Večera Pánova

Večera Pánova je spoločenstvom na hostine, kde je hostiteľom Pán.

Pán Ježiš ustanovil svoju svätú Večeru pred svojou smrťou, keď zhromaždil učeníkov, aby spolu jedli veľkonočného baránka. Jedenie tohto baránka bola u Izraelského ľudu prastará obyčaj na pamiatku najväčšej udalosti Starej zmluvy – vyslobodenia Božieho ľudu z otroctva v Egypte. Tým chcel dosvedčiť svojim učeníkom, že On sám je Baránkom Božím, ktorý bude obetovaný na kríži za hriechy celého sveta.

Pri slávnom stole Jeho svätej Večere je ON sám Hostiteľom a my sme Jeho hosťami. Večera Pánova je teda spoločenstvom nehodných hodovníkov, ktorých si chce uctiť ich Pán – Hostiteľ, ako svojich priateľov, ako tých, ktorých má rád a to nie len tým, že je s nimi a dotýka sa ich v danú chvíľu, ale že im dáva Seba samého, čo znamená pre týchto hodovníkov Život!

Večera Pánova v kontexte krstu

Cirkev je spoločenstvom veriacich v Ježiša Krista. Podľa vierouky ECAV duchovný život človeka začína už krstom , v ktorom podľa ap. Pavla a symbolických kníh má byť topený a mŕtvený starý človek a povstávať z hrobu spolu s Kristom človek nový. Krst nie je jednorazová záležitosť, ale je celoživotným procesom, v ktorom by sme mali žiť. Nikdy nebudeme môcť povedať, že sme dokonalými novými ľuďmi, že nás už Boh nemusí premieňať. Bengt Pleijel na toto používa výstižný výraz: „Už a ešte nie“. „ Už teraz môžeme nájsť nebo na zemi. Sme spasení. Čas divov ešte nepominul. Obdržíme ešte viac. Ale ešte nie sme hotoví. Sme na ceste.“ Náš duchovný človek musí neustále bojovať s hriechom, a tiež tak, ako narodené dieťa musí rásť. K tomu potrebuje silu a správnu výživu – pokrm.  

Večera Pánova je pokrm pre dušu

Veľký katechizmus hovorí o Večeri Pánovej, že: „... sa oprávnene nazýva pokrmom duše, ktorý živí a posilňuje nového človeka. Lebo krstom sme predovšetkým znovuzrodení, avšak ako sme povedali, i napotom ostáva na človeku stará kožka tela krvi. K tomu ešte toľké prekážky a útoky od diabla a sveta, takže často umdlievame a ustávame a neraz aj klesáme. Preto máme túto sviatosť za každodenný pokrm a nasýtenie, aby sa pozdvihla a posilnila viera, aby v tomto boji neklesla, ale vždy viac a viac silnela.“ Tu je teda odpoveď aj na otázku, ako často by sme mali pristupovať ku VP.

Vo Večeri Pánovej dostávame odpustenie. Sýtime sa milosťou Božou. Pripomíname si, čo pre nás Pán urobil a nanovo si to privlastňujeme. Tým sa pozdvihuje a silnie naša viera  

Pán Ježiš hovorí sám o sebe,. „Veru, veru, hovorím vám: Ak nejete telo Syna človeka a nepijete Jeho krv, nemáte života v sebe. Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život, a ja ho vzkriesim v posledný deň. Lebo moje telo je pravý pokrm a moja krv je pravý nápoj. Kto je moje telo a pije moju krv, zostáva vo mne a ja v ňom.“ (J 6, 53 – 56) Tieto slová Pána Ježiša môžu byť argumentom pre tých, ktorí tvrdia, že netreba prichádzať k Večeri Pánovej, že je to len nejaká ceremónia a predsa odpustenie nachádzame aj v každodennom kontakte s Bohom, keď mu hriechy vyznáme. Áno, je pravda, že nám Pán Ježiš odpúšťa vždy keď v pokání k Nemu prídeme, ale.

1. Večera Pánova je Kristov spôsob ako byť s nami. On je hostiteľ, On určuje pravidlá. Podľa týchto slov je to prejav toho, že zostávame v Ňom.  

2. Vo Večeri Pánovej ide o viac ako len o odpustenie hriechov. Ak obmedzujeme Večeru Pánovu iba na toto, prichádzame o veľké požehnanie zvláštneho spoločenstva a staviame svoju záchranu nie na Božom čine, ale na svojom pokání.

  

Úloha pokánia 

Keď hovoríme o ľútosti a pokání ako o prostriedku topenia starého Adama, nemôžeme poprieť, že v praxi evanjelickej cirkvi je spoveď veľmi dôležitým článkom Večere Pánovej. Máme dokonca problém s tým, aby sme to vedeli od seba správne oddeliť, a mnoho ľudí nevie ani rozlišovať medzi spoveďou a sviatosťou Večere Pánovej, tak veľmi sú tieto dve prepojené. O Večeri Pánovej hovoríme, že ideme na „Spoveď“. Avšak ak by aj neboli prepojené, musíme súhlasiť s tým, že Večera Pánova je miesto a čas, kde je starý človek akoby oficiálne topený a mŕtvený a kde povstáva nový človek.

VP a spoveď

Forde nás pekne vovádza do tejto problematiky, keď podáva obraz hriešneho človeka, ktorý hľadá pomoc pri sebe:

Stredoveký veriaci bol vychovávaný a vedený k tomu, že z každého svojho previnenia sa má vyspovedať, aby mohol obstáť ako spravodlivý pred Bohom. Spoveď bola pre neho jedinou možnosťou ako sa priblížiť Bohu, aby raz mohol byť spasený. Spolu s dobrými skutkami a zásluhami bola spoveď akýmsi „rebríkom“, pomocou ktorého dosahoval večnosť. Človek musel vymenovať všetky svoje hriechy až potom mohol dúfať, že ho Boh príjme. Neexistovala žiadna istota spásy a večného života, pretože nik si nemohol byť istý, ako vysoko sa na tom svojom rebríku dostal - čo ak zabudol kňazovi vyznať nejaký hriech? Čo ak nejaký neoľutoval? S týmto zápasil aj sám Luther: „Mám odpustené? Ľutoval som dostatočne? Stačilo to Bohu? Luther dochádza ku kľúčovej otázke: A môžem vôbec sám od seba ľutovať svoje hriechy, ak len Duch Sv. ma k tomu nevedie a neusvedčuje ma z nich? Mám ja človek, podliehajúci zlému, takú schopnosť? Starý človek vo mne, o ktorom hovorí ap. Pavol predsa netúži po Božej prítomnosti. Chce byť pánom sám sebe. Ak nás Duch sv. nevedie k pokániu, netúžime po oľutovaní ani odpustení svojich hriechov.

Vo Večeri Pánovej Boh sa skláňa k človeku

Luther spoznáva, že základom nášho spasenia nie je náš skutok. „Milosťou ste spasení skrze vieru, a to nie sami zo seba, je to dar Boží“ (R 6,23). A nielen že to nie je náš skutok, nie je to ani náš skutok pokánia....! Pavel hovorí: Nie sami zo seba! Hovorí: Spasenie je dar Boží! Aktívna spravodlivosť Božia znamená, že Boh je ten, ktorý nám dáva spravodlivosť z milosti ako dar. Za dar nemusíme platiť, nemusíme si ho nijako zaslúžiť. Boh je ten, ktorý sa sklonil vo svojom Synovi Ježišovi Kristovi. Nie my teda vychádzame po rebríku k Nemu, akoby sme zrazu z ničoho – nič len tak spoznali, že sme hriešni, to On prichádza k nám v tele. „Slovo stalo sa telom.“ (J 1,14) Zomrel a jeho smrť nám prináša odpustenie a ospravedlnenie pred Bohom. Nie žeby sme boli sami spravodliví, ale On sám nám dáva svoju spravodlivosť vo viere. A to isté sa deje aj pri Večeri Pánovej – prichádza k nám v tele – v chlebe a v krvi – víne.

Keď sa pozrieme na to, čo sa deje pri Večeri Pánovej, môžeme povedať, že sám Boh nám pri Večeri Pánovej ponúka odpustenie hriechov v spravodlivosti Ježiša Krista. A nerobí to kvôli nášmu pokániu a našej ľútosti, robí to kvôli sebe samému.

Ak veríme, že aj ľútosť a pokánie spôsobuje v nás Duch svätý, nemôžeme teda zmýšľať ani o spovedi tak, ako by to bol náš čin pre Pána Boha. Týmto nehovorím, že spoveď a pokánie nie sú potrebné, len si musíme uvedomiť, že sú tiež darom Božej milosti, prostriedkom k uvedomeniu si mnohých vecí, prostriedkom, ktorý nás vedie k polepšeniu života …. no nerobíme nimi Bohu nejaké zadosťučinenie, pre ktoré nás Boh potom prijíma k Jeho stolu…

Viera prijíma odpustenie, prijíma sviatosť 

„Odpustenie hriechov sa podľa novozmluvného chápania uskutočňuje vtedy, keď vierou prijímame zvesť evanjelia, krst a Večeru Pánovu.“ Teda dôležitejšiu úlohu ako ľútosť má viera. Môžeme vidieť niekoľko biblických príkladov, kde ľútosť nepomáhala, lebo pri nej nebola aj viera. Môžeme porovnať Petra a Judáša a Saula s Dávidom. Dávid v strachu povedal: „Zhrešil som proti Hospodinu“ A potom mu Nátan povedal rozhrešenie: „Hospodin odpustil tvoj hriech, nezomrieš!“ A Dávid toto vo viere prijal. Judáš ľutoval, no s vierou neprijal odpustenie.

Aj Luther vo Veľkom katechizme hovorí: „Veríme, že máme v kresťanstve odpustenie hriechov, ktoré sa nám podáva vo svätých sviatostiach a v rozhrešení, ako aj v mnohých potešujúcich výpovediach celého evanjelia.“ To dôležité na spovedi je teda slovo rozhrešenia. Ono je zvesťou zasľúbenia milosti - evanjeliom. Skrze sviatosti a evanjelium pôsobí Duch Sv. , a povoláva do vzťahu s Ním. K tomu netreba nič z našej strany dopĺňať ani ničím Jeho dianie podmieňovať.... To stačí prijať vierou.

Aká je to tá prijímajúca viera? Akú vieru potrebujeme, aby sme mohli prijať sviatosť?

Kto dokáže rozumieť, že Ježiš bol pravý Boh aj pravý človek a že ho porodila panna? Nedokážeme tomu úplne rozumieť. Ale jednoducho tieto skutočnosti prijímame vierou. Veríme, že je to jednoducho tak. A toto je viera, ktorá prijíma, že vo Večeri Pánovej je Ježiš Kristus za mňa na odpustenie hriechov. Teda viera ktorou si privlastňujeme Večeru Pánovu, je taká viera, ktorá prijíma.  

„ZA VÁS“

PČiže Večera Pánova vyžaduje takú vieru, ktorá prijíma „ZA VÁS“! Najdôležitejšie pre Večeru Pánovu je, aby sme vierou prijali, že Ježiš prichádza vo Večeri Pánovej kvôli každému jednotlivcovi osobne. Že ja som ten hriešnik, kvôli ktorému Boh prišiel v tele. Ja ho každý deň sklamávam a jeho smrť bola za mňa! Taktiež vo Večeri Pánovej, v chlebe a vo víne je Boh kvôli mne, „za mňa“.

„na odpustenie hriechov“

Viera , ktorú požaduje Večera Pánova si privlastňuje, že Ježiš Kristus bol na kríži za moje hriechy, aby mi boli odpustené. Taktiež prichádza do chleba a vína za mňa, aby mi boli odpustené moje hriechy. Viera si privlastňuje toto Pánovo odpustenie. Nič viac a nič menej! Stačí prijať, že chlieb – oblátka na oltári a víno, nie sú obyčajným chlebom a vínom, ale že sú telom Kristovým a že to telo Kristovo bolo usmrtené, pretože JA som hriešny človek.

„Jedenie a pitie“

„Ako môže jedenie a pite pôsobiť také veľké veci? Odpoveď. Pravdaže jedenie a pitie to nepôsobí, ale pripojené slová: „Za vás sa vydáva“ a „Vylieva na odpustenie hriechov“

Prijímajúca viera užíva chlieb ako telo Kristovo a pije víno ako krv Kristovu, ktoré boli vydané za naše hriechy. Viera prijíma, že udalosť, ktorú si pripomíname na Veľký piatok sa stala konkrétne ZA MŇA a to, čo sa deje práve teraz pri Pánovom stole je tiež kvôli mne a ZA MŇA a moje hriechy sú odpustené. Toto je prijímajúca viera.

S týmto tiež súvisí otázka nehodného prijímania. Ako mám prijímať, aby som neprijímal nehodne? V 1K 11,29 Pavol píše: „Lebo kto nehodne je a pije, odsúdenie si je a pije, lebo nerozoznáva telo Pánovo.“ Ak berieme do úvahy celý kontext v ktorom tieto slová Pavol spomína, môžeme vidieť, že: 1. kritizuje (ne)spoločenstvo kresťanov a ich (ne)lásku, ktorú mali voči sebe, keď sa stretli. - „nerozoznávali telo Pánovo“ keďže nebrali ohľad jeden na druhého ako na údy tela Kristovho. Ba čo viac,- 2. „nerozoznávali telo Pánovo“ – tzn. Že chlieb nebol pre nich telom Kristovým, ani víno krvou Kristovou.

Teda aby sme prijímali hodne, máme „rozoznávať telo Pánovo“ – vo svojom blížnom vidieť úd tela Kristovho, s ktorým môžem tvoriť spoločenstvo a tiež prijímať vo viere chlieb ako telo a víno ako krv Kristovu, ktoré sú mi na odpustenie hriechov. Ak tomuto verím, nemusím sa báť, žeby som Večeru Pánovu prijímal nehodne. 1K 11,29 nesúvisí s intenzitou môjho pokánia.

.

Podstata sviatosti a Nová zmluva

VPreto, aby sa určitý bohoslužobný úkon mohol nazývať sviatosťou, musí podľa Luthera mať tri základne znaky: Zasľúbenie Božej milosti, viditeľné znamenie a Kristovo ustanovenie. V ECAV máme preto dve sviatosti: Krst svätý a Večeru Pánovu. Pri večeri Pánovej máme ustanovenie Ježiša Krista: „Nato vzal chlieb, dobrorečil, lámal a dával im, hovoriac: Toto je moje telo, ktoré sa vydáva za vás; to čiňte na moju pamiatku.“ (L 22,19) Teda posledná večera Ježiša Krista so svojimi učeníkmi nemala jednorázový rozlúčkový charakter. Ježiš týmto zahajuje akoby novú etapu – nové možnosti pre Jeho nasledovníkov. Otvára novú možnosť spoločenstva s Ním pre každého, kto počuje Jeho pozvanie. Uzatvára novú zmluvu ( A podobne vzal po večeri kalich a hovoril: Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás." L 22,21) s jednotlivcom, v ktorej On – svätý Boh dáva seba samého hriešnikovi, dáva mu Kristovu spravodlivosť. V tejto Novej zmluve platia úplne nové hodnoty a pravidlá, uplatňuje sa Božia spravodlivosť. Spomínaný rebrík, rebrík zákona je bezpredmetný, v novej zmluve ide o nové veci, o nového človeka, ide o vzťah, ide o spoločenstvo človeka – ospravedlneného hriešnika s Bohom.

A viditeľnými znakmi tohto spoločenstva sú chlieb a víno. „Ale nie obyčajný chlieb a obyčajné víno, aké sa dávajú na stôl, ale chlieb a víno v Božom slove obsiahnuté a s ním spojené. Práve slovo, hovorím, robí túto sviatosť a rozlišuje ju, že nie je obyčajným chlebom a vínom, ale je a volá sa Kristovým telom a krvou.“ V chlebe a víne sa stáva Boh hmatateľným, oni sú Jeho telom a Jeho krvou. Aby nám Kristus nemusel byť blízko len duchovne, aby sme sa Ho mohli aj dotknúť, aby sa On mohol dotknúť nás. .

Podľa Luthera je vo VP pravé telo a pravá krv nášho Pána Ježiša Krista pod spôsobom chleba a vína.

V Rímsko-kat. cirkvi kňaz premieňa v danú chvíľu chlieb a víno na telo a krv Kristovu. Menšie cirkvi sa držia Zwingliho podania, že chlieb a víno iba symbolizujú telo a krv.....

Sviatosť - Viditeľné slovo evanjelia

Augustín hovorí o sviatosti ako o „viditeľnom slove evanjelia“. Teda slovo o Božom čine lásky, slovo o tom, čo pre nás Ježiš Kristus na kríži urobil, aby nás zmieril s Otcom, že naše hriechy sú týmto činom odpustené a zmazané, toto slovo – evanjelium, je pre nás viditeľné, zhmotnené vo sviatosti. Boh ho zviditeľnil, aby nám bolo zrozumiteľnejšie a reálnejšie. Tak veľmi záležalo Bohu na tom, aby každý mohol prísť k Nemu, že On sám prichádza za nami vo sviatosti. Boh tieto veci – nebeské, duchovné takto zjednodušuje, približuje… Toľko vecí sa snažíme pochopiť svojim ľudským rozumom.... do svojej konečnej, obmedzenej hlavy sa snažíme nasúkať nekonečného, neobmedzeného mocného Boha, aby sme Ho pochopili, aby sme sa mu priblížili. A pritom je to také jednoduché: On je ten, ktorý sa zhmotňuje. On je ten, ktorý sám neobmedzený vstupuje do obmedzeného, aby nám bol bližšie. Boh chce byť prijateľný pre všetkých!

Záver:

"Nato vzal chlieb, dobrorečil, lámal a dával im, hovoriac: Toto je moje telo, ktoré sa vydáva za vás, to čiňte na moju pamiatku. A podobne vzal po večeri kalich a hovoril: Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás." L 22,19 –21.  

Takto jednoducho Pán Ježiš ustanovil Svoju Večeru. Bez akýchkoľvek upozornení, podmienok, bez akéhokoľvek bližšieho vysvetlenia, hovorí: Vezmite a jedzte! Toto je moje telo! Toto telo sa vydáva za vás, aby vám boli odpustené hriechy.

Nie je dôležité, aby sme pochopili ako je možné, že chlieb je telom a víno krvou Kristovou. Pre Neho je dôležité, aby sme vedeli, že to Jeho telo sa vydáva ZA NÁS, aby nám boli odpustené hriechy. Vierou sa táto udalosť stáva pri nás realitou. On sám – Boh aj človek – Ježiš Kristus v týchto daroch večere – v chlebe a víne prichádza k nám, je s nami, je blízko nás, dotýka sa nás.... Je to Jeho spôsob, ktorý On vymyslel, aby bol s nami.

Pohľad do minulosti

V ranej cirkvi bolo prijímanie Večere Pánovej samozrejmosťou, že ju prijímali aj deti. Keď čítame o krste detí v prvotnej cirkvi, platí pravidlo, že aj deti pristupujú k Večeri Pánovej. Večera Pánova bola súčasťou „Iniciácie“ – uvedenia do duchovného života. Pokrstený dostal biele rúcho, bol pomazaný olejom a na Veľkonočnú nedeľu prijal Večeru Pánovu.  

Potom nasledovala druhá časť katechézy. Tradícia ohľadom prijímania Večere Pánovej deťmi je bohato doložená od prvých storočí. Cirkev bola jednotná v tejto praxi ako na východe tak aj na západe. Augustín hovorí: „Sú síce deti, no sú údmi Krista. Sú síce deti, ale prijímajú jeho sviatosti. Sú síce deti, sú však jeho spolustolovníci, aby mali život.“ Dôvody vytratenia praxe Večere Pánovej deťom treba hľadať v postupnom odlučovaní veriacich od prijímania pod spôsobom vína. Dôraz sa kládol viac na uctievanie a eucharistickú pobožnosť ako na prijímanie. Prax prijímania bola upravená r. 1215 na Lateránskom koncile, avšak nebolo v úmysle modifikovať prax prijímania detí, ale bola to reakcia na všeobecný úpadok praxe spovede a prijímania. Koncil určil, že každý veriaci, ktorý dosiahol vek rozlišovania, musel sa spovedať aspoň raz ročne. Tridentský koncil odpovedal na tento argument, že deti, ktoré ešte nepoužívajú rozum, nie sú povinné prijať eucharistiu, ale koncil taktiež nemal v úmysle zrušiť prax prvotnej cirkvi. Nemal na to vážne teologické dôvody. Pojem veku rozlišovania teda posunul prijímanie Večere Pánovej na siedmy rok, neskôr na 13. rok života.  

Krst v ECAV

Ak v našej cirkvi krstíme dietky, tie celkom maličké, tie väčšie i dospelých robíme tak vo vedomí, že Pán Boh im v krste dáva nový život. Na základe svedectiev Písma Svätého vyznávame, že Kristova smrť predznamenala náš život. Pán Boh nechal Ježiša zomrieť ešte skôr, ako sme pochopili, o čo pri Jeho smrti ide a čo pre nás Ježišova obeť znamená. Boli sme skutočne mdlí, bezmocní a neschopní spoločenstva s Bohom a Kristus zomrel za nás (R 5,6-8). Aj nad každým pokrsteným či už ide o dieťa, alebo dospelého je zvestovaná Božia milosť, v ktorej nám je zvestované to, že sa Pán Boh pre nás rozhodol bez podmienok. To je najväčšia radosť evanjelia, že Pán Boh nám povedal svoje áno skôr, ako by sme ho my dokázali povedať Jemu – Jeho láske. Krst teda nie je čin, ktorý my ponúkame Bohu, ale spásonosný čin, ktorý ponúka Boh nám. – Čin, v ktorom nám hovorí: Všetko, čo získal Ježiš svojou smrťou a vzkriesením, patrí aj tebe, pokrstený človeče. V krste to k tebe prichádza, aby si mal istotu a nepochyboval o Božom dare spásy.

Reformácia položila dôraz na katechézu oproti birmovke ako sviatosti, ktorú kritizoval aj sám Luther . Martin Bucer, otec konfirmácie, tvrdí, že ku Večeri Pánovej možno pripustiť len konfirmovaného kresťana. Túto tézu podporil požiadavkami, že konfirmand musí ovládať katechizmus, znalosť vierouky a ukázať, že sa rád zúčastňuje služieb Božích, samostatne sa vie modliť a je na ňom vidieť rast a duchovné napredovanie. Veriaci museli mať jasnú vedomosť a pojmové pochopenie Večere Pánovej a jej významu, v zmysle 1. Korintským 11. Reformácia a pietizmus sa pridŕžajú týchto pravidiel bez toho, aby bola odôvodnená nejaká veková hranica. Konfirmácia na Slovensku sa prvýkrát spomína až v r. 1791 v zákonoch Peštianskej synody, z čoho sa dá vyčítať, ako sa presunula veková hranica prijímania Večere Pánovej na konfirmačný vek.

Súčasný stav

V súčasnosti sa Evanjelická cirkev a. v. na Slovensku pridŕža tejto praxe a k Večeri Pánovej kresťan prvýkrát pristupuje až po absolvovaní dvojročnej konfirmačnej prípravy – vo veku 13 – 14 rokov. Podľa cirkevného poriadku výnimku môže udeliť senior, aby bol konfirmovaný mladší člen zboru.

Mgr. Anna Činčuráková Tipulová