O NÁS
Hlavná stránka
O nás
História
Štruktúra

ŽIVOT V ZBORE
Bohoslužby
Detská besiedka
Mládež a dorast
Biblické hodiny
Stredisko evanjel. Diakonie
Modlitebné spoločenstvo
Časopis Prameň
Cirkevná daň

AKTIVITY
Kázne
Audio kázne
Informačné listy
Zborový farár
Predstavujeme
Akcie
Naše talenty
Svedectvá, úvahy
SLUŽBA V KOSTOLE
Upratovanie v kostole
Konfirmandi

Nové príspevky
Zoznam presbyterov
Nové fotky v galerii
Výročná správa DDŠ

Výklad pašií sv. Matúša

 

Výklad Pašií podľa evanjelistu Matúša

Mt 26 – 27 kap.

 

S prebásnenými veršami z 

Bachových Matúšových pašií, BWV 244 

(preklad: Jela Krčméry-Vrteľová)

 

Úvodná modlitba: Spasiteľ náš, Pane Ježiši Kriste, keď hľadíme do Tvojho slova a keď znovu prežívame a sledujeme príbeh Tvojho utrpenia a smrti, privádza nás to k pokore. Priznávame, že nedokážeme dostatočne porozumieť hĺbke Tvojho utrpenia. Len tušíme, aké veľké poníženie pre Teba znamenalo, keď Ťa ľstivo odsúdili ako zločinca. Tvoj príklad lásky, ktorá obetuje seba, nás napĺňa úžasom. Vieme, že nedokážeme milovať tak ako Ty. Ani nemôžeme vykonať takú obeť, akú si z lásky k nám hriešnikom vykonal Ty. No predsa vnímame z Tvojho príkladu života pozvanie, aby sme sa od Teba učili láske. Prosíme Ťa, nech nás teda ovplyvňuje vo vzťahu k nebeskému Otcovi aj k našim blížnym príklad Tvojej lásky. Amen.  


 

1.časť: Mt 26,1-16

Porada kňazov

1 Keď Ježiš skončil všetky tieto reči, povedal svojim učeníkom: 2 Viete, že o dva dni bude Veľká noc a Syn človeka je vydaný, aby bol ukrižovaný. 3 Vtedy sa zišli veľkňazi zákonníci a starší ľudu vo dvorane veľkňaza, ktorý sa volal Kaifáš, 4 a uzniesli sa, že Ježiša ľstivo chytia a zabijú. 5 Ale povedali: Nie vo sviatok, aby nevznikla vzbura medzi ľudom. 

Pomazanie Ježiša v Betánii

6 Keď bol Ježiš v Betánii v dome Šimona Malomocného, 7 prišla k Nemu žena s alabastrovou nádobou drahocennej masti a vyliala Mu ju na hlavu, keď sedel za stolom. 8 Keď to videli učeníci, namrzeli sa a povedali si: Načo táto strata? 9 Veď sa mohlo toto draho predať a dať chudobným! 10 Keď to spozoroval Ježiš, riekol im: Čo zarmucujete túto ženu? Veď mi preukázala dobrý skutok; 11 lebo chudobných vždy máte so sebou, ale mňa nemáte vždy. 12 Ona totiž, keď mi túto masť vyliala na telo, urobila mi to na pohreb. 13 Veru vám hovorím: kdekoľvek po šírom svete bude sa kázať toto evanjelium, na jej pamiatku bude sa hovoriť aj o tom, čo urobila. 

Judášova zrada

14 Nato jeden z dvanástich, Judáš Iškariotský, odišiel k veľkňazom 15 a spýtal sa: Čo mi chcete dať, a ja vám Ho zradím? A vyplatili mu tridsať strieborných. 16 Odvtedy hľadal vhodnú príležitosť, aby Ho zradil.

 

Výklad: Mt 26, 1-4

Príbeh Ježišovho utrpenia a smrti podávajú všetci štyria evanjelisti. Podrobne, hodinu za hodinou opisujú Ježišovu pašiovú cestu. A to preto, lebo práve Ježišovo utrpenie, ktoré bolo najprv pre nich určite bezútešné a zdalo sa koncom ich vzťahu s Ježišom, stalo sa im napokon hlavným a najvýznamnejším bodom a spolu so vzkriesením centrom ich vlastného života viery a celej ich kazateľskej činnosti.

Každý človek tak môže veľmi intenzívne prežívať príbeh Ježišovej cesty utrpenia. V evanjeliových správach môžeme sledovať prípravu Ježišovho procesu, od falošného spyknutia až po odsúdenie. Ale predovšetkým, môžeme byť „očitými“ svedkami Ježišových posledných dní, všímať si Jeho slová, skutky, zmýšľanie, ako aj odpovede Jeho učeníkov, ich reakcie a konanie v posledných dňoch, kým boli so svojim Majstrom až po tragický útek od Neho.

No predovšetkým v pašiovom príbehu ide tiež o nás, aj my sa totiž stávame divákmi, pozorovateľmi Ježišovej cesty utrpenia a každý z nás môže zaujať svoj postoj k týmto dejinám spásy. Lebo týmto spôsobom – cez utrpenie a smrť Ježiša Krista, sa uskutočnilo vykúpenie sveta a podľa nášho postoja k tomu, - ako sa zachovám ja, či to prijmem vierou alebo to budem považovať len za kus dávnej histórie – sa táto pašiová cesta stane mojou vlastnou cestou záchrany. V nasledujúcich udalostiach ide teda o veľkú vec: o moje vykúpenie, o moju záchranu. Ide tu o večný život, ktorý mi cez utrpenie a smrť, ale tiež zmŕtvychvstanie pripravil Pán Ježiš Kristus.

Sledujme preto pozorne tieto udalosti s otvoreným srdcom, možno i v chvíľach dojatia, ale hlavne vďačne, lebo tu ide o našu trvalú budúcnosť.

 

Pašiový príbeh začína správou o tom, ako sa nepriatelia Ježišovi – veľkňazi a zákonníci dohadujú o Ježišovom zatknutí a poprave. Súčasne Ježiš svojim učeníkom definitívne predpovedá čas Jeho smrti.

Výrok „Keď Ježiš skončil všetky tieto reči“ nám pripomína, že Ježišova učiteľská činnosť sa definitívne skončila. Je tu čas, kedy sa začína Jeho vlastné vykupiteľské dielo – trpké a horké utrpenie a smrť na dreve, ktoré je určené pre najväčších zločincov. Pán Ježiš veľmi dobre pozná koniec svojho pozemského života. Bude to vo sviatok paschy, už o dva dni a to bude dňom Jeho smrti.

Pripomeňme si stručne tento významný židovský sviatok. Izraelci si na Veľkú noc pripomínali vyslobodenie, východ z Egyptského otroctva. Slovo „pascha“, ktoré Martin Luther preložil ako Veľká noc, znamená v preklade „prechod“ a izraelci si pripomínali historickú udalosť vlastnej záchrany v egyptskom otroctve, ako ich vtedy Pán ušetril, keď prechádzal okolo dverí, ktoré mali oni natreté krvou baránka a týmto spôsobom boli zachránení, lebo ich Hospodin nechal na žive, kým všetkých prvorodených Egypťanov zabil. Následne dal faraón súhlas, aby Izraelci opustili jeho krajinu. Termín „pascha“ sa neskôr považoval iba na označenie jedla a neskôr už na celý sviatok, ktorý slávili koncom marca a začiatkom apríla.

My si máme uvedomiť, že tento prvý sviatok, východ z Egypta nám v dejinách spásy ukazuje dopredu, kedy má nastať nový a konečný východ, oslobodenie z otroctva hriechu a smrti a kedy má byť zabitý nový Baránok. A to sa uskutočnilo jedinečným spôsobom práve v Ježišovej obeti, ktorý Izraelu a rovnako celému svetu pripravil cestu do večnosti, do zasľúbenej nebeskej krajiny, do otcovského domu. Urobil to tým, že vzal hriechy sveta na seba a začal tým éru nového veku, dobu „nekvasených chlebov“, čistého života, v duchu Pavlových slov: „aby ste boli novým cestom, veď ste nenakvasení, lebo aj náš veľkonočný Baránok, Kristus, bol za nás obetovaný“(1K 5,7).

Kým Pán Ježiš predpovedá s určitosťou svoju smrť na Veľkú noc, Jeho nepriatelia sa schádzajú na rokovanie v  Kaifášovom dome. Evanjelista však jasne hovorí o ich zlobe, keď konštatuje: „uzniesli sa, že Ježiša ľstivo chytia a zabijú“(v.4) Cieľom ich schôdzky bolo zatknúť Ježiša pomocou ľsti, falošného obvinenia a potom Ho tajne odstrániť.

Je zaujímavé si všimnúť, ako sa v tejto veci zjednotili dve skupiny: veľkňazi - vtedajší voľnomyšlienkári a zákonníci - ortodoxní, pravoverní Židia. Zjednotilo ich protivenstvo, nenávisť voči Ježišovi. A konečne sa dohodli na spôsobe a čase Ježišovho zatknutia a smrti.

Ježišov svätý život nemal pre nich žiadnu cenu. S ohľadom na ľud sa uzniesli zabrániť akémukoľvek verejnému rozruchu. Za žiadnych okolností sa plánovaná vražda nesmela uskutočniť vo sviatočné dni. Pekne krásne, priam s čistými, uhladenými rukami odstránia toho nenávideného Galilejčana. Ó, akí svätí a nevinní pred Bohom, i pred ľuďmi – hrozné! Nebyť strachu pred vzburou ľudu, ani posvätnosť slávnosti paschy by ich nezastavila - tých zbožných vodcov Izraela - pred úkladnou vraždou!

Ale čo nechceli nepriatelia, to sa stalo Božím vedením. Ježiš to dobre vedel, že zomrie práve na sviatok paschy, a to celkom verejne ako zločinec, na dreve pre pohanov. Boh riadil veci tak, že sa to stalo na sviatok, aby sa tým uskutočnili veľkolepé Božie spasiteľné plány: ukrižovali Božieho Syna, a tak sa vlastne stali sami nástrojmi, pomocou ktorých dostal večnú slávu. Áno – nad všetkým stojí suverénny Boh a Jeho Syn je nad všetkými uzneseniami Ježišových nepriateľov. Lebo sa nestane to, čo chcú ľudia, ale to, čo chce Boh – a to v určenom čase, mieste a hodine.

Túto vieru v mocného Boha máme mať aj my a vedieť, že On stojí nad všetkým i všetkými a že sme v Jeho rukách. On nás vedie aj cez kríž, trápenie, možno pre nás po nepochopiteľných cestách, ale v Jeho pláne po ceste, ktorá vedie k Nemu, do večnosti, ktorú nám skrze utrpenie a smrť pripravil náš Pán a Spasiteľ Ježiš Kristus. 

 

Verše z Bachových Matúšových pašií, BWV 244

(Úvodný zbor: Kommt, ihr Tochter, helft mir klagen):

Plačme dcéry, .... už sa blíži!                                                  

Kto? - Náš ženích nevinný!

On?...Vraj zomrie za iných!

Prečo trpí Boží Syn?

Pre spasenie našich vín.

Poďme všetky, poďme s Ním,

keď tam zhynúť má na kríži.

 

Nevinný Baránok Boží,

sám nesieš naše hriechy!

Celý svet vôkol sa hrozí,

že ideš bez útechy,

nesieš si drevo kríža...

Hľa už sa ku nám blížia,

zmiluj sa, Kriste nad nami!


 

Výklad: Mt 26, 6-16

Ďalšou správou evanjelistu Matúša v pašiovom príbehu je opis pomazania Ježiša Krista v Betánii. Iba evanjelista Ján udáva presný čas tohto skutku, o ktorom píšu aj ostatní evanjelisti. Toto pomazanie sa stalo šesť dní pred Veľkou nocou! (J 12,1) Evanjelisti Matúš a Marek ho však zaradili do pašiového celku, teda do posledných dvoch dní Ježišovho života. Prečo? Aby bol vyjadrený šľachetný Máriin skutok – pomazanie Ježišovej hlavy, proti temnému skutku Judášovmu, o ktorom sa píše hneď ďalej. Dva ľudské skutky stoja vedľa seba, ten prvý – prejav lásky, úcty i viery, a ten druhý – totálne stroskotanie človeka. Pozrime sa na tieto dva príbehy postupne:

Pomazanie Ježiša sa udialo v Betánii, v dome Šimona Malomocného. Kto bol tento človek? Bol to bezpochyby chorý, ktorého Ježiš uzdravil a ten Ho pozval k sebe do domu, môžeme povedať – na hostinu, ktorú pripravil uzdravený ako prejav veľkej vďačnosti za záchranu života. Evanjelista Ján spomína navyše prítomnosť Marty a Lazára; tak vidíme, že všetci zachránení podľa svojich možností prejavujú Ježišovi úctu: Marta osobne obsluhovala, Lazár bol síce „iba“ prítomný, ale už jeho prítomnosť v cudzom dome v blízkosti Ježišovej hovorí veľmi veľa. A napokon Mária, ktorá svoju vďačnosť Pánovi vyjadrila ozaj kniežacím výdavkom.

Čo to vlastne spravila? Prišla k Ježišovi s nádobou z bieleho kameňa – alabastru, v ktorej mala drahý olej z nardu a vyliala ho na hlavu Ježišovu. Išlo o najdrahocennejší druh oleja, ktorý sa používal pri balzamovaní mŕtveho tela. Mal cenu asi ročného zárobku robotníka. V tomto jej skutku môžeme vidieť povedomé tušenie, že tento Ježiš je Mesiáš – Kráľ, ale taký, ktorý musí zomrieť.  

Učeníci, ktorí tam boli s Ježišom, začali reptať: „Načo táto strata? Veď sa to mohlo rozdať chudobným!“ Vyrátali si to a vyšla im veľká suma. A v niečom aj mali pravdu. Na Veľkú noc sa obzvlášť myslelo na obdarovanie chudobných. Aj v tom, že sa takejto láske učili u Ježiša. Ale čo nemali učeníci, bol to ženin zrak a cit, že pred sebou majú Pána, ktorý ide v ústrety smrti.

A Pán Ježiš obraňuje ženinu lásku: „Nechajte túto ženu na pokoji! Netrápte ju!“ Jej čin vôbec nie je mrhanie, ale dobrý skutok tomu, kto to najviac potrebuje. Lebo chudobných budú mať vždy medzi sebou, ale Pána nebudú mať vždy medzi sebou! Áno – už je tu hodina veľkého rozhodnutia a Ježišovho odchodu a preto Ježiš radí, že treba urobiť, čo je správne a nie, čo je dobré.

Pán Ježiš ocenil ženin skutok. To, čo spravila, bol možno celý jej majetok, ale verila, že je to tá najlepšia investícia. Preto Ježiš povedal: „Keď mi vyliala tento olej na telo, urobila to na môj pohreb a o jej skutku sa bude hovoriť všade, kde sa bude zvestovať evanjelium.“ Mária spoznala v Ježišovi Baránka, tak ako Peter Kráľa. Tým bol Ježiš označený za pravého Mesiáša – Pomazaného.

V čom je poučenie pre nás z tejto udalosti? Ježiš správne vystríha svojich učeníkov, aby správne využili posledné hodiny s Ním. Mária to tak spravila. A Ježiš jej takto postavil trvalý pomník, lebo Pán si ctí každého, kto Mu ďakuje a zo srdca Ho uctieva. A preto máme my, pri zvestovaní Ježišovej smrti myslieť na ňu, ako na prvú, čo spoznala Baránka Ježiša Krista, a robiť to s takou oddanosťou ako ona. Veriť a milovať, dávať prednosť Ježišovi pred všetkým a to svojím jasným a vrelým vzťahom k Pánu Bohu, pre ktorého žiadna strata nie je márna.

 

Po tomto veľkom skutku lásky zaradil Matúš správu o zrade Ježiša jeho vlastným učeníkom Judášom.

Judáš Iškariotský bol jeden z dvanástich a patril teda k najužšiemu kruhu Ježišových spolupracovníkov, ktorí mali rôzne obdarovania, ale všetci si ctili Ježiša ako svojho Majstra. Tento Judáš sa rozhodol zradiť Ježiša tým najpodlejším spôsobom. Odišiel k veľkňazom – k tým, ktorí sa už prv rozhodli, že Ježiša pomocou ľsti chytia a zabijú. 

Je pozoruhodné si všimnúť, že odchádza od Ježiša k veľkňazom, s ktorými sa politicky viacej rozchádzal, ako s Ježišom. Veľkňazi totiž súhlasili s vládou Rimanov v Palestíne a Judáš bol samozrejme proti rímskej nadvláde.

Aké mal k tomu pohnútky? Je naozaj ťažké sa k nim bezpečne vyjadriť a vypátrať ich. Celá Judášova postava je temná. Jedni si myslia, že ho zlákali peniaze, čo je však sotva pravdou - tých 30 strieborných tu má zrejme iba vedľajšiu, no zároveň skutočnú rolu. Iní si myslia, že chcel Ježiša len vyprovokovať k tomu, aby už konečne začal občiansku revolúciu Židov proti Rimanom. A napokon je tu názor, podľa ktorého Judáš nepochopil Ježišovu obeť, vlastne celý Ježišov život, odkaz, posolstvo k človeku. Áno – Judáš chcel ísť za Ježišom, aj vykročil za Ním a bol s Ním tie tri roky, ale nedokázal, či nechcel sa vzdať seba! Judáš si nedal záležať na tom, čo Ježiš tak často žiadal od svojich: úplne zaprieť vlastný život! A to aj nás určite desí, lebo ani my to celkom nevieme, možno ani nechceme a nedokážeme. Človek chce kráčať za Ježišom, hľadá Mesiáša, ale nechce priniesť obeť svojho vlastného JA!

Ježišovo zatknutie sa malo uskutočniť bez verejného rozruchu. To bola nečakaná Judášova ponuka a tá pohla vysokú židovskú radu k tomu, aby predsa len konala radšej pred ako po sviatkoch! A bolo sa treba naozaj poponáhľať, prišiel už posledný okamih!

Veľkňazi sa podľa Markovej správy až zaradovali a vyplatili 30 strieborných zradcovi. To bola v SZ cena za zabitie otroka.

Je to ozaj strašný príbeh Judášovho života. Otrasné sú stupne jeho pádu: učeník, nečestný človek, zlodej, zradca a napokon samovrah! Kto tu triumfoval – Judáš? Musel sa pretvarovať a túto rolu hral iste skvele, až kým si nevzal život. Nakoniec, ako vždy, tu vyhráva Ten, ktorý sám vydal Ježiša za nás, za všetkých. Je to Boh, ktorý nás aj týmito príbehmi – skúsenosťami ľudského života privádza k sebe, k poznaniu Jeho lásky a obete za nás a tak ku vďačnému životu Božích detí. Nech sa náš život stále podobá skutku Márie v Betánie a nie Judášovmu zlyhaniu! Amen. 

 

pokračovanie :

https://docs.google.com/document/d/1JJAZM5jGQSpn144c7MrRwdeZWhfsHPXadUgJVVfTh9o/edit?usp=sharing

AKTUÁLNE
Kontakty
Zborové oznamy
Fórum
Fotogaléria
Odkazy

Oznamy