Kresťan a spoločenstvo cirkvi

Všetky kresťanské cirkvi spoločne veria v Svätú Trojicu, Trojjediného Pána Boha. Takýto Boh sa tri krát vyjadril o tom, že kresťan a spoločenstvo cirkvi patria nerozlučne spolu. 

1.       Pri stvorení sveta, Boh Otec, povedal: „Nie je dobré človeku byť osamote. Dám mu pomoc, ktorá mu bude roveň.“ 1M2,18. Už pri stvorení Boží poriadok počítal s tým, že človek má žiť v spoločenstve a nie osamote. Preto Boh Otec vsadil človeka do manželstva a rodiny. Tu si môžeme uvedomiť, že Adam a Eva žili v Božej prítomnosti, nemali vieru ako máme my, teda z počutia, ale mali s Bohom Otcom vlastnú skúsenosť. Osobne sa  s Ním dennodenne stretávali. Poznanie Boha bola teda prirodzená súčasť ich života.

2.       Boh Syn, Pán Ježiš Kristus, počas svojho 33 ročného telesného života na zemi, tiež nevyrastá niekde opustený a sám, ďaleko od ľudí ako pustovník (viď Ján Krstiteľ žijúci na púšti). Vyrastá v rodine Jozefa a Márie a v čase, keď začal verejne vystupovať, hneď jedna z prvých vecí, čo urobil je, že si nachádza a pozýva učeníkov. Pán Ježiš 3 roky verejného pôsobenia prežíva uprostred svojich 12 učeníkov, ktorých si sám vybral. Môžeme si všimnúť, že si nevybral nejakú elitu národa, ale celkom obyčajných ľudí, ktorí ho neraz nahnevali a musel ich rovno napomenúť: „Ó, neveriace a skazené pokolenie! Dokedy budem s vami a dokedy vás budem trpieť?“ L 9,41.

3.       Na koniec, Boh Duch Svätý, dáva všetky svoje dary s jedným dôležitým cieľom: „Tak aj vy, keďže horlíte za duchovné dary, hľaďte, aby ste sa rozhojňovali v nich na budovanie cirkvi.“ 1K 14,12 Výnimku tvorí dar hovorenia jazykov, takzvaná glosolália, ktorá buduje samotného modliaceho sa. Na jednej strane áno, ale na druhej strane môžeme povedať, ak máš človeče tento duchovný dar, tak buduj svoju vieru, svoje vnútro na obraz Boží, aby si takýto zdokonalený mohol lepšie slúžiť cirkvi, ktorú skrze Ducha Svätého založil na zemi Pán Ježiš.

Prečo takýto dôraz na skutočnosť, že kresťan, veriaci človek, patrí nerozlučne do cirkvi? Je totiž mnoho ľudí, ktorí žijú v presvedčení, že pre svoju vieru žiadne spoločenstvo ani cirkev nepotrebujú. Neraz počujeme slová: Pán Ježiš áno, ale cirkev nie. Mne to znie veľmi podobne ako keby niekto povedal, môj syn áno, ale jeho manželka a jeho deti – to už nie. Tak ako nemôžeme vytrhnúť jedného člena rodiny od jej zvyšku, tak nemôžeme vytrhnúť Pána Ježiša od cirkvi, ktorú sám založil a dokonca za ňu položil svoj život. V podobnom omyle žijú aj tí, ktorí sú presvedčení, že viera je len súkromná záležitosť, že celý život viery sa môže odohrávať len vo vnútri človeka.

Slovo cirkev pochádza z gréckeho slova „kyriaké“ a znamená: Patriaca Pánovi. Podľa Augsburského vyznania je cirkev spoločenstvom  veriacich ľudí, kde sa Slovo Božie čistotne káže a sviatosti prisluhujú. Cirkev je dielom Ducha Svätého, ktorý ju zhromažďuje, posväcuje, osvecuje a v pravej viere v Ježiša Krista zachováva. Cirkev je teda tam, kde pôsobí Duch Svätý a opačne, kde pôsobí Duch Svätý, tam vzniká cirkev.

Tu si musíme uvedomiť, že cirkev nie je ľudským dielom, ale Božím činom. Vzťahujú sa na ňu zvláštne zasľúbenia: „A ja ti hovorím: Ty si Peter, a na tej skale postavím cirkev a pekelné brány ju nepremôžu Mt 16,18“ Musíme si ale uvedomiť, že tu Pán Ježiš nehovorí o viditeľnej cirkvi, ako je ECAV, Rímskokatolícka cirkev či iné. Hovorí o neviditeľnej Cirkvi, o ktorej hovoríme aj vo Viere všeobecnej kresťanskej. O tejto cirkvi platia aj slová, že Pán Ježiš Kristus je jej hlavou: „ ... lebo muž je hlavou ženy, ako aj Kristus je hlavou cirkvi. EF 5,23“

O tejto cirkvi môžeme povedať niekoľko dôležitých vecí:

-          Cirkev je svätá.  To neznamená, že sa v cirkvi nenachádza žiaden hriech a to dokonca ani v tejto všeobecnej, ktorej hlavou je Kristus. Táto cirkev je zložená z mnohých hriešnikov, práve tak, ako aj všetci učeníci Pána Ježiša boli hriešnikmi, ktorých niektoré zlyhania máme na svedectvo zapísané v Božom Slove. Ale ak hovoríme o svätej cirkvi, tak myslíme na cirkev, ktorú si pre seba oddelil sám Boh. 1. Petrova 2,9: „Ale vy ste vyvoleným rodom, kráľovským kňazstvom, svätým národom, ľudom Jemu vlastným, aby ste zvestovali cnostné skutky Toho, ktorý vás povolal z tmy do svojho predivného svetla.“  Pán Ježiš sa obetoval za cirkev. Postupne  si ju buduje a vedie k dokonalosti. Ef 5,25-27: „Mužovia, milujte si ženy, ako aj Kristus miloval cirkev a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil, očistiac ju kúpeľom vody skrze slovo, a postavil si cirkev slávnu, bez po škvrny, bez vrásky a bez čohokoľvek podobného, ale aby bola svätá a bez úhony.“

-          Cirkev je všeobecná. To znamená, že je otvorená pre každého človeka. Kristova cirkev nie je uzavretou spoločnosťou alebo elitným klubom, ale má do nej otvorený prístup každý človek. O tejto všeobecnosti hovoria slová v Ef 1, 22-23: „a všetko Mu poddal pod nohy a urobil Ho hlavou nad všetkým v cirkvi, ktorá je Jeho telom, plnosťou Toho, ktorý naplňuje všetko vo všetkých.“

-          Cirkev je Kristovou nevestou.  Toto spojenie Pána Ježiša Krista a Cirkvi je veľmi tesným spojením. Tak ako si nevieme predstaviť Cirkev bez Krista, tak si nevieme predstaviť Krista bez Cirkvi. Apoštol Ján v Zj. 21,9-10: „Poď, ukážem ti nevestu, manželku Baránkovu! A odniesol ma v duchu na veľký a vysoký vrch a ukázal mi sväté mesto Jeruzalem, ktoré zostupuje z neba od Boha a má slávu Božiu.“

-          Cirkev žijúca vo svete. Miestom cirkvi je tento svet. Tu ju Pán Ježiš ustanovil a nechal ju pôsobiť medzi ľuďmi. Základným poslaním cirkvi je misia, teda šírenie evanjelia, radostnej zvesti o Ježišovi Kristovi. cirkev sa teda nemá odťahovať od sveta, ani sa nemá zatvárať pred svetom. No platí aj to, že sa nemá tomuto svetu prispôsobovať . Tu máme na mysli prispôsobovať svetu svoje hodnoty, pravidlá, a to neraz až tak, že zaniká rozdiel medzi svetom a cirkvou. Toto prispôsobovanie sa však netýka rôznych foriem misie, zvesti Božieho Slova či Bohoslužieb v prípade aj nová forma je pochopiteľnejšia a prijateľnejšia pre ľudí zo sveta. Dietrich Bonhoefer hovorí o nenáboženskej interpretácii Evanjelia, teda tak ho podať, aby aj ten, kto nikdy nebol v kostole  a nikdy mu neboli vysvetlené žiadne termíny používané v cirkvi, aby aj takýto človek mohol porozumieť zvesti Božieho Slova. Cirkev má iné pravidlá ako tento svet a stojí na iných princípoch. Cirkev sa nedá riadiť ako súkromná firma. Nie je tu, aby zarábala peniaze, ale nie je tu ani na to, aby násilím ľudí naháňala do kostolov. Nie je tu ani preto, aby sa starala len sama o seba, ale aby zasahovala svojou zvesťou a príkladom okolitý svet a spoločnosť.

Povedali sme zopár základných myšlienok ku cirkvi  ako takej i dôležitosť cirkvi pre človeka. Cirkev je pre kresťana dobrým darom a slúži mu na požehnanie. Spoločenstvo cirkvi pre jednotlivca, veriaceho kresťana, môže slúžiť aj nasledovne:

-          Podpora a opora v ťažkých chvíľach života, a to aj vtedy alebo zvlášť vtedy, keď zlyhala najbližšia rodina. Cirkev, ako spoločenstvo, ktoré s veriacim človekom nesie radostné aj žalostné okamihy. Podelená radosť je dvojnásobná, podelený smútok je polovičný.

-          Spoločenstvo cirkvi ako ochrana pred bludným učením. Každý človek má inú cestu životom, inú mieru skúseností a zážitkov či poznania. Niekedy nás môže osloviť myšlienka pri čítaní Božieho Slova. Niekedy to však môže byť viac naša túžba ako skutočná pravda o Bohu. Práve spoločenstvo, v ktorom sa môžem podeliť so svojimi „objavmi“ je pre mňa pomocou, bariérou, aby som neušiel od pravdy Božieho Slova. Môžem byť upozornený skúsenejším bratom vo viere alebo priamo učením cirkvi.

-          Spoločenstvo cirkvi ako sociálna pomoc v čase núdze. V prvej cirkvi mali všetko spoločné. Dnes to tak nefunguje. Ale predsa si myslím, že Pán Boh dáva majetok jednotlivcom nie preto aby sa z neho iba sami tešili, ale preto, aby mohli poslúžiť iným, ak sa dostali do neľahkej situácie alebo nemali toľko možností a schopností ako oni.

Ak je spoločenstvo cirkvi  pre kresťana dobrým Božím darom, čo nás z nej potom vyháňa či odrádza nás od nej?  

Hoci je cirkev Božia, predsa je plná hriešnikov, takých ako ja . Tento môj hriech sa prejavuje navonok i vnútri cirkvi.

1.       Duchovná pýcha. Pýcha sa môže týkať každého človeka, ale duchovná pýcha sa týka len veriaceho kresťana. A môžeme povedať, že sa týka zvlášť nás, ktorí sme v cirkvi aktívnejší, máme viac poznania z Božieho Slova. Duchovná pýcha vychádza z jedného predpokladu, klamstva, ktorému sme uverili a totiž,  že môj hriech je menší ako hriech spolubrata. To nás robí lepšími v našich očiach a s tou hriešnou masou, väčšinou nechceme mať nič spoločné. Dokonca sme to niektorí doviedli do dokonalosti a u seba nevnímame žiadny hriech ale zároveň velikánske hriechy iných veriacich.

2.       Neochota žiť v osobnom živote dôsledne podľa Božieho Slova. Hoci počúvame Božie Slovo  v kostole, na biblickej, na modlitebnom a na rôznych podujatiach, verejne s ním súhlasíme a vyznávame že je múdre a správne, ale keď príde na „lámanie chleba“ v našom osobnom živote, tak dáme prednosť svojej skúsenosti, pohľadu, výhľadu na lepší výsledok. Takéto správanie potom čelí kritike z pokrytectva. Pomaly každý jednotlivec v spoločenstve cirkvi je presvedčený, že v cirkvi sú samí pokrytci, farizeji. A pritom si neuvedomuje, že je jedným z nich.

3.       Neochota a neschopnosť odpustiť previnenie bratovi alebo sestre v Kristovi, ktorí sa voči mne previnili. Niekedy si všímam, že ľudia, ktorí sa vyhlasujú za verejných kresťanov, dokonca aktívnych alebo obrátených či znovuzrodených (tých, ktorí zažili určitú zmenu vo svojom živote pod vplyvom Božieho Slova a viery v Ježiša Krista), žijú dlhé roky v nepriateľstve či v nenávisti so svojou rodinou kvôli majetku alebo iným veciam. Dokonca pri pristupovaní k Večeri Pánovej si nekľaknú do jedného „kolečka“ s tým ktorým človekom. Tam, kde sme všetci zjednotení pod krížom Pána Ježiša, kde máme prijať odpustenie, ešte ani tam nie sme ochotní a schopní odpustiť. Ako potom očakávame, že nám Pán Boh odpustí? Ako potom chceme žiť ako Božia rodina a očakávať Božie požehnanie, keď sami nie sme ochotní odpustiť či požiadať o odpustenie. Takto sa nám potom v spoločenstve cirkvi množia napätia, nepriateľstvá a my z nej znechutení utekáme  a sme plní sklamania.

Prečo sme nespokojní so spoločenstvom cirkvi a niekedy uvažujeme, či je pre nás naozaj potrebná?   Pretože nás ako cirkev rozleptáva moja duchovná pýcha, moja neochota žiť dôsledne podľa Božieho Slova a moja neochota či neschopnosť odpustiť blížnemu. Je to môj hriech, ktorý robí cirkvi zlé meno a vytvára v nej nezdravú a nepríjemnú atmosféru. Ak nie som spokojný so spoločenstvom cirkvi v ktorom žijem, musím začať so zmenou, zmenami priamo u seba a za ostatné sa ako jednotlivec môžem modliť a to vrátane  svojho farára, či biskupa, na ktorého mám taký kritický a nespokojný pohľad. Nakoniec, ak môj farár a biskup budú vedení Duchom Božím, tak aj ja ako jednotlivý veriaci kresťan z toho budem mať v spoločenstve cirkvi požehnanie.  

Mgr. Miroslav Kerekréty

zborový farár CZ ECAV Bystré