Príhovor pri Pamiatke zosnulých 1. 11. 2011

Suspírium:    Milosť vám a pokoj od Boha nášho Otca a od Pána Ježiša Krista. Amen

Text: 1. Korintský 15, 51 – 57: Aj­hľa, po­viem vám tajom­stvo: všet­ci ne­um­rieme, ale všet­ci sa pre­meníme, razom, ih­neď, len čo za­znie hlas po­sled­nej trúby. Lebo za­znie trúba a mŕt­vi budú vzkriesení neporušiteľní a my sa pre­meníme. Veď porušiteľné telo musí ob­liecť neporušiteľnosť a smr­teľné musí ob­liecť ne­smr­teľnosť. Až porušiteľné ob­lečie ne­porušiteľnosť a smr­teľné ne­smr­teľnosť, vtedy sa spl­ní slovo, ktoré je na­písané: Po­hl­tená je sm­rť vo víťazs­tve. Kde je, ó smrť, tvoje víťazstvo? Kde je, ó smrť, osteň tvoj? Ostňom smrti je však hriech a silou hriechu je zákon; ale vďaka Bohu, ktorý nám dal víťazstvo v našom Pánovi Ježišovi Kristovi.   Amen

Milí bratia a milé sestry v Pánovi!

Príroda sa odiala do najkrajších farieb. Kráčajúc popod staré javory a kleny, počúval som jemné pukanie opadávajúcich a šuchot spadnutých listov pod nohami. Aká krásna je jeseň. Aká bohatá na úrodu a zároveň tehotná bohatosťou tej budúcej. Kráčajúc k hrobom blízkych, uvažoval som nad koncom života v tejto časnosti a nad nádejou, ktorú sme dostali z lásky nášho nebeského Otca v dare Jeho Synovi.

Naše životy sa veľmi podobajú obrazu prírody. Narodíme sa. Vyrastáme, dozrievame, prinesieme úrodu. Plody našich prác, našej lásky dozrejú a pomaly sa poberáme na odpočinok ľudu Božieho. Ticho sa odlepí list nášho pozemského života od kmeňa života a my tíško odletíme. Padneme do zeme, aby sme splynuli s jej prachom. Pochovajú nás a kým žijeme v pamäti potomkov a priateľov, naše hroby majú návštevníkov, ktorí sa ticho sklonia nad nimi a vyšlú tichú modlitbu vďaky k Pánovi za to, čo sme pre nich znamenali. Apoštol Pavol, ktorý sa stretol so vzkrieseným Spasiteľom nám pripomína, aby sme nerobili z cintorínov kultové miesta, kde šelest stromov nahrádza tvrdosť betónu a žuly.  Obracia našu pozornosť na nádej, ktorú sme dostali v našom Spasiteľovi.

Viďme naše cintoríny ako roľu Pánovu.

1.   zasiate je do nej porušiteľné, aby vstalo neporušiteľné,

2.   stane sa tak každému veriacemu pre víťazstvo Kristovo

Milí bratia a milé sestry v Pánovi!

Odchod každého človeka z tejto časnosti bolí a v srdci páli. Nijako nedelím ľudí na dobrých, alebo zlých. Každý je vzácnym a milým Božím stvorením, do ktorého nebeský Otec „investoval“ svoju lásku, ktoré naplnil svojimi darmi. Ako rovnako nás stvoril, rovnako nás aj odvoláva. Dôvodom je osteň smrti, ktorý bol daný hriechom prvých ľudí. Všetci ho nesieme vo svojich telách, ako píše Pavol: Ostňom smrti je však hriech a silou hriechu je zákon. Ten zákon, ktorý nemôžeme naplniť svojou poslušnosťou, lebo hriech je nám zažraný v našich kostiach. Tento duchovný zápas opisuje Pavol takto: Nečiním totiž dob­ré, čo chcem, ale robím zlé, čo nech­cem. Ale keď robím, čo nech­cem, nie ja to robím, ale hriech, ktorý pre­býva vo mne. Náš život sa od hriechu prvých ľudí obmedzil na časnosť. Zrod a po čase koniec. Prechádzame smrťou. Toto privádza veľmi veľa ľudí k tomu, aby sa cintoríny premieňali na stretnutia s tými, čo nás po časnom živote opustili.

Milí bratia a milé sestry v Pánovi!

Slová nášho emeritného biskupa J. Fila z dnešného zamyslenia znejú v súlade s Pavlom veľmi potešujúco: Pre nás, kresťanov, však veci stoja trochu inak. -- Aké šance vlastne máme? Jób sa to opýtal takto: „môže byť človek spravodlivý pred Bohom?“ Boh je ohromujúco iný. „Má múdre srdce a veľkú moc“, keby nám kládol otázky o povahe bytia, vedeli by sme odpovedať, čo i len na jednu? „Budem uznaný vinným, načo sa mám namáhať“, hovorí Jób! Neviem urobiť nič na to, aby som sa priblížil Bohu. -- Boh je ohromujúco iný. Je však mojím Otcom v Ježišovi. Preto sa nemusím oddávať depresívnym myšlienkam o Tom, ako ďaleko je Boh odo mňa. Nemusím sa topiť v úvahách o vlastnej neschopnosti. V Ježišovi je Boh blízko. Je mojím milujúcim Otcom.