| MOS Február 2012
KRESŤAN A NÁROD Prednáška pre Modlitebné spoločenstvo v seniorátoch Šarišsko-zemplínskom a Košickom, február 2012, vypracoval M.Hreško, ev. farár v.v., Košice. 1.) K r e s ť a n, znamená Kristovec, človek ktorý patrí Pánovi Ježišovi Kristovi ako Jeho vlastníctvo preto, že On si ho vykúpil, „ nie porušiteľnými vecami, striebrom alebo zlatom , ale drahou krvou, nevinného a nepoškvrneného Baránka, Krista...(1Pt 1,18-19) Z vďačnosti a dobrovoľne chce teraz nasledovať na tomto svete šľapaje svojho Vykupiteľa a Pána do plnosti Božieho kráľovstva vo večnosti.. Vo svojom putovaní týmto svetom stretáva iných vykúpených a tak spolu vytvárajú spoločenstvo pútnikov – Cirkev Ježiša Krista. Títo ľudia nie sú tuláci ani bezdomovci, oni majú svoj domov, otčinu v nebesiach. Na ceste týmto svetom potrebujú vedenie Duchom Svätým, ktorý im je daný a potrebujú aj Božie slovo v plnosti, to zn. zákon a evanjelium, ďalej bezpodmienečne potrebujú spojenie s centrálou – modlitbu, ktorá je súčasťou výzbroje Božích detí. Nasledovanie Pána Ježiša na tomto svete nie je prechádzkou ružovou záhradou ale tvrdým zápasom o zotrvanie v spasiteľnej viere v Trojjediného Boha. Len „...kto vytrvá dokonca, bude spasený!“ (Mt 24,13). Predpokladám, že všetci, ako sme tu zídení sme Kristovci a chceme vytrvať v nasledovaní svojho Pána až dokonca života časného a z Jeho milosti prejsť do plnosti života večného. Aj preto sa takto pravidelne stretávame v cirkvi, aby sme sa navzájom povzbudzovali v modlitbách a Božím slovom. Musíme zároveň povedať, že kresťanmi sa menujú aj takí ľudia, čo sa podľa tela narodili v kresťanskej rodine, boli ako nemluvňatá, či ako dospelí pokrstení v niektorej kresťanskej cirkvi, zapísali ich do matriky ako členov cirkvi, ale o ich duchovný rast sa ďalej nikto nezaujímal, zostali matrikoví kresťania a duchovne odumreli. Mŕtve ratolesti na vinnom kmeni nemôžu prinášať ovocie, potrebujú oživenie. Iná skupina pokrstených formálne napreduje, hlási sa k cirkvi ako organizácii, zúčastňuje sa služieb Božích aspoň občas, raz v roku ide k spovedi a Večeri Pánovej, prispieva finančne na potreby cirkevného zboru , ale v praktickom života sa riadia takzvanou civilnou morálkou: aby im bolo dobre na tomto svete. Majú vlastné kritérium dobra a zla. Odpustenie hriechov, pokánie, obrátenie, znovuzrodenie, posvätenie , služba iným, je pre nich bláznovstvom. Nech sa každý stará sám o seba, povedia nakoniec. Takíto formálni kresťania sú viac-menej vo všetkých kresťanských spoločenstvách. Žiadne z nich nie je samospasiteľné a nemôže tvrdiť, že jeho členovia sú jedine tí praví kresťania, len oni budú spasení, len oni patria do neba. Duchovná obnova je neustály zápas o živé spoločenstvo s Hlavou cirkvi Pánom Ježišom Kristom. „ A tak , kto si myslí že stojí, nech si dáva pozor, aby nepadol „ (1K 10, 12). 2.) N á r o d. (Hebrejské slovo gój, gójím, grécke ethnos, ethné). Národ tvoria príslušníci jedného kmeňa, majú spoločný jazyk, dejiny, kultúru, niekedy aj náboženstvo. Určitá skupina ľudí žijúca na určitom mieste zviazaná spoločnými dejinami, charakterom, náboženstvom, hospodárstvom, si nárokuje, aby ju ostatné národy rešpektovali. Každý národ má svoj nacionalizmus, v ktorom prevažujú v rôznych dobách rôzne prvky a tak aj rôzne záujmy, ktoré si vyžadujú naplnenie i reguláciu. Za tým účelom vzniká štát a jeho inštitúcie. Národ a štát nie je to isté, nakoľko v jednom štáte môže byť viac národov a národností. Prečo je na svete množstvo národov a národností? Sú na to dva biblické výklady: Jeden tvrdí, že rôznosť národov je stvoriteľský zákon, že Pán Boh chcel mať od počiatku na zemi rôzne kmene, rôznosť rečí, rôznosť území, rôznosť štátov. Tento výklad sa opiera o obsah 10.kapitoly 1M, kde sú opísané pokolenia troch synov Noachových: Šéma, Cháma, Jáfeta. Po Šémovi sú všetci semiti, z nich je Abraham a Izrael. Potomkovia Chéma žijú v Etipii a Egypte, potomkovia Jáfetovi bývali na Cypre, Rhode. Z týchto rodov sa odčlenili ďalšie kmene a rozišli sa po celom vtedajšom svete. Stalo sa tak po potope vtedajšieho sveta. Záver 10.kapitoly znie: „Toto sú čeľade Nóachových potomkov podľa svojho pôvodu v rozličných národoch. Z nich sa potom po potope rozvetvili národy na zemi“. Druhý výklad sa opiera o 11.kapitolu 1M a ten je medzi ľuďmi rozšírený, že rôznosť národov je Božím trestom za pýchu staviteľov babylonskej veže. Na začiatku 11.kapitoly čítame: “Vtedy celý svet používal jedinú reč a rovnaké slova“. Potom keď začali stavať, Hospodin riekol: „ Je tu jeden ľud a všetci majú rovnakú reč a to je len začiatok ich výčinov, teraz im už nič neznemožní vykonať, čo si zaumienia. Poďme, zostúpme a zmäťme im reč, aby ani jeden nerozumel reči druhého.. Tak ich Hospodin rozptýlil po celej zemi a prestali stavať mesto“ ( v.6-8). Bežne v cirkvi učíme, že opakom Bábelu sú Letnice, kedy v rozličnosti jazykov nastalo porozumenie a jednota veriacich v Ježiša Krista. Dovolím si pripojiť svoju odpoveď na položenú otázku o rôznosti národov na svete. Rôznosť národov na tomto svete nie je stvoriteľský zákon. Prví ľudia v raji dostali mandát od Stvoriteľa rozmnožovať sa, naplniť zem, podmaniť si ju a panovať nad živočíšnou ríšou vo vode, vzduchu i na pevnine (1M1,28). Hriech všetko zmenil. Oddelil človeka od Boha i človeka od človeka. Toto rozdelenie nezastavila ani potopa ani stavba a rozptýlenie staviteľov po celej zemi. Tento stav rozdelenia ponechal Hospodin na zemi, taká je Jeho vôľa aj dnes, On rešpektuje rozhodnutie ľudí a vidí v tom zábranu rozpínavosti zla, keď jeden národ sa bráni nadvláde toho druhého. Je to niečo podobné ako sa stalo po páde v raji, keď ľudia boli odtiaľ vyhnaní a k rajskej bráne postavil Hospodin cherubov s blýskavým mečom, aby strážili cestu k stromu života (1M 3,24).V tomto treste je aj záchrana človeka pred večným stavom v hriechu, ak by mal prístup k stromu života. Hospodin mal pripravený plán spásy, záchranu v plnosti času v osobe Ježiša Krista. Jeho obeťou na kríži, smrťou, vzkriesením a oslávením v nebi otvoril sa ľuďom opäť raj pre každého, kto sa zriekne hriechu a uverí v Ježiša Krista, svojho Spasiteľa. Na konci Biblie je opäť strom života prístupný veriacim a osláveným ľuďom a na ňom dvanástoro ovocie po celý rok (Zj 22,1-2). 3.) I z r a e l B o h o m v y v o l e n ý n á r o d. Dejiny Izraela a jeho súčasná situácia na tomto svete si vyžaduje našu pozornosť aj v tejto prednáške. Ako kresťania máme v Izraeli svojho staršieho brata. Tento národ sa vždy hlásil aj dnes tak robí, k praotcovi Abrahámovi . Abraháma cudzinci označovali za Hebreja (1M 14,13). Meno Izrael sa začína používať patriarchom Jákobom) 1M 32,28-29).V našom preklade je poznámka pod čiarou, že meno Izrael znamená: Boh bojuje, alebo ten ktorý bojuje s Bohom. Na prvé počutie týchto veršov sa zdá, že Jákob víťazne bojoval s Bohom, ale pravda je taká, že Jákob bojoval so sebou, poddal sa Bohu a tým zvíťazil. Nad živým Bohom nikto nikdy nezvíťazil a nezvíťazí, On je zvrchovaný Pán všehomíra. Izrael je Bohom vyvoleným národom nie pre svoje kvality, nie pre množstvo a veľkosť, ale zo slobodnej Božej lásky. „Nie preto sa Hospodin priklonil k vám a vyvolil si vás, žeby ste boli väčší ako všetky národy, - veď vás bolo najmenej zo všetkých národov – ale preto, že vás Hospodin miloval a že zachoval svoju prísahu, ktorú dal vašim otcom, vyviedol vás Hospodin mocnou rukou a vyslobodil z domu otroctva, z ruky egyptského kráľa, faraóna“ (5M 7,7-8). Vyvolenosť neznamená nadriadenosť nad iné národy, ale misijné poslanie medzi národmi, príprava na príchod Mesiáša, Spasiteľa sveta. Kto pozná dejiny Izraela zachytené v Starej zmluve, vie že túto úlohu plnil vždy len zvyšok verných Izraelcov, že väčšina Ježiša odmietla a tak sa milosť obrátila na ostatné národy. Keď sa naplní čas pohanov, obráti sa milosť opäť k Izraelu, „...lebo Boh má moc opäť ich vrátiť...“napísal ap. Pavel v R 11,23. V poslednej fáze dejín sveta zohráva Izrael dôležitú úlohu v Božích zámeroch s ľudstvom našej planéty. Márne sú všetky hrozby nepriateľov Izraela, že musí zmiznúť z mapy sveta . Každý, kto sa dotýka vyvoleného Božieho ľudu, dotýka sa zrenice Božieho oka, ktoré je citlivé a stráži svoj ľud (Zach 2,12). Izraelský národ je jav veľmi zložitý, nakoľko sa tu spája náboženstvo, politika, hospodárstvo, ale aj jazyk. Každý otec v Izraeli mal povinnosť vštepovať svojím synom vlastnú identitu. Len tak môžeme pochopiť fakt, že tento národ sa nerozplynul ani v babylonskom zajatí, ani po mnohých pogromoch v dejinách sveta, ani v koncentrákoch počas druhej svetovej vojny. Nie všetci ovládajú súčasnú reč Izraela, nie všetci bývajú na jednom území, ale všetci nosia v sebe nezmazateľné vedomie, že sú Židia. V Starej zmluve platilo pre izraelcov vedomie a uznanie, že Hospodin je ich zvrchovaný kráľ a že Jeho zákony sú záväzné pre ľud, kňaza, proroka i kráľa. Odklon od týchto zákonov mal za následok nejaký trest. V súčasnom štáte Izrael prevláda sekulárna politika a väčšina obyvateľstva nevyznáva Jahveho ako svojho Boha. Na druhej strane národnú identitu si zachovávajú aj Mesiášskí Židia a nevolajú sa kresťanmi aj keď veria, že Ježiš Kristus je pravý Mesiáš, Spasiteľ sveta a iného čakať nie je treba. V pravom slova zmysle predsa sú aj oni Kristovci – kresťania, sú naši duchovní súrodenci, máme ich radi, modlime sa za ich misiu medzi súkmeňovcami. 4.) K r e s ť a n a S l o v e n s k ý n á r o d Dejiny nášho národa začínajú niekde v 5.storočí po Kristovi, keď sa začalo sťahovanie národov, aj Slovanov. Jeden kmeň Slovanov sa usadil na území medzi Dunajom a Tatrami. My sme potomkami týchto slovanských predkov. Každý kresťan, v našom prípade konkrétne každý evanjelik, má si byť vedomý svojej národnej príslušnosti, nie len pri sčítaní obyvateľstva a pri vyplňovaní rôznych dotazníkov, ale v každodennom živote, doma i v zahraničí. Tu je aktuálna otázka národnej asimilácie vysťahovalcov a práva národnostných menšín. Ako sa k tomu má postaviť veriaci kresťan? Naša národná príslušnosť nesmie nikdy stať v rebríčku životných hodnôt na prvom mieste. My sme vždy najprv kresťania – Kristovci a až potom sme národovci. Na tomto princípe vieme spolu nažívať v jednej cirkvi, obci, štáte i celosvetovo. Neplatí pre nás heslo grófa Zaya v čase maďarizácie: „Nebuďme ani luteráni, ani kalvíni, ale buďme Maďari“! Nás zjednocuje iba meno Ježiš a pôsobenie Svätého Ducha so všetkými ľuďmi po celom zemskom povrchu. Organizačné rozdiely rôznych cirkví v iných národoch nám neprekážajú, ak v nich platí Ježišove: „ Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa vzájomne milovali“ (J 13,34). Takýto postoj veriaceho kresťana nie je možné označovať za kozmopoliticky, ako by nám nezáležalo na našej identite a že celý svet je naším domovom – našou otčinou. Samostatnosť nášho národa sa veľmi ťažko a dlho rodila v zápase s okolitými národmi a štátmi. Máme morálnu povinnosť ako Slováci hlásiť sa k národným buditeľom 19. storočia, kodifikátorom spisovnej slovenčiny, ako vieme, boli to evanjelici, okrem Štúra boli Hurban a Hodža evanjelickými farármi, takže evanjelická fara v Hlbokom a v Liptovskom Mikuláši bola vtedy strediskom národného obrodenia Na záver ešte malá poznámka. Národnosť a štát nie je to isté. Tak ako v našom štáte, aj v iných štátoch je viacero národností, ktoré majú mať svoje práva a povinnosti. Vzťahy väčšinového národa k menšinám nie je vždy uspokojivý. Napätia by mali riešiť rôzne zákony a medzinárodné práva. V Organizácii spojených národov je nateraz 193 riadnych členov, skôr štátov ako národov. Neviem presne uviesť koľko národov a národnosti na svete je, ale vieme, že približne na svete sa hovorí okolo 5.000 jazykmi a snahou Biblických spoločnosti je preložiť Bibliu do toľkých rečí a nárečí, aby každý ju mohol mať, čítať a žiť podľa nej. My všetci takúto snahu podporujeme, modlime sa za prekladateľov a pokiaľ máme možnosť, chceme tieto projekty podporovať aj finančne. Čo som uviedol v tejto prednáške pokladám iba za úvod do širšej diskusie, lebo je aktuálne hovoriť o tom v situácii morálneho stavu nášho národa. Celý štát, všetky národy a národnosti v ňom potrebujú duchovnú obrodu, nie výmenu politikov, ale zmenu charakterov, egoizmu a panovačnosti na obetavosť a službu v láske Kristovej – Agapé, ktorá miluje preto, že je láska! Za toto sa smieme a máme modliť bez prestania! Mgr. Michal Hreško Použité pramene: Slovensko v obrazoch – história, Osveta 1990 Encyklopédia Slovenska, IV. Zväzok, SAV Bratislava 1980 Sociálna etika – I. Kišš, EBF UK Bratislava 1998 Ako žiť , kresťanská etika, Ľ. Fazekáš, ECM Bratislava 1994 Kresťanská etika, Alexander Havránek, Cirkev bratrská Praha 1971 Ľudovít Štúr, Ján Juríček, Tatran, Bratislava 1976 Jozef Miloslav Hurban, Miroslav Hvožďara, Tranoscius , 2008 |
| ||||||||||||||||||||||||||||||||||||