Text: 1. Korintským 4, 1 – 5: Tak zmýšľaj o nás každý ako o služobníkoch Kristových a o šafároch tajomstiev Božích. Od šafárov sa vyžaduje, aby každý bol verný. Ale mne najmenej záleží na tom, či ma vy súdite, alebo akýkoľvek ľudský súd, ani sám sa nesúdim. Lebo ničoho nie som si vedomý, ale nie v tom je moje ospravedlnenie; ale Pán je Ten, ktorý ma súdi. Preto nič nesúďte predčasne, dokiaľ nepríde Pán, ktorý osvieti to, čo je vo tme skryté, a zjaví úmysly sŕdc, a vtedy každý dostane pochvalu od Boha. Amen.

     Tretia adventná nedeľa nám v postave Jána Krstiteľa ukazuje význam služby pripravovateľa cesty Spasiteľovi do ľudských sŕdc. Pripravovateľmi boli apoštoli a sú aj ich nasledovníci. Apoštol Peter hovorí, že v zmysle chápania všeobecného kňazstva, sú nimi všetci kresťania, všetci stojíme v službe šírenia evanjelia. Sme šafármi tajomstiev Božích – oikonomos mystéríón theoy, v cirkvi, rodine, spoločnosti. Tak nazval apoštol Pavol služobníkov evanjelia.

     Toto oslovenie adresoval v prvom rade kresťanom v Korinte. Niektorí z nich ho neuznali za rovnocenného apoštola. Tým dal najavo, že nie je samozvanec a jeho poslanie má základ v poverení zhora. Má rovnaké poverenie pre službu, ako Peter, lebo chodil s Pánom, či Apolo, ktorý bol nadaným rečníkom. Ľudské súdy bránili prieniku evanjelia do sŕdc ľudí, ktorých oslovil. Hoci sa dokázal verným v tejto službe, neprijali ho. Čo bolo horšie, k súdom sa obrátil Boží ľud a neprenechal súd Pánu Bohu. Nuž, ale či ľudský súd nesúdil i Božieho Syna? Apoštol pracuje v očakávaní Božieho súdu, ten bude súdiť spravodlivo. Preto v službe evanjelia nasleduje svojho Pána:

     Myslím, že všetci dobre poznáme slovenské príslovie: Za dobrotu na žobrotu. Vychádza z poznania ľudského myslenia. To sa potvrdilo aj pri našom Pánovi. Vlastní, ktorým horlivo slúžil Ho potupili, zavrhli a pohanom na smrť vydali. Namiesto ochotného počúvania a nastúpenia cesty spasenia, Ho vyhlásili za démonom posadlého.

     Pavol v Korinte zakúša podobné. Nie je hodným apoštolom. Prenasledoval cirkev Božiu. Napriek tomu všetkému verne slúži. Je pre Korinťanov duchovným otcom. On položil základ ich viery, keď im priniesol zvesť o Pánovi Ježišovi Kristovi, tom ukrižovanom. Jedine v Ňom je spasenie a život večný. A ešte niečo, v tejto službe nerobí rozdiel medzi jemu milými a tými, ktorí na ňom nenachádzajú nič dobré. Slúžil všetkým tak, ako Pán Ježiš.

     Položme si otázku, prečo služba slova naráža v mnohých z nás na odpor? Tajomstvo spočíva v sile a živosti slova, ktorého služobníkom sa stal Pavol. Je nástrojom Ducha Svätého. Ono preniká človekovi až do špiku kosti. Preto bolo ľahšie robiť rozdiely medzi apoštolmi, ako plniť vôľu Pánovu, ku ktorej toto slovo volalo. Všetci traja velikáni viery a ducha: Pavol, Peter i Apolo, pracovali na ich dušiach Korinťanov s cieľom, pripraviť ich na stretnutie s Pánom. Všetci traja ním v nich budovali chrámy Ducha Svätého, aby prinášali Jeho ovocie a nerobili preteky v obľúbenosti.

     Na druhej strane pracovník, ktorý zakúša príkorie, odmietanie, alebo faloš, môže zanevrieť na šafárstvo tajomstiev Božích. Alebo si len „konať“ prácu, bez vidiny cieľa pre ľud Boží. Slávny anglický architekt Christopher Wren bol poverený dozorom nad stavbou veľkolepej katedrály v Londýne. Istého novinára napadlo, že by bolo zaujímavé urobiť interview s niektorými robotníkmi. Vybral si troch a na otázku: Čo robíte? Prvý odpovedal: Otesávam kamene za 10 šilingov denne. Druhý: pracujem na stavbe 10 hodín denne. Tretí odpovedal: pomáham pánovi Wrenvoi postaviť jednu z najväčších katedrál v Londýne. Tento robotník mal pred očami veľký cieľ, nebol znechutený, nebol unavený, verne plnil povinnosti. Preto Pavol vyzýva svojich kritikov, aby pozorovali jeho službu. Či sa v nej ukázal ako verný služobník, alebo nie. Či v nej nasledoval svojho Majstra a ukazoval na cestu spasenia v Ňom, alebo či kázal seba. Hodnota Pánovho služobníka sa neodvíja od postavenia ani daností, ale vernosti služby.

     Pavol to naznačuje. Nebráni sa a nehľadá argumenty na svoju obranu. Aj v tomto nasleduje svojho Majstra. Vie, že čo mu bolo Pánom prikázané konať, to vykonal. Svedomie ho neobťažuje. Pavlova vernosť mnohých priviedla k zdroju spásy. Pánova vernosť mnohým priniesla vykúpenie. Sme vernými šafármi tajomstiev Božích aj my? Len tak môžeme pomôcť mnohým nájsť túto cestu.

     Možno nás naše svedomie neobviňuje, ale to neznamená, že musí byť všetko v poriadku. Pavol to dobre vie. Ľudský súd odsúdil Pána Ježiša Krista na smrť, ale Boží súd, ktorý súbežne zasadol nad našimi hriechmi, Ho oslávil za vernosť. Otec Ho na tretí deň slávne vzkriesil z mŕtvych. Oslávenie Božím súdom – vzkriesenie, je aj pre Pavla dôvodom vernej služby. Beží za odmenou večného života. Usiluje sa získať Krista, aby Jeho spravodlivosťou mohol obstáť pred Božím súdom. Súd svedomia nemá tú hodnotu, čo posledný súd. Pavol kladie svoj život i svoju službu pred Sudcu živých i mŕtvych, keď napomína: Preto nič nesúďte predčasne, dokiaľ nepríde Pán, ktorý osvieti to, čo je vo tme skryté, a zjaví úmysly sŕdc, a vtedy každý dostane pochvalu od Boha. To ho zaväzuje, stáva sa služobníkom všetkých. V službe je verný lebo odmenu nehľadá v obľube u ľudí, ale u svojho Pána. On ho do tejto služby povolal, vystrojil a posvätil, On bude aj súdiť.

    Ak je kráľovstvo nebeské a veniec spravodlivosti cieľom aj našej služby, nemôžeme konať inak. Len v službe lásky byť vernými šafármi tajomstiev Božích. Aj napriek protivenstvám sveta, súdom ľudí a potupe v zodpovednosti, že naše práce zhodnotí sám Pán.