„Dnes hladujú milióny ľudí, klíma sa mení, ropa končí a tým končí motorizované poľnohospodárstvo. Konflikty vo svete nekončia, a finančná a ekonomická kríza je stále väčšia atď, atď.  – žijeme v absurdnej dobe.
„Často sa nám zdá, že dnešná mládež je tvrdšia, svojrázna, voľnejšia v prístupe k sexu. Iste v tom hrá úlohu zanedbanie výchovy rodičmi a prenechanie tejto úlohy médiám.“

Zamýšľať sa nad dobou v ktorej žijeme, prináša vždy nové a nové pohľady, čo závisí od zorného uhla, z ktorého sa na danú problematiku pozeráme. Doba v ktorej na začiatku 21. storočia žijeme je nová, neprehľadná, často nezrozumiteľná, plná závažných ekonomických a technických, sociálnych a kultúrnych a náboženských zmien. Nesie označenie: „SEKULARIZOVANÁ POSTMODERNÁ SPOLOČNOSŤ.“

V zmysle civilizačných vĺn ju môžeme nazývať spoločnosťou INFORMAČNOU, spoločnosťou znalostnou alebo vedomostnou. Zároveň treba hneď úvodom povedať, že tzv. informačná – vedomostná doba, neznamená automaticky, že je to doba múdra  - doba poznania.

V charakterizovaní tejto doby ktorú žijeme, a charakteristiky nebudú úplné, treba uviesť prítomnosť procesov: GLOBALIZÁCIA, multikulturalizmus, sekularizmus, RELATIVIZMUS (-- doba relativistickej etiky), ľudské práva (– nové menšiny, homosexualita), KRÍZA RODINY, rast rozvodov, intolerancia, fenomén násilia, ale tiež rasizmus, migrácia , „gastarbeitri“, otroctvo a práca detí, individualizmus, egoizmus, nezáujem o veci verejné, neúcta k životu, „kultúra smrti“, civilizácia abortov, nárast depresií, anorexie i bulímie, ale charakteristické sú aj rýchle formy komunikácie s internetizáciou spoločnosti a nový význam médií.

Typickým rysom súčasnej doby je  „BLAHOBYT SPOLOČNOSTI“, ktorá preto, aby utíšila vnútorné prázdno a nudu, ktoré ju sprevádzajú, je zakúšanie stále nových skúseností, stále viac emocionálnych a „extrémnych“. ... Prítomní sú noví bohovia: materializmus,  majetnícka láska a moc“. Moc sa prejavuje aj zásahmi do sexuálneho života, nanucuje programy sexuálnej výchovy a tzv. reprodukčného zdravia, hlása právo ženy na umelé ukončenie tehotenstva a bezprávie pre počaté, nenarodené deti, štátna moc rozhoduje o počte detí v rodine (Čína). Je to jedna časť charakteristík dnešnej doby. Patrí k nej aj urážanie a zosmiešňovanie náboženskej viery.

Dôsledky sekulárnej postmodernej doby sa v západnej kultúre prejavujú - ANTROPOLOGICKEJ KRÍZE a oslabenom zmysle života.

Označenie „svet rýchlej KOMUNIKÁCIE“ môžeme považovať za výstižnú všeobecnú charakteristiku súčasnej spoločnosti. Spoločenské komunikačné prostriedky nadobudli významné postavenie a pre mnohých sa stali nástrojom, ktorý manažuje ich osobný život, vzdeláva a radí v osobných, rodinných, pracovných i spoločenských postojoch, ovplyvňuje životný štýl.

Táto kultúra MÉDIÍ vznikla viac zo skutočnosti vzniku, dostupnosti a rýchlej modernizácie nových spôsobov komunikácie s doteraz neznámymi technikami, ktoré vyžadujú nové vyjadrovacie prostriedky komunikácie, --akoby táto kultúra bola vznikla z primárnej potreby odovzdávania nového obsahového posolstva. Naša doba sa stala dobou globálnej komunikácie, v ktorej sa mnohé momenty ľudského života stotožňujú s mediálnymi posolstvami, alebo sú s nimi pravidelne konfrontované. Jedná sa o mimoriadne závažné skutočnosti: formovanie osobnosti a jej svedomia, utváranie citových zväzkov, výchovu a vzdelávanie, tvorbu a šírenie nových kultúrnych fenoménov, život spoločenský, politický a ekonomický, ale aj náboženstvo a umelecké formy, zdravotníctvo, väzby sociálne...

Je to teda doba charakterizovaná mnohými ZMENAMI. Ako označujú sociológovia prelomovosť v ľudských podmienkach? Dnes je to obyčajne pomocou predpony „post“. Opíšem tu v krátkosti tri výrazy, ktoré sú až príliš módne, no skutočne zachytávajú fascinujúcu zmenu základných životných rámcov, v ktorých sa dnešný jedinec vo vyspelej spoločnosti, na rozdiel od generácie jeho rodičov, pohybuje.

1. Prvý výraz sa v slovenskom prostredí málo používa a nedá sa ani do slovenčiny elegantne preložiť. Post-scarcity society. (krkolomný preklad: Po nedostatková spoločnosť) Teda spoločnosť, ktorá už NIE JE charakteristická nedostatkom základných materiálnych statkov. Ekonómovia a sociológovia už dávnejšie používali aj výraz - SPOLOČNOSŤ BLAHOBYTU. Moja generácia si ešte pamätá časy, kedy bolo na tovar bežnej spotreby čakať a sporiť. Iste, ani dnes si nemôžete kúpiť všetko. Ale pre každého jedinca žijúceho vo vyspelej krajine je v zásade neustále prístupná celá škála tovaru, ktorý sú moderné ekonomiky schopné vyprodukovať. Jedinec sa rozhoduje iba, ako peniaze minie, na rôzne statky, nemusí už čakať, kým sa niečo opäť alebo konečne objaví na trhu. Prvé hodinky – dnes to už nie je rovnaký darček, ako pred pár rokmi. Hodiniek je na výber veľa a vo svojej základnej podobe sú lacné.
2. Oveľa obšírnejší je výraz postindustriálna spoločnosť. Ide o nesmierne dôležitý ekonomický a sociologický pojem, ktorý opisuje niekoľko faktov súčasne. Priemyselná spoločnosť je dominantne založená na výrobných procesoch, ktoré možno označiť za získavanie energie z prírody. Netreba si pod tým predstavovať výrobu elektriny, ale získavanie energie v akejkoľvek podobe. Jedlo, ošatenie, obydlie, dopravné prostriedky, svetlo – toto sú základné sféry produkcie, v rámci ktorých priemyselná spoločnosť produkuje určité VARIÁCIE nie veľmi jasne odlíšených tovarov. Podstatou priemyselnej spoločnosti je výroba vo veľkých priemyselných celkoch, ktorá je založená na pásovej alebo takmer pásovej výrobe. Zisk sa tvorí vďaka ekonómii ROZSAHU Ako sa však spoločnosť rozvíja, dostupnosť kapitálových statkov sa zvyšuje, vo výrobe začína byť dôležitá VARIABILNOSŤ tovaru (rýchly technický vývoj a marketingové odlíšenie) a schopnosť NEUSTÁLE PRESKUPOVAŤ VÝROBU. Pojem postindustriálna spoločnosť sa začal používať v roku 1973.
3. Spoločenskí vedci radi používajú výraz postmoderna. Tento výraz má mnoho náplní, podľa toho, kto ho používa. Špeciálne v estetike a dejinách umenia. V sociológii je  charakteristika postmodernej spoločnosti ako seba-reflexívnej spoločnosti – Podľa určitého pohľadu v rámci chápania sveta neprichádzame s ničím v zásade novým, ale iba PRERÁBAME a REKOMBINUJEME veci, ktoré už boli dávno povedané – a ako spoločnosti, kde prestáva mať zmysel hovoriť o prirodzených rizikách, pretože všetky riziká sa dajú vnímať ako umelo tvorené. Nie sme vystavení pôsobeniu živlov ako v minulosti, manažovanie všetkých rizík – šírenia chorôb, vystavenie poruchám strojov – je v zásade vecou spoločenských rozhodnutí. Takýto postoj však otvára priestor pre bezbrehý relativizmus v spoločnosti. Podľa niektorých štúdií sa v postmoderne rozlišujú tri obdobia nástupu postmoderny. 1917-1946, 1947-1978, 1979 – dodnes.

Kresťanstvo a postmoderna.

Predmetom nášho premýšľania nebude celá šírka vplyvu postmoderny na rôzne oblasti kultúry, vedy a spoločnosti, ale skôr si všimneme  dôsledky vplyvu postmoderny, ako sú prítomné v myslení bežných ľudí.

Ukážeme si to na príklade postoja k otázke, kto alebo čo je človek?  Táto otázka síce sprevádza celé dejiny, nikdy sa to však nezdalo byť takým problémom ako dnes. V priebehu dejín sa objavilo množstvo koncepcií, boli formulované rôzne definície, ale dnes sa nám ponúka otázka, či sa vôbec dá diskutovať o probléme „čo je to človek“.

Už tu sa dostávame k prvému rozporu. Kresťanstvo tvrdí, že MÁ jasnú odpoveď na otázku človeka. Žalm 8:5  Čo je človek, že naň pamätáš? A čo syn človečí, že sa ho ujímaš? Biblia je v určitom zmysle celá o človeku, o jeho pôvode, o zmysle jeho existencie, o pravidlách života, o utrpení, o večnom šťastí.  Biblické princípy, ktoré z toho vyplývajú, sú dôležité pre slobodu človeka, svedomie a morálku nášho konania.  

Postmoderna sa skôr kloní k tomu, že sa na to odpovedať NEDÁ, ba dokonca, že samotná otázka nemá veľký zmysel. Moderná koncepcia predpokladala existenciu objektívneho sveta a možnosť jeho poznania. Postmoderna sa pojmu reality zrieka a tým odmieta aj možnosť objektívneho poznania.

Dnes často počujeme, že každý je „sám sebou“, má „svoju pravdu“, lebo žije vo „svojom svete“, do ktorého mu nikto iný nevidí. Z toho potom plynie, že každý má „svoje svedomie“, „svoje náboženstvo“ a napokon aj „svojho B(b)oha“ a „svoju morálku“. Každý si teda môže „pravdu“ interpretovať po svojom, v dôsledku čoho sa potom podsúva také chápanie „tolerancie“, podľa ktorého nielen každý človek, nakoľko je slobodnou ľudskou bytosťou, má právo na svoj názor, ale – a to je kontraproduktívne – každý názor, nakoľko je vyslovený človekom, má rovnaký nárok na platnosť. Potom každý, kto je presvedčený o správnosti svojho názoru či postoja, je vyhlasovaný za netolerantného, lebo si dovolí tvrdiť, že niekto druhý sa mýli. Takto chápaná „tolerancia“ napokon znamená nemať žiaden názor, lebo načo mi bude taký, ktorý aj tak nemá nárok na platnosť, nakoľko nesmie s iným názorom polemizovať. Ak majú všetci rovnakú pravdu, tak potom vlastne PRAVDA NEJESTVUJE. A tu sa akoby nanovo objaví tá stará Pilátova otázka, ktorú zrejme Pilát povedal so sarkazmom a pohŕdaním: „Čo je pravda?“  Ján 18:38

Život ale prináša množstvo situácií, ktoré nás nútia s týmto sa neuspokojiť, ale hľadať odpoveď. Sú to situácie, v ktorých sa treba nejako rozhodnúť a toto rozhodnutie má aj svoje vážne dôsledky. Sú to situácie, v ktorých obrazne či doslovne „IDE O ŽIVOT“. Jedná sa prevažne o témy v súvislosti s ktorými sa cirkvi vyčíta, že je nemoderná, že nekráča s dobou a nereaguje na jej potreby. Spomeniem tu len na ilustráciu niektoré z hlavných okruhov problémov. Prvá skupina problémov súvisí so vznikom a vývojom ľudského jedinca. Jedná sa o také otázky, ako klonovanie, umelé oplodnenie, umelé ukončenie (nie prerušenie!) tehotenstva, pokusy s embryami. Génové manipulácie na ľudských bytostiach sú nádejou pre ľudstvo a prísľubom pokroku, alebo sú veľkou hrozbou? Je prípadný mutant ešte človekom, či len „výrobkom“, ktorý môžem použiť ako hociktorú inú „vec“?  Biblický pohľad: Zjavenie 4:11  Hoden si, Pane a Bože náš, prijať slávu, česť aj vládu, lebo Ty si stvoril všetky veci, Tvojou vôľou trvali a boli stvorené!

Ako je to s RODINOU? Tvorí ju muž a žena, alebo hocijaká skupina ľudí? Dnes sa už objavujú názory, podľa ktorých nemáme len dve pohlavia, ale je ich viac, ba ďalšie si budeme vedieť „navyrábať“. Sú muži, ktorí sa „cítia“ byť ženami a naopak, sú takí, ktorí si nechali operačne zmeniť vzhľad – a to je podľa niektorých vraj len začiatok netušených možností. Biblické verše: Genesis 1:27  Tak stvoril Boh človeka na svoj obraz; na Boží obraz ho stvoril; ako muža a ženu ich stvoril. Genesis 5:2  Ako muža a ženu ich stvoril; keď ich požehnal, v deň ich stvorenia dal im meno Človek. Matúš 19:4  Odpovedal: Či ste nečítali, že Stvoriteľ stvoril ich od počiatku ako muža a ženu? Marek 10:6  Od počiatku stvorenia však stvoril ich Boh ako muža a ženu.

Dôležitou oblasťou, v ktorej pociťujeme rozdiel medzi tradičným kresťanstvom a postmodernou, je aj otázka ĽUDSKÝCH PRÁV. Čo to vlastne práva sú, kto ich dal, kto ich môže meniť. Postmoderný pluralizmus ponúka množstvo verzií ľudských práv. Chápe sa to skôr ako vec vzájomnej dohody alebo rozhodnutia zákonodarnej autority. Kresťanské chápanie ale ľudské práva, ktoré označujeme za základné, odvodzuje od ľudskej prirodzenosti. My však sme nositeľmi tejto prirodzenosti, nie jej tvorcami. Z toho vyplýva, že o základných ľudských právach nemôžeme ľubovoľne rozhodovať.

Na tejto ľudskej prirodzenosti stojí aj PRIRODZENÝ MRAVNÝ ZÁKON, ktorý je nemenný a platný pre všetkých rovnako. Teda nie súkromný svet, pravdy, morálka, ale trvale platný mravný zákon, stojaci na pravde, ktorá je objektívna, a ktorú je človek schopný poznávať. Každý má svoje svedomie. Je to schopnosť objavovať pravdu a slobodným konaním sa jej podriaďovať.

Podľa Metza k parametrom európskej postmoderny patrí strata pamäti a rozchod s dejinami.  tzv. KONIEC VEĽKÝCH PRÍBEHOV.

Takzvané veľké príbehy, t. j. univerzálne dejinné vízie, ktoré zahŕňali jednotu a zavŕšenie ľudstva v budúcnosti, výrazne utvárali vývoj novovekých dejín. Tieto VÍZIE však už dnes strácajú svoju formujúcu silu i presvedčivosť. Tak napríklad oproti osvieteneckej VÍZII oslobodenia rozumu od usmernení podávaných inštitúciou, či tradíciou stojí naša skúsenosť s nacionalizmom, s násilím, s nerozumným zachádzaním s prírodou a pod. Oproti VÍZII slobodného a neregulovaného kapitalistického trhu stojí naša skúsenosť vytvárania priepastného rozdielu medzi bohatými elitami a masovou biedou a chudobou na celom svete. Oproti VÍZII beztriednej spoločnosti stojí naša skúsenosť s totalitnými systémami, ktoré stavali na tejto téze, i skúsenosť neudržateľnosti týchto režimov. Tieto a podobné VÍZIE, zahŕňajúce víziu oslobodenia, jednoty a univerzality ľudstva v budúcnosti, v skutočnosti neboli schopné reálne naplniť svoj obsah a nesmerovali k očakávanej univerzalite oslobodeného ľudstva. Naopak, v skutočnosti viac alebo menej stroskotali.

Namiesto týchto stroskotaných vízií nám dnes zostalo množstvo jednotlivostí – kultúry, národy, jednotlivci –, ktoré sú odsúdené na spolužitie azda bez veľkých vízií, ale o to humánnejšie. Ako tvrdia zástancovia postmoderny, miesto veľkých diskurzov nastúpili malé diskurzy. Dnes síce všetky predchádzajúce dejinné vízie nahradila vízia globalizácie a globálneho sveta, avšak táto vízia je stále v počiatkoch, v štádiu vývoja a ešte nemáme možnosť porovnať samotnú víziu s hlbšími sprievodnými, či následnými skúsenosťami.

Nová výzva pre cirkev

Novoveká sociálno-kultúrna mobilita prináša popri radikálnej pluralite napríklad aj PRIPRAVENOSŤ K ZMENÁM a otvorenosť pre niečo nové, ale aj rezervovanosť voči tradíciám, ale zároveň záväznosť v Biblickej pravde.

Ak tradičná reč cirkvi v tomto novom svete nedokáže zrozumiteľným spôsobom komunikovať obsah kresťanského posolstva a nehľadá novú reč tohto komunikovania, odcudzenosť sa prehlbuje. A navyše aj pre cirkev platí, že inštitúcia, ktorá nevie reagovať na očakávania svojich členov, stratí akceptovanosť.

Evanjelický teológ Dietrich Bonhoeffer už v štyridsiatych rokoch 20. storočia upozornil na veľkú dilemu, pred ktorou stojí kresťanstvo vo svete, ktorý sa stal dospelým: buď kresťanstvo ustúpi zo svojej pozície, alebo poprieme legitímnosť modernej doby akýmsi „salto mortale späť do stredoveku“. V prvom prípade by bola odstránená platnosť viery, v druhom legitímnosť modernej doby. Ani jeden postoj však nemôže byť riešením.

Okrem toho apologetické útoky na dospelý svet posudzuje Bonhoeffer „poprvé: ako ABSURDNÉ; podruhé: PODRADNÉ; po tretie: NEKRESŤANSKÉ“. Je tu však aj iná dilema kresťanstva pred moderným svetom: buď sa obnoví akýsi kompromis medzi vierou a moderným svetom, alebo sa vystupňuje napätie až do protikladu.

Bonhoeffer odmieta ústup kresťanstva i popieranie legitímnosti moderného sveta, ako aj kompromis i stupňovanie napätia a protikladu, a hľadá riešenie konfrontácie kresťanskej viery s modernou realitou sveta. Tak napokon hovorí o potrebe „sekulárnej interpretácie“ biblických a teologických pojmov, v čom vidí určité kritérium novej formy kresťanstva vo svete, ktorý sa stal dospelým.

Preto je potrebné podľa Bonhoeffera v modernom svete žiť nie s Bohom náboženstva, ale s Bohom zjavenia a s Bohom Ježiša Krista, t. j. s Bohom, ktorý je hlboko ponorený do dejín a do sekulárnej reality a je solidárny s bolesťou a utrpením človeka a jeho dejín. Tak potom aj cirkev „je cirkvou iba vtedy a do tej miery, v akej existuje pre druhých“.

Dnešná postmoderná doba a obrovský zmätok, ktorý vniesla do tohto sveta, je teda obrovskou výzvou pre cirkev. Úloha niesť evanjelium v postmodernej dobe je výzvou, ako umiestniť vieru na jej miesto a vrátiť cirkev na jej pôvodné miesto.

Viera na svojom mieste znamená mať vzťah k Bohu. Viera je predovšetkým vecou vzťahov, teda OSOBNÝ VZŤAH K BOHU. Ďalšou úlohou evanjelizácie je VZŤAH ku KRISTOVI. Aby sme pochopili jeho učenie, musíme mať k nemu vzťah. A rovnako je to aj VZŤAH K ČLOVEKU. Človek dnešnej doby potrebuje, aby ho niekto UZNAL, PRIJAL.

Evanjelium prináša túto NÁDEJ. Je to nádej založená na PRAVDE, ktorou je sám Ježiš Kristus. Tak ako Pán Ježiš za pravdu priniesol OBEŤ NAJVYŠŠIU, tak aj zápas o relevantné zvestovanie evanjelia v postmodernom svete, bude vždy spojený s obeťou.

 Byť učeníkom Pána Ježiša znamená niesť aj v dnešnom svete posolstvo evanjelia. Pretože výzva Pána Ježiša v Mt 28:19-20 platí aj o postmodernom svete. Matúš 28:19  Choďte teda, čiňte mi učeníkmi všetky národy, krstiac ich v meno Otca i Syna i Ducha Svätého20  a učiac ich zachovávať všetko, čokoľvek som vám prikázal. Ajhľa, ja som s vami po všetky dni, až do konca sveta. Amen.

V tomto veľkom poverení nie je reč len o tom, že evanjelium patrí všetkým národom, ale ja to, že ň Pán Ježiš je s nami až do konca sveta. Pre mnohých bádateľom je postmodernizmus jedným zo znakov, ktoré sú znakmi „poslednej doby“. Nie sme však sami, Pán Ježiš Kristus je s nami. On je obsahom evanjelia. A toto evanjelium sa nezmenilo ani v postmodernej dobe.

Mgr. Samuel Linkesch, prednáška pre MoS –regionáolne stretnutie- január 2012

Z materiálov:

Prof. MUDr. Bohumil Chmelík, PhD. : Sekularizovaná postmoderná doba a jej problémy.

Juraj Draxler: Postindustriálna spoločnosť, postmoderna a iné post-.

Mgr.Gašpar Fronc, Katedra filozofie UK: Postmoderný alebo kresťanský človek?

Marián Balazs

: Cirkev v moderne a postmoderne.