5. nedeľa po Svätej Trojici – 2012

Suspírium:    Sme povolaní, požehnanie vziať,

nie hrozbu Pána, ťažké prísne tresty,

a preto, činiac dobre, odchýľme sa

od zlého, jak z nebezpečnej cesty...

Ó, Bože, pomáhaj nám v tomto žiť

a nebáť sa, i keď nás zlý svet straší,

veď ak Ty si s nami – iba hŕstkou pliev

vo vetre vtedy neprajníci naši.  Amen (M. Rázus)

Text: 1. Mojžišova 12, 1 – 4a; Hospodin riekol Abrámovi: Vyjdi zo svojej krajiny, zo svojho príbuzenstva i z domu svojho otca do krajiny, ktorú ti ukážem. Urobím ťa veľkým národom, požehnám ťa a tvoje meno zvelebím, tak sa staneš požehnaním. Žehnať budem tých, čo teba žehnajú, prekľajem toho, čo tebe zlorečí, a v tebe budú požehnané všetky čeľade zeme. Vtedy Abrám odišiel, ako mu prikázal Hospodin;   Amen

Sestry a bratia v Pánovi!

Spomínam si na zvláštne prianie istého brata. Poprosil ma, aby som ho odprevadil na vlakovú stanicu. Bál sa ísť sám, lebo sa mu jeho sok vyhrážal bitkou. Celou cestou som mal malú dušičku v sebe. Netúžil som po stretnutí s bitkárom. Necítil som sa byť mu dobrou oporou, lebo som nevedel biť. A tak som sa celou cestou modlil, aby ten muž mal neodkladnú povinnosť v inom meste. Možno aj mal, lebo sme sa s ním nestretli a ja som si na stanici zhlboka vydýchol.

O čo lepšiu oporu mal Abrám, keď sa mu za sprievodcu, ochrancu a darcu všetkých potrebných darov prisľúbil Hospodin, Boh. Tej opory niet páru. Abrám sa cítil poctený. Uvedomil si, že toto pozvanie do neznáma nemôže odmietnuť. Zároveň veril, že Božia moc bude pri ňom,  keď ho Boh poveruje veľkou úlohou: V ňom majú byť požehnané všetky čeľade zeme.

Aj my máme veľmi dôležité poverenia pre kráľovstvo Božie v tejto časnosti. No nekonáme vždy tak rázne, ako Abrám, ktorý odišiel, ako mu prikázal Hospodin. Zaoberáme sa malichernosťami, neveríme na moc Božiu. Nespoliehame sa na Jeho požehnanie a hľadáme si sprievodcov, čo sú slabí. V kritickej chvíli, keď nás napadne úhlavný nepriateľ – hriech a smrť, nám nemôžu pomôcť. Prosme o prítomnosť Toho, ktorý nám môže a chce zachovať život časne i večne. Písmo hovorí:

Pánovo prítomnosť a zasľúbenie požehnania patrí tým, ktorí

1.      počujú Jeho volanie a pokorne Ho nasledujú,

2.      ktorí veria Jeho slovu a učia sa slúžiť iným podľa neho

3.      a tým, čo na Neho očakávajú.

Bratia a sestry v Pánovi!

Dnes sa nám doba akosi zmenila oproti dobe Abrahámovej. Dnes je preferovaná mladosť. Kto má viac rokov, ťažšie si nájde zamestnanie, lebo vraj už nie je dynamický a neprináša podniku vysoký zisk. Pán Boh je asi veľmi nemoderný. Pozýva k úžasnej službe človeka v sedemdesiatom piatom roku života. Mohol Abrahám lepšie preputovať takú veľkú vzdialenosť z Uru chaldejského, ako mladý muž? Starý muž vedel lepšie chrániť svoj majetok, ako mladý muž? A čo deti, mal ešte väčšiu nádej na ich splodenie ako starý muž so ženou v rokoch? Pán Boh nám ukazuje, že pri Jeho nasledovaní nezáleží na našom veku, sile, schopnostiach, ale na srdci naplnenom pokornou vierou.

Abrahám si nepovedal, že je už neskoro na akékoľvek zasľúbenia. Nepovedal si, že už dožije svoj život bez akýchkoľvek túžob. Pán Boh ho povolal a on vykročil. Koľkí mladí odpadávajú od cesty za Pánom, lebo nevidia horlivú vieru nás starších. Koľkí z nás si povedia, nech robia už mladí. Ja som zostarol a mám nárok na oddych. Nevolá nás už k ničomu náš Pán? Ak to nepočujeme, tak asi preto, že nevidí v nás vieru, ktorá by horlila za dom Hospodinov.

Sestry a bratia v Pánovi!

Pán požehnáva Abraháma svojou prítomnosťou a svojimi darmi, lebo Mu Abrahám verí, nasleduje Ho a učí sa na každej situácii života, že Hospodin je Boh, ktorý nikdy nesklame. Verí Božiemu zasľúbeniu: požehnám ťa a tvoje meno zvelebím, tak sa staneš požehnaním.

Či nie je aj dnes medzi nami zvelebené Abrahámovo meno? Či nie sme jeho potomkami skrze vieru v Pána? Jeho meno nemôže zaniknúť, lebo ho Boh vyhlásil za spravodlivého. Ešte viac zvelebil meno svojho jednorodeného Syna, keď Mu dal meno nad každé meno, aby sa v Jeho mene skláňalo každé koleno na nebi aj na zemi, aj pod zemou. Ako Abrahám sa stal požehnaním pre všetkých v Pána Boha veriacich, tak sa Boží Syn stal požehnaním pre všetkých, ktorí dochádzajú spasenia. A čo moje a tvoje meno? Sme požehnaním pre iných, lebo sa učíme verne nasledovať nášho Pána a Spasiteľa? Je zvelebené Pánom tým, že ho zapísal do knihy života? Alebo si myslíme, že si život zachováme sprievodcami tohto sveta?

Bratia a sestry v Pánovi!

Položme si otázku: Na koho očakávame? Kto je silou našou a nášho života? Ak je ňou Pán, od Neho spočinie na nás Jeho požehnanie a bude nám prítomný v každý čas.

Pozrime na Abraháma. Aj on mal neraz strach z hrozieb, ktoré na neho číhali. Vždy však očakával na Hospodina a  Jeho zasľúbenia mu boli zárukou Božej prítomnosti. Očakávajme aj my na Hospodina vediac, že máme pri sebe Reka udatného, o ktorom Luther spieva: Čo je naša ľudská sila? Sama nás nezachráni, máme však od Hospodina štít v každom bojovaní. Pýtaš sa, kto je ním? Ježiš, Boží Syn, Ten zachránil svet, iného Boha niet, On napokon zvíťazí! On, nie my sme zárukou víťazstva. A s Ním zvíťazí každý, kto Mu verí a kto Ho nasleduje. Vyznamenáva verných tým, že sa sami stávajú požehnaním pre všetkých, s ktorými prichádzajú do styku a ich meno nezanikne, lebo je zapísané v knihe Baránkovej.

Amen