9.nedeľa po Sv. Trojici - 2012

Bože - Otče, Synu, Duchu Svätý,

Ty sám prijmi nás za svoje deti.

Zbav nás hriechu, nech vidíme,

Teba pri tom oslávime. Amen.

Mk 10, 46-52

Milé sestry, drahí bratia,

pamätám sa, ako by to bolo len včera, na hodiny zemepisu, mohlo to byť v šiestej, či siedmej triede na základnej škole, kde sme sa učili o Európe. Pred nami bola každú hodinu mapa Európy a učiteľka nás skúšala z orientácie na mape. Kde sa nachádza Oslo? Kde je Madrid? Ukážte mi Dublin, Petrohrad, Vilnius, Atény.... A my, v tom čase tápajúc očami po mape sme pri objavení požadovaného mesta vykríkli - Napravo!, Hore! Vľavo! Tam naspodku! Naša učiteľka z nás chytala mierne nervy, keďže ako študovaná geografička bola zvyknutá na odpovede podľa svetových strán - na severe, na juhu, na východe, na západe...

To, čomu sme sa v tom veku teda učili bola jednak orientácia na mape a na druhej strane správne pomenovanie skutočností. Práve o týchto dvoch aspektoch by som vám vedel čo to hovoriť aj po svojej čerstvej skúsenosti z cesty z Bratislavy do Klenovca (kde budem pôsobiť) a z Klenovca do Vranova. Tiež som mal možnosť zažiť, čo to znamená, keď zlyhá môj orientačný zmysel v kombinácii s nepresným označením odbočky - no proste som zablúdil. Iste sa také stalo už i vám a o dôsledkoch snáď ani netreba hovoriť. V tom mojom prípade to bolo dvojhodinové meškanie.

Ako teda vieme, pochybenie v orientácii má svoje následky. I dnešné Slovo Božie nám chce čo to povedať o orientácii a správnom menovaní skutočností. Paradoxne nám to Písmo ukazuje práve na osobe slepca, ktorý je jednou z ústredných postáv.

Milá sestra, milý brat,

v dnešnom Slove ide i o to, čo znamenala slepota v Ježišovej dobe. Sami si totiž dokážeme predstaviť, čo znamená nemať zrak - nevidieť. Pohybovať sa v známom prostredí - to možno ešte ide, no neznáme prostredie je pri strate zraku veľkou prekážkou.

Práve na príklade slepca nám chce dnešné Božie Slovo povedať omnoho viac, ako "len" príklad jedného z mnohých Ježišových uzdravujúcich skutkov.

Bartimaios bol teda slepým žobrákom - ako sme počuli.

Slepota má v Biblii nielen telesný charakter. Keď sa v Božom slove hovorí o slepcoch, slepote, je nutné mať na zreteli aj ponímanie tohto stavu v dobe Ježišovej. Slepota totiž predstavovala i poblúdenie v oblasti duchovnej, náboženskej, teda slepec predstavuje vždy i človeka, strateného v oblasti viery. Osoba slepca Bartimaiosa teda nepredstavuje len človeka s telesným hendikepom, ale i človeka strateného v oblasti viery, v oblasti duchovnej.

Ak si tento fakt uvedomíme, nepríde nám až tak neprirodzené, že sa ho Ježiš pýta, "čo chceš aby som ti urobil" - keď sám Kristus vidí, že Bartimaios je slepý.

Aby sme však nestratili prehľad v udalostiach, poďme pekne po poriadku.

Ako sme počuli, Ježiš prichádza s veľkým zástupom do Jericha, kde pri ceste sedí slepý žobrák. Už sme si objasnili, ako bola slepota v tej dobe ponímaná. V židovstve bolo nábožensky prikázané sa o takýchto ľudí postarať. Týchto ľudí posadili na frekventované miesta, teda na také, kde sa pohybovalo veľa iných -  zdravých - ľudí. Tam pred nich rozprestreli ich plášť. Plášť predstavoval akúsi osobnú zónu, kde im ľudia dávali jedlo, prípadne peniaze. Zobrať niečo slepcovi z darov, ktoré mal na plášti sa rovnalo krádeži a bolo to spoločensky kruto trestané. Daný plášť teda predstavoval pre slepca jeho jedinú istotu v živote.

Bratia a sestry,

tou prvou vecou, ktorá je u Bartimaiosa podstatnou, je jeho správne pomenovanie skutočnosti. Slovo božie nám hovorí: (v47) "Ako počul, že je to Ježiš Nazaretský, začal kričať a volať: Syn Dávidov, Ježiš, zmiluj sa nado mnou!"

Evanjelista Marek veľmi jasne zaznamenáva podstatný rozdiel v oslovovaní Ježiša. Ježiš Nazaretský a Syn Dávidov. Kým to prvé je bežné oslovenie, akoby nás dnes niekto oslovil menom a priezviskom, pomenovanie Syn Dávidov, ktoré kričí Bartimaios, je už Mesiášskym titulom. To, čo slepec spoznáva v Ježišovi teda nie je len významná osobnosť, on vo svojej duchovnej stratenosti nachádza konečne jasný oporný bod, istotu spásy - Mesiáša.

A práve tu sa môžeme so slepcom stotožniť i my sami a zamyslieť sa. I v našich životoch - iste nie raz, nastáva situácia, kedy máme možnosť naplno cítiť, čo to znamená poznať Ježiša ako osobného Spasiteľa.

Hriech je ten, ktorý sa nás snaží dezorientovať v našom duchovnom živote a odviesť od Krista, snaží sa, aby sme minuli cieľ. A práve pri návrate z takéhoto zblúdenia spať k Spasiteľovi máme možnosť precítiť silu a moc odpúšťajúcej milosti. Pamätáme sa ešte na to?

Je to čas, kedy rovnako ako Bartimaios vyznávame, že Ježiš je Kristus - Spasiteľ.

Práve to bol i dôvod toho, prečo slepcovi dohovárali, aby bol ticho. Akoby mu vraveli: V poriadku, volaj na neho, oslavuj ho, ale menovať ho Mesiášom? No to je už trochu priveľa. "Mnohí mu dohovárali" - hovorí slovo Božie. Mnohí nespoznali v Ježišovi viac, ako len známu osobnosť, duchovne obdareného človeka, ale nič viac. Dnes tomu tiež nie je inak. I v dnešnej dobe mnohí povedia, že Ježiš bol významnou duchovnou osobnosťou - popri Konfúciovi, Dalailámovi, Mohamedovi či iných. Ale nič viac. Mnohí i dnes nespoznávajú v ňom toho, ktorý vyvádza z duchovnej stratenosti a dezorientácie a ktorý dáva pre život človeka i čosi viac ako len morálny vzor. Väčšina - rovnako ako vtedy, tak aj teraz - nespoznáva Mesiáša a snaží sa umlčať tých, ktorí tak Ježiša vyznávajú.

Drahé sestry a bratia,

keď si Ježiš dal zavolať Bartimaiosa, ten robí jednu veľkú vec. Čítame, že slepec "zhodiac plášť vyskočil a šiel k Ježišovi". To slovíčko "zhodiac" by bolo lepšie preložiteľné ako "odhodiac". Teda ten plášť, ktorý mal pred sebou a ktorý pre slepca predstavoval jediný zdroj obživy - ako sme povedali - jedinú istotu v živote, ten plášť on odhadzuje spred seba, lebo vie, že ho čaká omnoho viac, ako sú istoty jeho predošlého života v slepote. A práve to isté očakáva Kristus i od nás. Zbavenie sa toho, čo my pokladáme v našich životoch za istoty, práve kvôli dôvere Jemu - Spasiteľovi.

Keď pristupuje slepec k Ježišovi, ten sa ho pýta, čo chceš, aby som ti urobil. Kristus tam Bartimaiosovi i nám tu dnes kladie tú istú otázku. Dieťa moje, čo môžem pre teba urobiť? Pýta sa každého jedného z nás osobne: Čo môžem pre teba spraviť? Čo ťa trápi? Čo mi chceš vyznať a odovzdať mi, aby som ti s tým mohol pomôcť? Čo chceš aby pre teba Ježiš spravil dnes?

Vyznávajme mu to, bratia a sestry, a rovnako ako Bartimaiosovi, tak i nám dnes môže zaznieť: "Choď, tvoja viera ťa uzdravila". Choď, lebo to, že si vo mne mal možnosť spoznať Spasiteľa a Záchrancu sa ti stalo záchranou.

Drahé kresťanské zhromaždenie,

to, čo získal Bartimaios nebolo len fyzické uzdravenie. Získal nový život. Stále premýšľam nad tým, aké prekvapenie muselo byť v tvárach tých, ktorí slepcovi hovorili, aby nevykrikoval, že je to Mesiáš. Jedným zo znakov Mesiáša totiž bolo uzdravovať práve slepých - ako symbol začiatku duchovného znovuzrodenia. Rovnaký výraz bude zrejme i v tvárach tých, ktorí si budú musieť po smrti zastať pred tvárou Krista a priznať, že On skutočne je Záchrancom.

Sestry a bratia,

rovnako ako Bartimaios, i my sme boli znovuzrodení do nového života. Nového života už tu na zemi. Máme spoločne vytvárať predobraz Nebeského kráľovstva už tu. Vyznávať svoje hriechy, prijímať Božiu odpúšťajúcu milosť a spoločne pracovať na budovaní spoločenstiev, oslavujúcich Boha.

Ak sa aj nás - na jednej strane -  Kristus pýta, ako nám môže dnes pomôcť, či túto pomoc nesprostredkuje práve prostredníctvom najbližších? A na strane druhej - ak máme nový život, nie je podstatou tejto novoty i orientácia na blížneho a nie viac na seba? Či sa takto nestávame nástrojmi živého Boha?

Veľmi ma oslovila myšlienka z videa, ktoré sme mali možnosť pozerať na stretnutí  mládeže v piatok. Chlapík hovoril o tom, že my kresťania sa upozorňujeme za to, že zanadávame. Hovoríme si vzájomne: Takto nemôžeš hovoriť, si predsa kresťan. Ale pri tom dokážeme prejsť okolo bezdomovca, sociálne slabého, človeka s problémami, a tvárime sa, že takto to v živote chodí... Bazírujeme na maličkostiach a úmyselne prehliadame zjavné následky hriechu. Prestaňme sa na kresťanov hrať a začnime kresťanstvo žiť naplno. Práve to je tá zmena myslenia, ten nový život, že žijeme inak ako tento svet - že žijeme život pod zorným uhlom večnosti.

Bartimaiov príbeh sa končí veršom: "A slepý hneď videl a nasledoval Ho (rozumej Krista) na ceste." I my sme boli slepí a teraz vidíme. Nasledujme spoločne Krista.

Amen.

                                                  Mgr. Roman Roskoš, kaplán Klenovec