3. nedeľa po Veľkej noci – 2012

Suspírium: Za pravdu Tvoju trpieť dáš

však neopúšťaš,

Bože náš!

Ó, praj i nám tej sily,

z nej verní Tvoji

v ťažkom boji

za pravdu obeť nosili!      Amen (M. Rázus)

Text: 2. Korintským 4, 16 – 18; Pre­to ne­ochabujeme, ale aj keď náš von­kajší človek hynie, náš vnútor­ný sa ob­novuje zo dňa na deň. Lebo toto terajšie ľah­ké bremeno súženia zís­ka nám ne­smier­nu hojnosť večnej slávy, keď nehľadíme na viditeľné, ale na ne­viditeľné. Viditeľné je totiž dočas­né, ale ne­viditeľné je večné.  Amen

Sestry a bratia v Pánovi!

Vzostupom lekárskej vedy, výroby dokonalejších liečiv a kvality života, sme si zvykli na to, že sa všetko dá vyriešiť. S koncom tlaku na vieru, sme si zvykli, že máme spasenie automaticky dané. Preto vidieť v utrpení niečo dobré pre našu dušu, sa nám zdá nemožné.  Heslom dnešného človeka sa stalo: Radšej byť bohatý a zdravý, ako chudobný a chorý. Blahobyt a zdravie, krása a úspech, sa stali bohmi dnešného človeka. Nedávno sme počuli, ako sa Pán Ježiš pýtal Petra, či ho miluje láskou, ktorá je ochotná obete pre Ježiša. Peter to nielen sľúbil, ale aj splnil. Prišiel k osláveniu tak, ako Pavol, Ján a všetci tí, ktorí vo viere zdolávali všetky prekážky tejto časnosti. Pavol na základe svojich skúseností so vzkrieseným Kristom píše do Korintu slová plné nádeje. Skúšky, ktorými sú skúšaní ich budú budovať, ak nebudú hľadieť dolu, ale obrátia zrak hore k svojmu Pánovi. Náš reformátor k utrpeniam v živote kresťana celkom otvorene povedal: Ak by sme netrpeli, veľmi skoro by sme na svojho Pána zabudli.

Neochabujme v službe kráľovstva nebeského

1.      v skúškach a trápení síce telo hynie,

2.      vnútorný človek sa však obnovuje,

3.      aby skrze vieru prijal slávu večnú.

Bratia a sestry v Pánu!

Keď náš Spasiteľ hovoril o znameniach konca, spomína rôzne utrpenia a skúšky. Hovorí o duchovných, telesných bolestiach, o prírodných katastrofách, ale aj o vojnách. Hovorí o náboženskej neznášanlivosti i o prenasledovaniach. Potom povie: Lebo to musí byť, ale to ešte nie je koniec.

Môžeme sa teda opýtať, aký je rozdiel medzi nami a tými, ktorí neveria? Nie je teda lepšie neveriť a zveriť sa len bohu osudu a radšej sa len spoliehať na boha šťastia? Nie! Na žiaden pád, Nie! V dobrom či zlom, sme svedkami slávy Božej v Ježišovi Kristovi. My aj v utrpení máme nádej. Tí, čo sa utiekajú k iným bôžikom svojho života budú zahanbení. Kresťana skúšky predivným spôsobom robia silnejším. Neveriaceho naopak, zrážajú na kolená, lebo nevidí nijaký cieľ a nijakú nádej.

Sestry a bratia v Pánovi!

Apoštol Pavol upozorňuje, že duša človeka, ten vnútorný človek, môže úplne inak, na rozdiel od tela, reagovať na zlo, ktoré ho sužuje. Pre vysvetlenie trochu odbočím. Pri konfirmácii sa učíme, že človek môže byť už za života mŕtvy. To vtedy, keď stratí vieru. Veriaci kresťan je duchovne živý a každý duchovne živý vnútorný človek je upriamený na svojho Stvoriteľa.  Drží sa Ho, dôveruje Mu a žije z Neho.

Na oddelení v nemocnici ležala ťažko chorá mladá žena. Celá rodina i priatelia boli šokovaní jej chorobou a v žiali očakávali jej skorý koniec. Ona však uverila Pánovi Ježišovi a celkom uprela na Neho svoj pohľad. Jej pohľad upretý hore, bol pre ostatné pacientky veľkým povzbudením. Prichádzali na jej izbu a počúvali slovám evanjelia a neskôr sa i zapojili do modlitieb. Aj po rokoch spomínali, aké duchovné požehnanie zažívali pri jej posteli. Neuzdravila sa telesne, ale odišla s radosťou k svojmu Pánovi. Lebo jej vnútorný človek sa dennodenne obnovoval v Pánovi, aby v Ňom naplno spočinul. Ona splnila službu, ktorou bola poverená.

Bratia a sestry v Pánovi!

Apoštol píše Korintským o veľkom protiklade, to  čo vidíme je časné. To, čo nevidíme, je večné. Kto aj v skúškach žije vierou a svedčí o sláve Božej, sám sa stáva jej účastníkom. Apoštol Peter konal svoju službu vo vedomí, že oslávi svojho Pána martýrskou smrťou. Pavol ide do Jeruzalema, hoci vie, že tam ho čaká väzenie a neskôr obeť života, ktorú prinesie pre svojho Pána. Jeho viera vidí ďalej. Vie, že keď sa aj zborí stánok tela, máme iný, pripravený od Boha. Utrpenia tejto doby nie sú rovné sláve, ktorá sa má zjaviť na nás.

Ako sa však máme pripraviť na budúcu slávu, keď nevieme ani nechceme trpieť. Keby bežec netrpel na tréningoch, nikdy by nedosiahol veniec olympijského víťaza. Podobné je to aj so skúškami v živote kresťana. Pripravujú ho na zvládnutie toho najdôležitejšieho boja.

Pre­to ne­ochabujeme, ale aj keď náš von­kajší človek hynie, náš vnútor­ný sa ob­novuje zo dňa na deň. Lebo toto terajšie ľah­ké bremeno súženia zís­ka nám ne­smier­nu hojnosť večnej slávy, keď nehľadíme na viditeľné, ale na ne­viditeľné. Viditeľné je totiž dočasné, ale ne­viditeľné je večné.

Amen