Prežili sme nádherný dohviezdny večer. Videli sme narodené Božie Dieťa. S bázňou sme sa priblížili k požehnaným rodičom Jozefovi a Márii a s údivom sme sledovali pokoru a radosť prostých pastierov, z ktorých ešte stále nevyprchalo zjavenie sa anjelov. Prežili sme chvíle čarovnej lásky v kruhu rodiny a ... Prebudili sme sa do nového rána. Stále ešte v nás trvá radosť z príchodu Božieho Dieťaťa na tento svet? Alebo nám už prichádzajú na myseľ práce, ktoré budeme po sviatkoch konať? Kroky, ktoré budú v pracovnom nasadení nasledovať, či nebodaj už naskakujú myšlienky, kedy skončia tieto sviatky a my sa budeme môcť venovať zábave? Čo nami hýbe? Nedovoľme vyprchať radosti z narodeného Dieťaťa. Natrvalo s Ním spojme svoje životy a takto sa pomodlime:

     Text: Títovi 3, 4 – 8a: Ale keď sa zjavila dobrota a láskavosť nášho Spasiteľa Boha k ľuďom, spasil nás nie pre skutky spravodlivosti, ktoré sme konali, ale podľa svojho milosrdenstva, (a to) kúpeľom znovuzrodenia a obnovením skrze Ducha Svätého, ktorého vylial na nás hojne skrze Ježiša Krista, nášho Spasiteľa, aby, ospravedlnení Jeho milosťou, stali sme sa dedičmi podľa nádeje večného života. Verná to reč, a žiadam si - toto zdôrazňuj: aby tí, čo uverili Bohu, snažili sa konať dobré skutky. Amen. 

   Apoštol Pavol napísal tieto slová svojmu duchovnému synovi Títovi, ktorý pôsobil na Kréte. O kresťanoch na Kréte Pavol nemal veľmi vysokú mienku. Nie žeby ich podceňoval, ale dávali prednosť telesným pôžitkom pred duchovnými hodnotami. Preto je toto slovo veľmi živé aj dnes pri nás a pri našom spôsobe života. Dnes žijeme rovnako telesný život, ako pred nami žili spomínaní Kréťania. Konzumný život, povoľovanie telu, rozdelené manželstvá, rozvrátené rodiny, mládež, ktorá nemá víziu života a pod. To sú veci, ktoré výrazne ovplyvňujú život okolo nás. Namiesto radosti sa do sŕdc vkrádajú obavy, pochybnosti a znechutenie zo života.

   Tieto sviatky sú o daroch. Každý dobrý a praktický dar vedie obdarovaného k radosti a ku vďačnosti. A ten najdrahší by nemal? Isteže, v prvom rade. Veď preto Ho Otec nebeský dal, aby zmenil naše životy. Aby ich vyviedol zo zajatia hriechom. Preto apoštol píše Títovi, aby napomenul kresťanov na Kréte a napomína aj nás, aby sme si uvedomili hodnotu daru v Dieťati a dovolili Mu zmeniť nás. 

     Títus, spolupracovník v službe slova evanjelia dostáva od apoštola Pavla pokyn, ako vysvetliť zverenému ľudu, že s príchodom Pána Ježiša Krista na tento svet sa mení ich situácia. Stav pred Jeho príchodom bol žalostný pre všetkých ľudí. Spĺňať podmienky zákona nedokázal ani vyvolený Boží ľud. O to viac tí, ktorí boli Pánu Bohu vzdialení a chodili za cudzími bohmi. Ak vyvolení nemali slávu Božiu, o to menej tí, ktorí sa Pánu Bohu protivili. Apoštol Pavol tento stav v liste Efezským, nazval mŕtvotou v prestúpeniach. V kom nežije Kristus, je mŕtvy už v tomto časnom živote. Skutočný život nemôže byť bez Neho, preto vyznáva: Ja som cesta i pravda i život. Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa. Kto verí vo mňa, má večný život. Ak Pán dáva večný život tým, ktorí Ho milujú, potom v smrti zostáva každý, kto Ho odmieta, alebo zľahostajnie.

     Z celého srdca ďakujme nášmu láskavému a milosrdnému Otcovi, že nás nenechal bez pomoci v mŕtvote, v smrti večnej a moci diabolskej. Ale podľa svojho milosrdenstva, (a to) kúpeľom znovuzrodenia a obnovením skrze Ducha Svätého, ktorého vylial na nás hojne skrze Ježiša Krista, nášho Spasiteľa, aby, ospravedlnení Jeho milosťou, stali sme sa dedičmi podľa nádeje večného života. Jeho plán záchrany hriešnika skrze svojho Syna, nám priniesol dar najvzácnejší – život večný. To je dôvod k trvalej radosti a vzdávaniu vďaky nášmu Bohu. A nielen našej, ale aj celých nebies, preto s anjelmi spievajme s radosťou každý deň: Sláva na výsostiach Bohu a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle.

     Sestry a bratia v Pánu! 

     Plodom viery je skutok lásky. Kto srdcom verí a ústami vyznáva, že Kristus je Syn Boží, má istotu spasenia a túži srdcom naplniť zákon. Lebo koniec zákona je láska.

     Ako vyzerá láskou naplnený zákon? Nuž dvaja bratia vraj kedysi obrábali spoločne dedičné políčka na vrchu Moria. Jeden bol ženatý a mal deti a druhý bol slobodný. Po žatve mali na poli poukladané snopy, pripravené na mlatbu. O úrodu sa delili rovným dielom. V noci, starší brat dumá na svojom lôžku: môj brat má deti, potrebuje toho viac, ako ja. Vstal, vyšiel na pole a zo svojho dielu poodnášal časť na bratovo pole. Spokojný si opäť ľahol na lôžko a sladko zaspal. Mladší brat sa prebudil neskôr a dumal na svojom lôžku: môj brat je sám, nemá nikoho okrem mňa. Keď zostarne, musí niekomu platiť za opateru. Ja mám deti, ktoré sa postarajú o mňa. On potrebuje viac, ako ja. Vstal a odišiel na svoje pole a poodnášal časť úrody na bratovo pole. Ráno, keď bratia vyšli na polia, videli, že majú rovnako. V ďalšej noci sa situácia zopakovala, len s tým rozdielom, že sa bratia pri prenášaní obilia stretli na hranici polí. Padli si do náruče a radovali sa zo svojej lásky. Neradovali sa sami. Pán Boh vraj povedal: Na tomto mieste chcem prebývať, lebo tu panuje úprimná láska. Dovoľme Božiemu daru, aby mal chrám v našich srdciach a všetci poznali, ako si Boží dar vážime po láske, ktorou sa milujeme.

Amen