne trápil tento problém. Preto sa na Boží podnet zaoberal aj touto inak veľmi citlivou témou. Pretože sa dotýkala jeho samého a rovnako aj jeho spolupracovníkov, no súčasne sa dotýka aj našej situácie a situácie všetkých ľudí.

            Apoštol nám zanechal krásny príklad – nový pohľad a novú interpretáciu aj tejto, inak veľmi smutnej skutočnosti, že všetci starneme a slabneme. Bola mu ponúknutá ako dar od Pána Boha a tento dar sa nám ponúka aj po tisícročiach.

            Pod vplyvom viery sa apoštol Pavel dopracoval k takémuto postoju: „Preto neochabujeme.“ Prirodzene by sme mali zareagovať úplne inak: Sme veľmi smutní, keď náš  vonkajší človek hynie. Naproti tomu si všimnime Pavlovo stanovisko: Neochabujeme ani vtedy, keď náš vonkajší človek hynie. To inak znamená: Nestrácame pokoj, nestrácame odvahu, nestrácame optimizmus, neprestávame s nádejou pozerať do budúcnosti, nedávame sa brzdiť vo svojej práci. To bol pevný a stabilný postoj apoštola, ktorý ho sprevádzal až do konca. Nešlo o krátkodobý prejav dobrej nálady. Ak túžime po niečom pevnom a trvalom celoživotnom postoji, pri počutí týchto slov musíme spozornieť a pýtať sa: Ako sa ten človek k niečomu takému dopracoval a ako sa môžeme k tomu dopracovať aj my?

            Svoje tajomstvo nám apoštol prezrádza hneď v nasledujúcich slovách: „Preto neochabujeme, ale aj keď náš vonkajší človek hynie, náš vnútorný sa obnovuje zo dňa na deň.“ Pojmu „vonkajší človek“ asi rozumie každý bez ťažkostí: je to predovšetkým naše telo, naše zmysly a ich výkonnosť. Ale čo sa rozumie pod pojmom „vnútorný človek“? Je to jadro našej bytosti, ktoré Biblia nazýva „duša“. Je to teda tá časť našej bytosti, ktorá je orientovaná na Pána Boha. A o tomto vnútornom človeku hovorí apoštol niečo úžasného. Napriek tomu, že náš vonkajší – telesný človek hynie, práve vtedy, keď my to sledujeme a si to aj uvedomujeme na sebe, práve vtedy existuje možnosť, že náš vnútorný človek sa obnovuje a rastie. Pritom však nejde o automatickú nevyhnutnosť. Je to pre každého veľká možnosť, aby sme duchovne stále rástli a omladzovali sa. Niekto však starne nielen po vonkajšej stránke, ale aj po vnútornej. Mnohí mladí, telesne zdraví a silní ľudia sú vnútorne slabí a duchovne umierajúci, ba dokonca zruinovaní. Ale je tu možnosť, aby dnu, v našom vnútri napriek pomalému alebo rýchlemu procesu starnutia, niečo nové rástlo a sa omladzovalo. Pre apoštola to nebola fantázia, ale niečo reálne, veľmi reálne. Tak aj pre každého z nás to nemusí byť fantázia, ale niečo skutočné a veľmi reálne.

            Aby sme pochopili zmysel a pravdivosť týchto slov, musíme vedieť a poznať hodnotu vonkajšieho a vnútorného človeka. Vonkajší človek – naše telo a zmysly, teda psychické vybavenie, to je niečo veľmi dômyselné a obdivuhodné, čo sme dostali od nášho Stvoriteľa a čo určuje náš pozemský život na tomto svete. Platnosť tohto daru je však časovo obmedzená našim narodením a našou smrťou. Aj keď to všetci dobre vieme, sú medzi nami takí, ktorí s tým vážne nerátajú a zabúdajú na pominuteľnosť. Apoštol to správne pomenúva: „Viditeľné je dočasné“. Na druhej strane ten vnútorný človek je niečo, čo nie je obmedzené hranicou smrti. Ak ten vnútorný človek žije, to znamená, ak je duša človeka po celý život orientovaná na Pána Boha, tak tento človek prerastá do večnosti. Inak povedané, vnútorný človek je kus večnosti, ktorá sa v nás už teraz hlási k slovu. Ten, kto zatiaľ takúto skúsenosť s vnútorným človekom nemal, bude na tieto apoštolove slová pozerať nechápavo. Ale ten, kto vie, o čom sa tu hovorí, ten bude opakovať apoštolove slová ako svoje vlastné: „Preto neochabujeme, ale aj keď náš vonkajší človek hynie, náš vnútorný sa obnovuje zo dňa na deň.“

            Tento pohľad na život nevymyslel apoštol Pavel. On ho len opakuje a potvrdzuje vlastnou skúsenosťou. Náš Pán a Spasiteľ Ježiš Kristus prišiel s takýmto posolstvom, nesmierne dôležitým pre náš život. Všetkým nám adresuje napomenutie: „Čo prospeje človeku, keby získal aj celý svet, ale duši by si uškodil?“ Alebo v podobenstve o bohatom gazdovi varuje: „Tak bude s každým kto si zhromažďuje poklady a nie je bohatý v Bohu.“ To je vážne upozornenie pre tých, ktorí v tomto živote všetko vsadili na jednu kartu: na vonkajšieho človeka, ktorí sa starajú len o materiálne zaistenie života a o svojho vnútorného človeka sa vôbec nestarajú alebo ho dokonca ignorujú. Ten, kto svojho vnútorného človeka zanedbáva a nie je bohatý v Bohu, napriek svojmu dobre zaistenému a dlhému životu nakoniec skončí tragicky. Ako veriaci a duchovne žijúci ľudia máme všetky dôvody na to, aby sme si takto Ježišom Kristom pochopený život natrvalo osvojili a viedli k takémuto chápaniu života a človeka aj svojich blízkych.

            Všetci máme venovať svojmu vnútornému človeku viac pozornosti ako doteraz. Ako? Hľadajme Pána Boha, myslime na Neho, milujme Ho celou svojou bytosťou. Hľadajme spoločenstvo s Pánom Ježišom Kristom, pobudnime často v Jeho prítomnosti, dajme sa  formovať Jeho Duchom pokoja, pravdy a lásky. V Jeho sile konajme činy tvorivej a pomáhajúcej lásky. Tak môžeme už v tomto čase a živote pocítiť hodnoty večnosti. Nie je to ten najväčší dar pre nás, sestry a bratia, keď v tomto svete pominuteľnosti je tu niečo, čo neberie skazu, nestarne a neumdlieva, ale zachováva si platnosť pre večnosť? Všetkým, ktorí sa vysmievajú a potláčajú tieto večné hodnoty, treba nahlas volať: Dá sa veru žiť večnosťou už tu, v tomto čase, a to aj vo veľmi vysokej miere. K tomuto nás nabáda aj učiteľ národov a biskup Jednoty bratskej, Jan Amos Komenský, ktorého životným heslom bolo: na všetko sa dívať z pohľadu večnosti – „Sub specie aeternitas“.

            Dnešný sv. text nám všetkým adresuje napomenutie: Čím menej sa budeš starať o svojho vnútorného človeka, tým väčší smútok, strach a zúfalstvo sa ťa zmocní, keď budeš vidieť, ako tvoj vonkajší človek hynie a umiera. No čím viac sa budeš starať o svojho vnútorného človeka, čím viac sa budeš zo dňa na deň duchovne obnovovať a rásť, tým viac pokoja si zachováš aj vtedy, keď budeš vidieť, že tvoj vonkajší, telesný človek hynie. Preto žime všetci už v tomto časnom živote večnosťou, lebo to je cesta k peknému vnútornému zvládnutiu aj tých najťažších životných situácií. Pán Boh nám ju všetkým ponúka, preto s vďačnosťou a odvahou ju prijmime a so žalmistom vyznávajme po všetky dni: „Aj keď mi hynie telo i srdce, Boh mi je skalou srdca naveky a mojím údelom.“ Amen.