Bože zachráň ma od takého zhonu, že by som nemal čas zastaviť sa pri človeku...

Čochvíľa mali ohlásiť môj let. Trpezlivo som sedel v letiskovej hale obklopený ľuďmi. Niektorí čítali, iní nakupovali, ale väčšina z nich len tak sedela a čakala. Zrazu nastal zmätok a všetky hlavy sa otočili smerom k skupinke vyobliekaných biznismenov prechádzajúcich halou. V ich krokoch bolo cítiť povýšenosť. Zrejme sa zaoberali svojimi obchodnými aktivitami, približujúc sa k nástupnej bráne. A predsa jeden z mužov vyzeral uvoľnený, pokojný a neovplavnený zmätkom okolo seba. Znova som sa lepšie prizrel a myslel som, že sa mýlim. Bol to Nelson Mandela - dynamický čierny vodca, ktorý strávil mnoho rokov vo väzení kvôli boju proti apartheidu. Teraz, po politických zmenách sa stal hlavou Afrického národného kongresu a o niekoľko mesiacov sa mal stať prezidentom Južnej Afriky.

Jeho poradcovia sa ponáhľali nastúpiť do lietadla, ale Nelson Mandela pomaly, uvoľnene kráčal. Potom jeho zrak upútal muž na invalidnom vozíku. Skôr, než odišiel k bráne, pristúpil k ochrnutému mužovi a vymenil si s ním pár slov. Dojalo ma to. Mandela bol pravdepodobne najdôležitejšou osobou v krajine, a predsa si našiel čas na neznámeho človeka na vozíku. Prehodnocoval som sám seba vo svetle tejto príhody. Na svojich cestách a v práci pre Pána som často stál tvárou v tvár potrebám ľudí. A predsa v úsilí čo najskôr dokončiť svoju prácu, zriedka som si našiel čas všimnúť si niekoho. Nie to ešte povedať nejaké to slovo povzbudenia.

A čo my? Stali sme sa citlivými na potreby druhých, alebo sme stále nevšímaví a zaujatí sami sebou?

                                                             /internet/