| MOS September 2012
Kersťan a alkohol
MOTTO: „Je skoro nemožné nájsť zdravého človeka, ktorý by hovoril o alkoholizme a netáral by pritom hlúposti.“ Lucien Aime DUVAL: PREČO BOLA NOC TAKÁ DLHÁ ? Kde začať? Vzhľadom na to, čo som vám v úvode porozprávala v osobnom svedectve a vyznaní, o téme alkoholizmus a boj s ním som prečítala obrovské množstvo literatúry, zaoberajúcej sa touto problematikou. Začnem príbehom človeka ktorý sa volal Lucien Aime Duval, bol to jezuitský kňaz, spevák, skladateľ kresťanských piesní a - alkoholik. O svojom živote napísal knihu a ja sa ku niektorým citátom z nej budem dnes priebežne vracať. Všetko začalo tým, že vždy, keď skladal piesne si vypil jedno pivo. Alkoholikom sa stal pomaly, nebadane no isto. Po desiatich rokoch si uvedomil, že tých pív bolo dvadsať. Ako hovorí : „Choroba sa vyvíjala potajomky, celkom nebadane: Keď som opravoval nejaké hodiny, nepotreboval som pohár vína. Nepotreboval som nič len pozornosť a rozmýšľanie. Žiadne city. A naopak, keď išlo o precítenie bolesti našej doby, jej krutosti a hlúposti a hlavne keď išlo o to, aby som vykríkol ako ma prázdnota bolí, vtedy mi alkohol pomohol. Neviem kedy prišla tá alkoholická choroba. Cítil som, že sa čosi mení v mojej mysli, v mojom postoji k alkoholu. Trpel som na čosi, ale nevedel som na čo. Choroba sa vyvíjala potajomky, celkom nebadane. Všetky dôvody mi boli dobré, len aby som sa bránil jasnému pohľadu na seba. Nevedel som, že ľahostajnosť voči sebe (zdravie, dobré meno atď.) bola znakom vážnej poruchy duševnej rovnováhy.“ Dospel do štádia vo svojom živote, keď o sebe povedal: „Už som temer nejedol, ani sa neumýval a spal som iba po použití uspávacích prostriedkov. Už som nemal síl sa pre niečo rozhodnúť.“ Skúsme si čestne odpovedať na otázku: Akých bohov mám vo svojom živote? Čo je pre mňa najdôležitejšie? Je to moja sexualita, peniaze, práca, moc, alkohol či iné drogy, vzťahy alebo aktivity? Ovláda niektorá z týchto oblastí moje myslenie, emócie alebo činy? Ak áno, tak to môže reprezentovať moje naviazanie sa alebo závislosť. Musím začať hľadať riešenie tohto problému, pretože inak môže nebezpečne rozkolísať môj život! Dr. Robert Hemfelt - psychológ a špecialista na poradenstvo v oblasti spoluzávislostí, závislostí a zneužívania detí zo strany rodičov vo svojej Príručke Vyrovnanosť®: Sprievodca programu Dvanásť krokov uzdravenia uvádza v Zozname zdrojov závislostí až 18 rôznych zdrojov, ale ako prvý uvádza alkohol. Potreba závislosti na droge- akou nesporne alkohol je - má často svoj pôvod v detstve – v skúsenostiach, ktoré človek získal vo vlastnej rodine. Pravdepodobne v ranom období detstva neboli naplnené najzákladnejšie potreby lásky a zaopatrenia. Alebo to mohlo byť potláčanie nadmieru horlivými rodičmi, opatrovníkmi, ktorí neumožnili rozvinúť sa dostatočne emocionálne, duchovne a mentálne. Takéto dysfunkčné rodiny, v ktorých dochádzalo k zrejmému alebo maskovanému zlému zaobchádzaniu, môžu byť pôvodcom skrytej bolesti plynúcej zo vzájomnej závislosti. Toto rané vákuum vzájomnej závislosti sa stáva koreňom neskoršej závislosti v dospelosti. Strata pocitu blízkosti vo vlastnej rodine sa môže preniesť do pocitu odcudzenia sa od ďalšej dôležitej rodiny – duchovnej rodiny. Môžeme sa cítiť nepohodlne s myšlienkou na Boha ako Otca a môžeme pociťovať nedostatok akceptovania zo strany našich bratov a sestier v Božej rodine. Napokon, ak nemôžeme zakúšať zdravé, milujúce vzťahy vo vlastných rodinách, prečo by nás mal milovať a starať sa o nás Boh či iní ľudia?.. Na tento hlad po láske však jestvuje uzdravujúce riešenie. Tak Dvanásť krokov, ako aj Biblia poukazujú na hlad a núdzu ľudí, ktoré majú za následok vzájomnú závislosť. Poukazujú na hlad, ktorý je vo svojej podstate emocionálny a duchovný. Alkoholik Duval o tom hovorí takto: „/Alkoholizmus/ je zvláštna a bolestná cesta, ktorá klesá do pekla. Moja duša sa veľmi rýchlo no neúprosne stále väčšmi ponárala do tmy až sa doslova až pekelne zatemnila, lebo predpokladám, že peklo je takéto. Alkoholizmus - stav človeka, ktorý je závislý na alkohole opisuje Duval ako stav tmy, temna, otroctva, utrpenia - ako peklo. Je to choroba, nie však neresť. Je to utrpenie a žiadna radosť. Je to otroctvo a nie zábava“ (citát z knihy). Program Dvanástich krokov sa zrodil v polovici tridsiatych rokov 20. storočia (keď začal fungovať prvý program – Anonymní alkoholici). Program Anonymných alkoholikov je vlastne prispôsobenou verziou programu kresťanskej organizácie duchovnej obnovy známej ako Oxfordská skupina. Zakladateľom Oxfordskej skupiny bol dr. Frank Buchman, evanjelický kňaz vo farnosti holandského pôvodu v Pennsylvánii. Táto skupina je materskou základňou Anonymných alkoholikov, ktorí vypracovali liečebný program Dvanástich krokov. Keď sa dr. Buchman v roku 1908 zúčastnil Keswického konventu v Anglicku, zažil niečo, čo zmenilo jeho život. S pocitmi hnevu a nevôle voči oficiálnemu výboru hospicu (služby smrteľne chorým), ktorý sám založil a z ktorého bol nútený odísť pre nezhody s členmi výboru, nastúpil do malého kostolíka v Cumberlande. Jeho pýcha a hnev mu nedovoľovali slúžiť tak, ako by kresťanský kňaz mal. Raz si v tom kostolíku vďaka jednej žene, ktorá hovorila o moci Kristovho vykúpenia, predstavil trpiacu tvár ukrižovaného Krista. V tej chvíli si uvedomil, akú veľkú priepasť vytvoril jeho hnev medzi ním a ničím nepodmienenou Božou láskou. Prežil duchovné obrodenie, svoju vôľu a zámery podrobil Bohu a bol naplnený silným pocitom skutočného života. Oxfordské princípy poddania sa, nápravy a zdieľania vychádzajú z jeho osobnej skúsenosti duchovného obrátenia. Do Oxfordskej skupiny siahajú aj začiatky abstinencie Billa Wilsona, zakladateľa Anonymných alkoholikov. O dvadsať rokov neskôr opísal Bill Wilson svoje obrátenie týmito slovami: „Moja depresia sa neznesiteľne prehĺbila a zdalo sa mi, že som už klesol na úplné dno. Ešte stále som sa išiel zadusiť, keď som mal hovoriť o moci vyššej než som ja sám, no nakoniec sa vo mne zlomila aj posledná známka pyšnej tvrdohlavosti a s plačom som zvolal: „Ak Boh existuje, nech sa mi ukáže! Som pripravený urobiť čokoľvek, čokoľvek!“ Zrazu miestnosť zalialo silné biele svetlo. Dostal som sa do vytrženia, ktoré nemôžem opísať žiadnymi slovami. Zdalo sa mi, tak mi to utkvelo v pamäti, že som bol na vrchu a vial na mňa nie vzduch, ale vánok ducha. A vtedy mi svitlo, že som slobodný. Vytrženie sa pomaly pominulo. Ležal som v posteli, no teraz som bol v inom svete, novom svete vedomia. Celou mojou bytosťou prenikalo úžasné vedomie Prítomnosti, a vtedy som si pomyslel: „Takže toto je Boh tých kazateľov!“ Zaplavil ma obrovský pokoj a napadlo mi: „Bez ohľadu nato, ako zle veci vyzerajú, stále sa dajú zvládnuť. Božie veci a veci Jeho sveta nie sú také zlé.“ Nasledujúce tri roky Bill Wilson pokračoval vo svojej liečbe s pomocou Oxfordskej skupiny, ktorá zdôrazňovala:
Vybrala som si prvé tri kroky z programu Dvanásť krokov uzdravenia, pretože ich pokladám za základ, a tiež preto, že viac nie je možné v jednej prednáške obsiahnuť (ak vás nechcem unaviť, či uspať).... Jednotlivými krokmi vás prevediem v 1. osobe množného čísla bez snahy označiť niekoho z vás za závislého, no rozprávanie o tebe i o mne sa mi zdá pri tejto téme účinnejšie, ako rozprávanie o komsi anonymnom, kto možno napokon ani neexistuje... 1. KROK Priznali sme svoju bezmocnosť nad alkoholom, naše životy sa stali neovládateľnými. Pripustiť bezmocnosť je opakom mnohých hesiel dnešnej doby, ktoré hovoria: „ Nedaj sa! Buď pánom vlastného osudu!” Priznanie bezmocnosti je v rozpore s posolstvom závislosti, pretože závislosť sa nám snaží nahovoriť: „Máš vysokú toleranciu! Uži si ma viac! Zvládneš to! Máš to pod kontrolou! Môžeš kedykoľvek prestať!” Najväčší paradox tohto kroku však spočíva v tom, že priznanie úplnej porážky prináša život premieňajúce víťazstvo cez proces obnovy, uzdravovania sa. Pripustenie bezmocnosti voči závislosti sa vlastne stáva základom sily vedúcej k jej prekonaniu. Pripustiť bezmocnosť je absolútne nevyhnutné kvôli preseknutiu cyklu závislosti, ktorý sa skladá z piatich vecí: Bolesť. ↓ Siahnutie po závislosť spôsobujúcom prvku - alkohole, za účelom uvoľnenia bolesti. ↓ Dočasné umŕtvenie. ↓ Negatívne dôsledky. ↓ Hanba a vina, ktoré končia ešte väčšou bolesťou alebo nízkou sebaúctou. Bludný kruh. „Choroba musela zaiste pokročiť, keď človek začal rúcať priateľstvá na ktorých mu najviac záležalo. Vtedy sa začína začarovaný kruh z ktorého sa nedá uniknúť. Pijem, bijem ju, ona má strach a ja pijem, aby som zabudol na jej zdesenie, ona má strach a ja pijem, aby som zabudol na jej zármutok z toho, že jej strach zapríčiňujem. Špirála stúpa a začína sa kolobeh. Pri každom pollitráku sa upevňoval diabolský záprah ľútosti a alkoholu. Čím viac choroba postupovala, tým viac mlčali, čím, viac mlčali, tým osamelejší som sa cítil. Čím opustenejší som sa cítil, tým viac som pil. Čím viac som pil, tým viac sa ma báli. Je to kruh. Krútňava.“ píše vo svojej knihe alkoholik Lucien Duval. Pochopenie cyklu závislosti nám pomáha porozumieť, prečo je priznanie bezmocnosti prvý krok, vedúci k uzdraveniu. Bez tohto priznania zostávame v pasci. Ak sa spoliehame len na samotnú silu vôle, potom jediné, čo vieme robiť pre uniknutie z bolesti, je stupňovať závislosť. Prvý krok nás vyzýva urobiť menej - poddať sa, vzdať sa, pustiť sa toho. Cyklus závislosti udržiavajú v chode dva faktory:
Popieranie je akoby pokrývka sebaklamu, ktorá nás zaslepuje a bráni nám čestne hodnotiť svoju závislosť. Medzi bežné formy popierania, ktorými podvádzame samých seba, patria výroky: „Dokážem prestať, kedy chcem“, „Ešte to nie je také zlé“, „Robím to len preto, že to chcem. Keď sa veci zlepšia, prestanem.” Pri popieraní môžeme dokonca svoju vinu prenášať na niekoho iného: „Ty si spôsobil, že to teraz robím.” Všetky tieto výroky popierajú silu závislosti v našich životoch. Alkoholik Lucien Duval to opisuje nasledovne: „ Nepripustil som si problém svojho alkoholizmu. Človek si totiž ťažko uzná, že má problém s alkoholom, ak ho nevie riešiť. Keď si alkoholik nenájde riešenie, pokračuje v pití a utápa svoj problém. Skrýva svoj problém pred sebou a pred inými. Márne som čakal na kompetentnú, neutrálnu osobu, ktorá by mi veľmi hlasno zakričala d ucha: „Ste chorý od alkoholu.“ To slovo vyvoláva u zdravých strach a robí ich nemými a pre chorých je tak hrozné, že ich robí hluchými.“ Vymanenie sa zo stavu popierania často vyžaduje bolestivý stret s dôsledkami našej závislosti, tiež nazývaný aj „dopad na dno”. Takýto stret nás núti priznať si našu bezmocnosť voči závislému životnému štýlu. Existujú tri významné „dná”, na ktoré môžeme dopadnúť: 1. Fyzické dno 2. Citové dno 3. Duchovné dno Cyklus závislosti obvykle nemôžeme zlomiť bez poddania sa Moci, ktorá je mimo nás. Pripustením bezmocnosti alkoholik otvára dvere Bohu, a dovoľuje mu vytvoriť novú zdravú rovnováhu, priznanie bezmocnosti vedie k podriadeniu našej ľudskej vôle Božej vôli, s cieľom stať sa užitočnými a účinnými nástrojmi, akými sme vlastne boli stvorení. Duval to vyjadril takto: „Každý deň treba vydržať iba dvadsaťštyri hodín. Boh nie je slabý.“ Paradox nášho uzdravenia spočíva v tom, že ak máme niečo získať, musíme sa najprv niečoho vzdať. Bezmocnosť si zvyčajne nepripustíme dovtedy, kým nezistíme, akú závažnú a obrovskú cenu sme museli zaplatiť za svoju závislosť. Bolo by dobré, keby sme si spísali zoznam všetkých strát, ktoré sme utrpeli v dôsledku praktizovania alkoholickej závislosti. Tieto straty môžu zahŕňať znehodnotenie profesionálnych výsledkov, narušenie našich najdôležitejších vzťahov, a dokonca aj prerušenie duchovného spoločenstva s Bohom. Iba vtedy, keď skutočne žialime nad týmito stratami môžeme dospieť k priznaniu, ku ktorému nás vedie 1. krok. Takýto žiaľ, aký zakúšal aj Dávid, čistí naše rany, aby mohol začať proces uzdravovania sa. Dávid bol nazvaný „mužom podľa Božieho srdca“ (1. Samuel 13, 14; Skutky 13, 22). Mysleli by sme si, že takýto muž by mal žiť v pokoji a vyrovnanosti. A predsa, 38. žalm poukazuje na skutočnosť, že Dávid zakúšal v živote situácie, ktoré opisuje 1. krok. V tomto žalme narieka nad nezvládnuteľnosťou svojho života. Nedovolil Bohu, aby kontroloval jeho život a v dôsledku toho konštatuje, že trpí kvôli svojmu bláznovstvu (v. 6) a kvôli svojmu vlastnému správaniu sa (v. 5). Dávid si uvedomuje, že veľké fyzické a emocionálne bolesti sú dôsledkom jeho správania sa. V deviatom verši priznáva: „Ochablý som a veľmi zdrvený.“ Poddanie sa Bohu však neprichádza ľahko. Dávid vyznáva, že „reve pre nepokoj svojho vnútra“ (v. 8). K ironickým aspektom závislosti patrí aj to, že sa neobyčajne ťažko vzdávame toho, čo nám spôsobilo toľko mizérie. Môžeme však s Dávidom vyznať Bohu: „Moje vzdychanie nie je skryté pred tebou“ (v. 10). Boh pozná naše boje, dá nám silu, aby sme sa obrátili k nemu s prosbou o pomoc. Pocit hanby je jedným z najjedovatejších pocitov, ktoré môžeme zakúšať. Pred niekoľko tisíc rokmi žalmista opísal tento fenomén slovami „hanba mi pokrýva tvár“ (Žalm 44, 16-17 v. 16). Čo je to za strach, čo nás dokáže obkľúčiť a paralyzovať? Môže to byť hanba za odcudzenie sa Bohu. Môže to byť nahromadenie pocitov hanby kvôli neschopnosti udržať na uzde našu závislosť. Môžeme ľutovať a hanbiť sa kvôli ujme, ktorú sme spôsobili svojím životným štýlom iným. Môžeme v sebe uchovávať spomienky na hanbu, ktorú sme zakúšali v detstve kvôli svojej dysfunkčnej rodine. Prvý krok nás stavia pred rozhodnutie. Dovolíme tejto záplave viny, aby nás premohla a vrátila nás späť k praktizovaniu svojej závislosti? Alebo zveríme túto kolosálnu nezvládnuteľnosť do opatery Božej milosti? Rozhodnutie spočíva na nás! 2. KROK Dospeli sme k viere, že len Sila väčšia ako naša, obnoví naše zdravie. Výraz „dospeli sme k viere”, obsiahnutý v 2. kroku, poukazuje na proces postupne sa rozvíjajúcej viery. Poukazuje na skutočnosť, že tento proces pozostáva z troch častí:
Prv než uvítame novú, Vyššiu silu, ktorá by nás obnovila, pravdepodobne budeme musieť urobiť isté emocionálne a duchovné „upratovanie“: 1. Musíme si odoprieť návykový prostriedok - alkohol, ktorým sme chceli naplniť svoje najhlbšie potreby. Ak sme ctili Boha iba výlučne intelektuálnym spôsobom, musíme sa vzdať boha rozumu. 2. Musíme sa zriecť tendencie hrať sa na Boha. Musíme prerásť sebectvo, narcizmus (zaľúbenosť do seba), veľkoleposť. 3. Musíme sa zriecť tendencie klásť iných ľudí či inštitúcie na úroveň Boha. Ak považujeme za svoju Vyššiu silu Boha v židovsko-kresťanskom ponímaní, nielenže sa musíme zriecť falošných bohov, ale potrebujeme aj prekonať staré zatrpknutie voči nemu: 1. Možno, že sme stotožnili Boha so zle zaobchádzajúcim rodičom. 2. Mohli sme mať negatívne skúseností s cirkvou (pokrytectvo, náboženská neznášanlivosť, zatracovanie). 3. Mohli sme zápasiť s pocitom, že Boh zlyhal – dovolil, aby sme sa stali závislými. 4. Môžeme sa hnevať na Boha, že nás okamžite neuzdravil z našej závislosti. Keď sme boli dlhšiu dobu zotročení ničiacimi návykmi alkoholu, zdá sa takmer nemožným veriť, žeby sme z toho mohli byť vyslobodení. V takomto prípade je potrebné, aby v našom srdci zapustili korene slová, ktoré zaznamenal evanjelista Lukáš: „Lebo Bohu nič nebude nemožné“ (1, 37). 3. KROK Rozhodli sme sa odovzdať svoju vôľu a svoj život do starostlivosti Boha tak, ako ho my chápeme. Tretí krok završuje proces, ktorý začal v prvom a druhom kroku. V prvom kroku sme pripustili, že naše životy sa stali neovládateľné a že sme bezmocní v snahe zmeniť veci vlastnou silou. V druhom kroku sme sa zriekli starých bezmocných bohov, ktorých sme predtým uctievali, pretože sa ukázali neschopní zachrániť nás; obrátili sme sa k vyššej Sile, aby nás obnovila. V treťom kroku uznávame, že touto vyššou Silou je Boh a prosíme ho, aby prevzal kontrolu a starostlivosť nad každým aspektom nášho života. Paradox tretieho kroku spočíva v tom, že závislí ľudia sú často egocentrickí jedinci so silnou vôľou, ktorí však svojím egoizmom zastierajú silný pocit neistoty. V odbornej terminológii býva alkoholik človek definovaný ako „egomaniak s pocitom menejcennosti“. Tretí krok nás vyzýva, aby sme sa vzdali úsilia byť stredobodom nášho sveta a aby sme túto rolu odovzdali naspäť Bohu. Máme síce túžbu obrátiť sa k Bohu, ale ako to urobiť? Ako mu máme odovzdať kormidlo svojho života? Kľúčom k riešeniu tejto situácie je ochota. Keď Bohu pootvoríme dvere, on nás usmerní na tejto ceste. V knihe Zjavenie 3, 20 je napísané: „Ajhľa, stojím pri dverách a klopem. Ak niekto počuje môj hlas a otvorí dvere, vojdem k nemu a budem stolovať s ním a on so mnou.“ Mnohí alkoholici boli od detstva deprimovaní ťarchou viny, hanby, strachu a beznádeje. Boli unavení z námahy udržať sa na nohách pri nesení tak ťažkého bremena. Ak však dovolíme, aby nás naplnila Božia uzdravujúca láska, po prvýkrát zakúsime pravú úľavu. Ježiš nás volá najprv k odpočinutiu a až potom nás vyzýva, aby sme vzali na seba jeho jarmo a učili sa od neho. Prečo? V biblickej dobe roľník zapriahal do jarma mladého vola so starším, skúsenejším, aby sa popri ňom mohol mladý vôl naučiť správne orať. Ježiš nám vraví, že už nemusíme sami ťahať pluh. On bude niesť jarmo s nami. Keď sa staneme Jeho učeníkmi, začneme sa učiť od neho. Kým zostaneme v jarme s ním, bremeno „jarma učeníctva“ bude oveľa ľahšie, než bremeno bolesti alkoholika, ktoré sme nosili dovtedy, kým sme ho nezložili k Ježišovým nohám. Na duchovnom prahu tretieho kroku otvárame svoje hladné srdcia, aby sme do nich prijali milosrdného, večne prítomného Boha. Vráťme sa na začiatok: Začala som príbehom človeka, ktorý o sebe povedal i napísal: „Volám sa Lucien a som alkoholik.“ To najdôležitejšie, čo vám v tejto súvislosti chcem povedať, sú slová, ktoré mu hovorili pri ich prvých stretnutiach AA. Počúvajte veľmi pozorne: - „Potrebujeme spojené sily, aby sme sa dostali z nešťastia, do ktorého nás priviedol alkohol.“ - „Nenechávaj nás ak chceš pre seba dobre. Sám sa z toho nedostaneš. Musíš sa naučiť všetko. Nesplaš sa priskoro. Ostaň s nami.“ Neboli tam žiadne rady, argumentovania, teória, žiadne logické zdôvodnenia, len jediná rada: „Zostaň s nami keď chceš a bude všetko dobré.“ Bez veľkého teoretizovania. Oni všetci potrebovali jeden druhého a vedeli, že bez skupiny by im nebolo dobre. Spoločenstvo AA pre nich predstavovalo nádej že prežijú a preto urobili všetko preto, aby v tom spoločenstve boli. Lucien Duval dochádzal každý týždeň V tejto súvislosti som premýšľala aj nad cirkvou. Prečo tu vlastne chodíme? Potrebujeme tu byť? Robíme aj my všetko preto, aby sme tu nikdy nechýbali? Aké vzácne je pre nás toto spoločenstvo? Či si to uvedomíme či nie, bez Boha sme aj my otroci, možno nie alkoholu, ale hriechu. Je to podobne ako u alkoholika: život v tme, život, ktorý má jasný cieľ: PEKLO. „Či neviete, že komu sa oddávate za otrokov, aby ste poslúchali, tomu ste otrokmi a tomu ste poslušní: alebo hriechu - na smrť, alebo poslušnosti - na spravodlivosť?“ (R 6,16). Ja osobne som si túto skutočnosť prestala uvedomovať. Prestali sme si vážiť naše spoločenstvá, chodíme tu často krát zo zvyku. Prestali sme sem chodiť ako hriešnici, ktorí potrebujú hriešnikov. Išli by sme Bojím sa, že si začíname myslieť, že keď chodíme do kostola, na skupinky, na mládež, na rodinné spoločenstvá, na konferencie, na tábory... tak tým slúžime Bohu. Myslieť si to je také absurdné ako keď si smrteľné chorý človek na rakovinu myslí, že tým, že chodí na ožarovanie robí radosť zdravotníctvu! Ako sme občas v duchu pyšní, že sme obetovali Bohu čas, peniaze, rozum... Potrebuje to Boh či my? Duchovné aktivity nie sú iba preto, aby sme sa mali dobre, pochválili sa, akí sme my kresťania, či aby sme urobili radosť Bohu... Tu majú hriešnici možnosť rozvíjať vzťah s Otcom, milujúcim hriešnikov. Bez nich to nezvládneme, nepodceňujme to. Nechodíme tu preto, že sme dobrí, ale preto že sme zlí. Že potrebujeme Boha. O čo sme lepší ako tí, čo tu nechodia, len o to že tu chodíme? Toto je o tom že sa potrebujeme, že potrebujeme Boha, o ničom inom. Idem do kostola lebo som sa pohádala, nie preto že som žila bez chyby! Ja nechcem taký kostol a spoločenstvo, kde nemôžem ísť, lebo som zlý. Ani Boh tam nie je, lebo On je rád s hriešnikmi. „Načo chodíš do toho kostola, na mládež, keď robíš to či to?“ čo sú to za otázky? Práve preto tu chodím! To je motivácia! Poznala som rodičov, ktorí zakazovali deťom výlety s mládežou, detské tábory...ako trest za horšie vysvedčenie. Tak im zobrali ešte i tú poslednú možnosť zmeniť sa. Aké nádherné by bolo, keby sa spoločenstvo AA, (či akýchkoľvek iných anonymných závislých!) prekrývalo s našim zhromaždením...Akým veľkým prínosom by sme mohli byť pre závislých, túžiacich sa vyslobodiť zo závislosti, ak by sme im vedeli s otvorenou náručou povedať: „Zostaň s nami a všetko bude dobré.“ Alkoholik Lucien Duval píše vo svojej knihe: „ Čo vy viete o Bohu, vy, ktorí sa cítite zdraví. Veď vás Boh nezachránil od ničoho. Veď vy ste dobrí takí, akí ste. Veď vás vaše groše, vaša vážnosť, vaše dobré zdravie, vaše čestné super smiešne tituly zbavujú potreby vzývať Ho o pomoc. Avšak my, ktorí sme všetko stratili, my sme to s Bohom pre každý prípad skúsili.... „Dnes už viem, že Boh nepracuje sám, ale že používa ruky svojich ľudských bratov“, píše na inom mieste. V liste Židom 10:25 čítame: Neopúšťajme svoje zhromaždenia, ako niektorí majú vo zvyku, ale napomínajme sa, a to tým viac, čím viac vidíme, že sa približuje ten deň. AMEN Don BOSCO G. M. povedal: Modlitba je zbraň, ktorú stále nosíme so sebou, aby sme sa v čase nebezpečenstva mohli brániť. Modlime sa: „Bože, odovzdávam sa ti, aby si ma formoval a naložil so mnou podľa svojej vôle. Osloboď ma zo zajatia môjho ja, aby som lepšie mohol vykonávať tvoju vôľu. Odbremeň ma od mojich ťažkostí, aby sa víťazstvo nad nimi stalo svedectvom pre tých, ktorým sa môžem tvojou mocou, tvojou láskou, tvojím spôsobom života stať nápomocným. Kiež by som vždy plnil tvoju vôľu!“
Danka ROZIKOVÁ Použitá literatúra: BIBLIA Lucien Aime DUVAL: PREČO BOLA NOC TAKÁ DLHÁ ? Robert HEMFELT: VYROVNANOSŤ: Sprievodca programu Dvanásť krokov uzdravenia |
| ||||||||||||||||||||||||||||||||||||