2. SLÁVNOSŤ VIANOČNÁ - 2010

teológ Roman Roskoš – 5. ročník EBF UK Bratislava

Sú chvíle, budú a boli,

Keď úsmev na tvári bolí,

A slza v oku tri dni spáva,

Nám však Kristus nebo otvára.

Amen

2. Kron. 24, 17 – 22.

Milé kresťanské zhromaždenie.

Po štedovečernej kázni a kázni na prvý sviatok vianočný, nám teraz zaznievajú slová, ktoré nie sú veľmi v súlade so zvesťou o narodenom Spasiteľovi. Predvčerom a včera sme mali možnosť počuť o radosti z narodeného spasiteľa, mali sme možnosť počuť o milosti, ktorá sa zjavila tomuto svetu.

A teraz toto... akoby obrat o 180 stupňov a hovoríme o veciach nepríjemných o kameňovaní akéhosi Zecharju, vlastne aj dnešný druhý sviatok vianočný je pamiatkou mučeníka Štefana, ktorý zomrel taktiež kameňovaním, čo bola v židovstve bežná prax popravy ťažkých hriešnikov a bohorúhačov.

Je teda na mieste otázka, ktorá asi lieta mysľami mnohých vás, ako tieto udalosti spoločne súvisia? Ako súvisí radostná zvesť o narodenom Božom Synovi s kameňovaním, ktoré sa odohráva v našom dnešnom prečítanom Slove Božom niekedy dávno pred narodením Krista a v prípade mučeníka Štefana zas po smrti a zmŕtvychvstaní Ježiša?

Bratia a sestry, odpoveď sa nenachádza nikde inde, ako v samotnom Slove Božom.

Vnímajme pozornejšie slová, ktoré nám dnes znejú, od 17teho verša čítame: „Po smrti Jojádovej prišli júdske kniežatá vzdať kráľovi poctu a kráľ ich vypočul. Potom opustili dom Hospodina, Boha svojich otcov, a slúžili ašéram a modlám.“

Tento úvod je veľmi dôležitý. Udalosti, ktoré sa ďalej odohrávajú vyplývajú totiž práve z tejto udalosti. Judské kniežatá sa odvrátili od Hospodina, slúžili iným modlám.

Bratia a sestry, k takýmto činom, ako je vražda speje človek, keď sa odvráti od Hospodina. Spoločnosť bez Boha nie je spoločenstvom poriadku, ale spoločenstvom chaosu, zmätku, neporozumenia, rozvracania a deštrukcie.

Naopak, spoločnosť žijúca podľa slov Hospodina je spoločenstvom poriadku, porozumenia, požehnania a aj priazne. I toto tvrdenie možno vyčítať z dnešného počutého Slova, kde sa píše, že kráľ, ktorý nariadil kameňovanie zabudol na priazeň, ktorá mu bola preukázaná Jojádom. Priazeň je dôležitým aspektom v živote človeka. My to slovo často počujeme v spojitosti s počasím. Keď začujeme, že počasie je priaznivé na kúpanie, vieme, že to znamená príjemné slnečné počasie, žiaden alebo len slabý vetrík, teplú vodu a pohodu, ktorú si vychutnávame niekde na pláži. Priazeň je niečo, čo prináša prospech človeku. Susedská priazeň sa môže prejavovať napríklad pri zbere zemiakov – u nás na mládeži to takto funguje. Jeden poskytne traktorík na vyorávanie zemiakov aj inému, ten mu zas pomôže zo zberom vyoraného a práca je tak menej namáhavá, rýchlejšie urobená a i veselšia keď je viac ľudí. Priazeň teda prináša prospech, pomoc, a aj záchranu – povedzme úrody pred blížiacou sa búrkou.

Bratia a sestry, zámerne som pre dnešnú kázeň volil práve tento starozmluvný text. A to kvôli jeho záverečnému veršu. V jeho závere totiž čítame: „Keď onen umieral, povedal: Nech Hospodin pohliadne na to a nech to pomstí.“

Dovoľte mi teraz konfrontovať tento výrok s výpoveďou novozmluvného textu zo skutkov apoštolských, rovnakej udalosti – teda kameňovania Štefana, v 7 kapitole v 60tom verši čítame: „potom pokľakol, zvolal silným hlasom: Pane, nepočítaj im tento hriech.“

(Zopakovanie textov)

A teraz sa vašimi hlavami isto preháňa: ... no... milý môj mladý krásny, ty nám tu čítaš z dvoch miest v Biblii, ale pri tom prehadzuješ z boka na bok dobrých 500 popísaných strán, ta tam to isto je napísané...

Bratia a sestry, ak si toto myslíte, tak máte absolútnu pravdu. Je to tu napísané. Je tu zaznamenané celé Božie konanie, ktoré spôsobuje túto zmenu v myslení človeka.

My ľudia máme určité ponímanie spravodlivosti, vnímame spravodlivosť svojimi obmedzenými schopnosťami. Zub za zub, či ešte lepšie celý chrup za zub, toto heslo je iste dobre známe. Božia spravodlivosť je však iná ako tá naša - ľudská. Nad tú našu, je totiž milosť Božia. Podľa ľudskej spravodlivosti by sme mali kvôli našim hriechom jednoznačne v rukách vstupenky do pekla, no podľa milosti Božej máme skrze Krista spasenie.

A práve o tom nám hovorí aj tá hŕba strán, ktoré som prehadzoval z boka na bok. O tom nám hovorí Slovo Božie. O tom, že modlitba Zecharju bola vypočutá, avšak vyplnená Božou spravodlivosťou.

Žiadnym ľudským oko za oko, ale Božou priazňou voči človeku. Priazňou, ktorá prináša prospech, pomoc a záchranu – ako bolo skôr spomenuté. Priazeň, ktorá sa zosobňuje. Boh sa stáva človekom a prináša záchranu všetkým ľuďom. Kristus prináša priazeň nám. Kristus, ktorý svojim životom ide príkladom aj nám, vydáva sa za nás, aby sme my mohli mať večný život. Pravý Mesiáš je tu medzi nami. Prichádza na svet a radikálne mení vnímanie Boha z toho „zlého“ mocného Boha, ktorý nás trestá na Boha, ktorý sa skláňa k človeku tak nízko, že sa stáva jedným z nás. Je príkladom pravej lásky k blížnym, ale aj k nepriateľom. A svojim narodením, smrťou a zmŕtvychvstaním nám doslova otvára nebo. Nebo otvorené. To je témou i dnešnej 2. slávnosti Vianočnej. Nebo otvorené – spievali sme aj v piesni 49. A tam v tretej slohe nám znelo : „Nebo otvorené, slávospev zaznieva, tajuplne, v láske, Boh sa k ľudstvu skláňa, náručie otvára: -Poďme, viďme Dieťa, ktoré nám Boh dáva.“

Sestry a bratia, tu je ten radikálny zlom. V Ježišovi Kristovi. A ten badať neskôr i v nasledovateľoch Krista. Kristus mení človeka. Je to viditeľné aj na Štefanovi s úplne odlišným postojom proti nepriateľom ako mal Zecharja. Zecharjov postoj nemožno nijako odsudzovať – oko za oko je bežným pravidlom starozmluvného zákona. Naopak, by som chcel vyzdvihnúť pôsobenie Boha i v jeho živote, keď sa nebojí položiť vlastný život za pravdu, ktorú mu zvestuje Boh. Takéto pôsobenie v živote človeka máme na mnohých biblických miestach. Mojžiš, ktorý vyvádza Izraelcov z Egypta, proroci, ktorý kážu pokánie, v Novej zmluve učeníci, ktorých si Ježiš povoláva, Saul, ktorý je zastavený na ceste do Damašku a Jeho život sa radikálne mení Božím pôsobením.

A iste i každý z vás si vie spomenúť na Božie pôsobenie vo svojom živote. Ja si taktiež pamätám na silné zlomy v mojom živote, ktoré neboli vždy radostné, každopádne ma stále formovali. Práve takými sa učíme vnímať Boha aj v maličkostiach všedného dňa, i tam spoznávať jeho priazeň pre nás. A dokázať vnímať pokoj a radosť zo spasenia, zo života s Bohom aj vo chvíľach ťažkých, keď sme konfrontovaný aj s vecami nepríjemnými, aj so smrťou, ako je to i v prípade mučeníka Štefana, či Zacherju či iných ľudí predchádzajúcich nás do večnosti. Vedieť potešiť slovom, že predsa nebo je otvorené všetkým kresťanom. Že Kristus je víťaz i nad smrťou.

„Veď nebo otvorené víťaz vyčkávaný, obetoval seba, nad peklom zvíťazil“ – spievali sme vo štvrtej slohe piesne 49.

A tak nám prajem Božiu milosť, aby aj nás tak nadchol Duch Boží, ako nadchol Zecharju, ako sme to čítali v Slove Božom. Aby sme vytvárali spoločenstvo s Bohom. Skrze Slovo Božie, skrze modlitbu, skrze dary milosti vo sviatostiach, aby sme vnímali Božiu priazeň v našich spoločenstvách. Nech zvesť o Spasiteľovi napĺňa nás radosťou, že i my máme pripravený príbytok v kráľovstve Božom. I k nám sa Boh skláňa, i pre nás je nebo otvorené.

Amen.