O NÁS
Hlavná stránka
O nás
História
Štruktúra

ŽIVOT V ZBORE
Bohoslužby
Detská besiedka
Mládež a dorast
Biblické hodiny
Stredisko evanjel. Diakonie
Modlitebné spoločenstvo
Časopis Prameň
Cirkevná daň

AKTIVITY
Kázne
Audio kázne
Informačné listy
Zborový farár
Predstavujeme
Akcie
Naše talenty
Svedectvá, úvahy
SLUŽBA V KOSTOLE
Upratovanie v kostole
Konfirmandi

Nové príspevky
Zoznam presbyterov
Nové fotky v galerii
Výročná správa DDŠ

Očistec - pohľad z dvoch strán

POHĽAD NA OČISTEC 

(z rím.kat. strany a ev. luteránskej)

 

Najprv treba povedať toto: Základný rozdiel medzi oboma cirkvami je v tom, že katolíci OKREM Biblie dávajú na tú istú úroveň aj TRADÍCIU Cirkvi, teda neskoršie spisy cirk. otcov atď. Evanjelici všeobecne považujeme BIBLIU za JEDINÚ autoritu, z ktorej vychádza učenie cirkvi. Reformátor Luther to zdôraznil heslom SOLA SCRIPTURA Jedine Písmo. Ale prečo? Lebo mnohé výroky koncilov, pápežov v stredoveku si navzájom protirečili a dochádzalo k schizmám. Okrem biblického učenia vznikali dogmy, ktoré naozaj nemali opodstatnenie a svoj základ v Písme ani v prvých desaťročiach apoštolskej cirkvi. Napr. vzývanie svätých, relikvie, odpustky, očistec - to sú všetko neskoršie nánosy a žiaľ, v stredoveku sa zneužívali podľa hesla: Ľudia plaťte, a viac sa nestarajte o svoju dušu - to bolo veľké poblúdenie a práve preto vystúpil Ján Hus (15.stor.) a Martin Luther (16.st). Nešlo im o novú cirkev, ale zreformovať jednu katolícku. Neochota zo strany vtedajšej kat. hierarchie (pápežskej kúrie) spôsobila rozdelenie - Hus bol upálený, Luther vyobcovaný atď. 

Takže učenie o očistci nemá jasný základ v Písme sv. ani v rečiach Ježiša Krista, ani v apoštolských listoch. 

 

Učenie sa ustálilo až na florentskom 1439 a tridentskom koncile v 16.stor. Tam sa rozhodlo, že očistec jednoducho existuje a že je možné dušiam v očistci, ktoré to potrebujú,pomôcť príhovornými modlitbami a obeťou sv. omše. Podľa tohto učenia duše v očistci sú v stave milosti, ale za svoje hriechy si ešte všetko nevytrpeli. V očistci trpia tým, že sa im ešte nesplnila túžba vidieť Boha, ale aj inými mukami. Ich útechou však je, že sú v stave milosti, z ktorej nevypadnú, že Boha raz uvidia, a že im k tomu pomôžu aj ich príbuzní a veriaci na zemi. Lenže o tzv. očistcových trestoch sa kat. cirkev bližšie nevyjadrila, dokonca na tridentskom koncile dôrazne nariadila biskupom, aby nedovoľovali o tejto veci nič prednášať, čo je neurčité a čo dáva podnet k poverám.(!!!) 

Problém je v tom, že jediné biblické miesto je v 2. Knihe Makabejskej, aj to len potiaľ, že sa môže modliť za zomretých, aby boli od svojich hriechov oslobodení. Citujem: „Svätá a spasiteľná je teda myšlienka modliť sa za zomretých, aby od svojich hriechov boli oslobodení.“ 2Mak 12,246.  2kniha Makabejská je pritom apokryfná kniha a veľa sa diskutovalo, či má byť vôbec zaradená do kánonu Biblie. Katolícka cirkev ju má, protestantské cirkvi NIE.

Okrem toho existenciu očistca katolícka cirkev odvodzuje aj od slov Pána Ježiša z ev. podľa Matúša 12,32: „Kto by hovoril proti Duchu Svätému, neodpustí sa mu ani v tomto veku, ani v budúcom.“ Ešte jedno miesto: „Ak niekomu dielo zhorí, utrpí škodu; sám sa síce zachráni, ale len ako cez oheň.“ 1K 3,15. Z týchto slov rím.kat. cirkev dedukuje, že na druhom svete je miesto, na ktorom sa hriechy odpúšťajú, nemôže to byť nebo, kam sa nič nečisté nemôže dostať, a ani peklo, lebo tam sa nič neodpúšťa, teda môže to byť len tretie miesto a tým je vraj očistec. 

Ani najstaršia ortodoxná, pravoslávna teológia nepozná učenie o očistci. Tu sa luteráni s ortodoxnými zhodnú v tom, že duše zomrelých do času vzkriesenia tela žijú v očakávaní na vzkriesenie na Bohom určenom mieste, v tzv. večnom blahoslavenstve. V stredoveku všetci reformátori odmietli toto učenie o očistci, lebo bolo spojené s kupčením s odpustkami, kde veriaci dávali peniaze a takýmto spôsobom boli zvádzaní, že stačí dať peniaz a duša vyletí z očistca. Práve proti tomuto jarmočníckemu spôsobu vystúpil Luther, ktorý túto tému nechcel dať medzi obyčajný ľud, ale pozval na diskusiu učených teológov z univerzít. Ale študenti vo Wittenbergu jeho tézy proti odpustkom preložili a dali tlačiť a tak sa celá vec dostala do Ríma a nasledoval proces reformácie aj so smutnými dôsledkami rozdelenia. 

Luther na tému očistca má pár výrokov. V Šmalkaldských článkoch hovorí o očistci veľmi odmietavo: „Preto tiež očistec zo všetkou svojou slávou, službou a kupčením nie je možné považovať za nič iné, len za strašidlo diabolské... Totiž žiadny ľudský skutok, ale jedine samotný Kristus pomáha našim dušiam a vyslobodzuje ich. Stojí i to, že o zomretých nám Boh nič prikázať neráčil“ (preklad Leška, str. 313). Pokiaľ ide o život duše po smrti, evanjelická teológia uznáva, že tieto duše žijú, že ich prijíma Kristus, ba Luther doslova hovorí toto: „Keď však my zomrieme, vtedy odpočíva telo v hrobe, duša vo svojej komôrke, t.j. v Božej ruke u Krista, u svojho Pána až do súdneho dňa, kedy bude vzkriesené telo a spojené s dušou“ (W. A. V. 84,85). 

Pozoruhodné sú aj Lutherove názory o prosbách za mŕtvych a o mátohách: „Keďže si si neistý a my nevieme, či duša je odsúdená, nie je hriechom, že sa za ňu modlí, ale na ten spôsob, že nechávaš to v neistote a tak hovoríš: Milý Bože, ak je duša v tom stave, kedy ešte možno pomôcť, vtedy prosím, buď jej milostivý“ (W.A. XIII. 595/96). A pokračuje takto: „A keby bolo možné, nech to bola či už duša alebo dobrý duch, vtedy sa nemáš nič od nich učiť, alebo pýtať, lebo to zakázal Boh.“ 

Katolícka cirkev a do istej miery aj reformácia však nadväzujú v týchto otázkach na učenie prvotnej cirkvi, keď sa veriaci schádzali pri hroboch zosnulých a v katakombách, kde sa modlievali za živých aj za zosnulých. Z povedaného vyplýva, že kresťanská cirkev vždy cítila akúsi zodpovednosť aj za duše zosnulých a usilovala sa nejako im pomôcť. V katolíckej teológii sa preto vyvinulo učenie o očistci (vplyv gr. a rím. mytológie), ale v reformácii sa táto téma ďalej  nevyvíjala a o posmrtnom živote duší nedovoľovala bezuzdné, nebiblické fantázie. Napr. aj vo vysvetlení Apoštolského vyznania, že Kristus „zostúpil do pekiel“ Luther sa pýta: Ako sa to stalo? Či len duchom, alebo aj v oslávenom tele, o tom Luther nechce bližšie hovoriť, lebo v tom vidí Božie tajomstvo. Definitívne túto tému uzavrela na strane reformácie evanjelická symbolická kniha Formula svornosti, kde čítame: „A tak jednoducho veríme, že celá osoba, Boh a človek, po pohrebe do pekiel zostúpil, diabla premohol, moc pekla podvrátil a diablovi všetku moc a vládu odňal (Leška, str.676). Učenie evanjelicko-luteránskej cirkvi (augsburské vyznanie) hovorí o nebi, aj pekle, nie však o očistci. 

 

Takže my, evanjelici, toto učenie nemáme, lebo v tom nevidíme zmysel: Evanjelium hovorí jasnou rečou: Ježiš Kristus zomrel raz a navždy za bezbožbých, teda hriešnych, bolo nám odpustené. Cirkev zvestuje túto radostnú zvesť o Kristovi a vedie svojich, aby po poznaní tejto veľkolepej Božej lásky činili pokánie a aby sme verili v evanjelium. Keď človek raz úprimne uveril Ježišovi, má odpustené hriechy, zároveň zostáva hriešnikom, ale sa posväcuje na ceste životom a tu mu slúži Cirkev svojimi prostriedkami. Keď takáto "duša" odchádza zo sveta, je Bohom prijatá skrze Kristovu obeť, a Boh sa díva na človeka cez Ježišovu dokonalú obeť. My evanjelici, každého odprevádzame pri pohreboch s posolstvom, že ho odovzdávame Božiemu milosrdenstvu a spoliehame sa nie na naše skutky, modlitby atď., ale na Krista. Preto nemáme modlitby za mŕtvych, očistec, omše za mŕtvych, lebo ako veríme, duša už je v Božích rukách. Okrem toho Starý zákon výslovne zakazuje človeku modlitby, vzývania a kontakty s mŕtvymi. 

 

Napriek tomuto dosť veľkému rozdielu je tu jednota v tom, že aj katolíci aj evanjelici atď. všetci prejavujú ten istý záujem o svojich zosnulých, na ktorých myslia a prosia za nich, aby im Boh bol milostivý. Boh nie je Bohom mŕtvych, ale živých a všetkých mŕtvych aj živých povoláva pre Krista a Jeho obeť do života večného. Treba v Krista veriť, úprimne sa kajať, prinášať ovocie pokánia v dobrých skutkoch, ktoré sú ovocím viery a nie zásluhami pred Bohom. V nádeji môžeme odchádzať z toho sveta s modlitbou: "Bože, buď milostivý mne hriešnemu." A spoliehať sa na Božie nekonečné milosrdenstvo. Tak asi toľko... 

 

Mgr. Martin Vargovčák

AKTUÁLNE
Kontakty
Zborové oznamy
Fórum
Fotogaléria
Odkazy

Oznamy