| MOS August 2010
Kresťan a svet.
Vo svete a nie zo sveta. Pán Ježiš hovorí, že tí, ktorí Ho nasledujú, nie sú zo sveta. Čo to znamená? Existujú len dve kráľovstvá. Kráľovstvo Božie a kráľovstvo sveta. Každý z nás do jedného z týchto dvoch kráľovstiev patrí. Do kráľovstva sveta patrí každý, či chce, či nechce. Nie je problém sa tam dostať. Ale do Božieho kráľovstva sa dostávajú len tí, ktorí majú vieru v Ježiša Krista. Žijú síce vo svete, pohybujú sa na teritóriu kráľovstva sveta, ale už do kráľovstva sveta a pod jeho vládu nespadajú. Sú z neho vytrhnutí. Majú iného dobrého Pána a iné ciele. Ich kráľovstvo ešte nie je viditeľné pozemskými očami. Ich kráľovstvo nie je z tohto sveta. Majú iné chápanie vecí okolo seba, iné postoje, odlišné nazeranie na život. Spôsobuje to Duch Boží. Ale majú poslanie. Aby v tom kráľovstve sveta o tom, že je iné, skutočné kráľovstvo, do ktorého vierou v Ježiša Krista už patria, rozprávali aj iným. Kvôli tomu sú ponechaní na nepriateľskom území. Hrozia prekážky, pády, únava. Ako teda vo svete žiť?
Aký bol Ježiš? Farizeji sa správali presne opačne. Oni sa od hriešnikov oddeľovali, báli sa, že sa znečistia. Svätosť a duchovnosť si vysvetľovali tak, že to znamená oddeliť sa od ľudí a od sveta. Ježiš ukazuje, že pravá duchovnosť a svätosť znamená prichádzať k ľuďom a zápasiť o nich. Ježiš akoby farizejom hovoril: „Ak Boh hľadá hriešnikov a zápasí o nich, kto ste vy, že sa od nich oddeľujete? Namiesto toho, aby ste boli radi, že zachraňujem hriešnikov, kritizujete ma. Otec v nebesiach sa ale teší, nemali by ste sa tešiť aj vy?“ Ježiš mal záujem o hriešnikov, ale zároveň bol priamy a nekompromisný k hriechu. Získaval ľudí bez toho, aby obetoval čistotu svojho života. Ježiš sa naplno zbližoval s ľuďmi, ale zároveň bol úplne odlišný. Farizeji si od hriešnikov udržiavali odstup, ale v skutočnosti im boli podobní. Ježiš zápasil o svet, ale nebol zo sveta. Bol úplne iný. Ale nie podľa povrchných ľudských predstáv. Ukázal, čo je pravá svätosť. Rebecca Manley Pippert vo svojej knihe Viera sa nedá skryť rozpráva nasledujúce svedectvo: „Poznám jednu kresťanku, ktorá sa húževnato starala o nekresťanskú ženu, oddávajúcu sa nespočetným hriechom. Jej život bol plný špiny. Jedného dňa tá žena kresťanke povedala: ,Je to zvláštne, moji neveriaci priatelia vravia, že ma akceptujú bez ohľadu na to, čo robím. Som slobodná. A predsa len s tebou sa cítim v bezpečí a milovaná a viem, že k tebe môžem vždy prísť. Ale zároveň len v tvojej prítomnosti cítim výčitky svedomia z toho, čo robím, túžim očistiť svoje konanie a dať svoj život do poriadku.´“ To je svätosť.
Keď sa nekresťanov opýtame, v čom sú kresťania iní, tak povedia: „Kresťania sú proti potratom, proti nemanželským partnerstvám, proti homosexuálnym zväzkom a pod.“ Ale predstavme si, že by videli nielen to. Keby videli, že sme odlišní tým, že je v našich spoločenstvách láska, že sa ujímame slabých, že netúžime po peniazoch, že máme nádej, že sme radostní. To by bolo svedectvo! Medzi kresťanmi a nekresťanmi je a mal by byť zásadný rozdiel. Ale nemal by zostať len v tých vonkajších veciach. Kresťan chodí do kostola, nekresťan nie. Kresťan má taký názor, nekresťan iný. Ak sme v ostatných veciach života takí istí ako ostatní, túžime po uznaní svetom, peniazoch, moci - správame sa ako svet. Potom nie sme žiadnym svetlom. Naopak. Sme príčinou, prečo mnohí nechcú vykročiť za Bohom. Vidia, že naša viera a vyznanie sú povrchné. John Stott vo svojom výklade kázne na vrchu hovorí o odlišnosti kresťana v týchto oblastiach:
Mnohí si tie udalosti, keď bol Ježiš s hriešnikmi, radi vysvetľujú po svojom. Ako ospravedlnenie svojho konania. Aj ja môžem ísť do hriešneho prostredia, veď aj Ježiš tak robil. Ale dôležité je sa spýtať: Aký mal Ježiš motív? A aký mám ja? Ježiš medzi hriešnikov išiel, aby ich zachránil. Aký motív máš ty? Ježiš sa tam nešiel zabaviť. V živote často špekulujeme. Rozmýšľame, čo všetko môžeme spraviť, len aby to Boha nenahnevalo. Takto sa pýta človek, ktorý sa od Boha vzďaľuje a nie približuje. Namiesto toho, aby sme sa pýtali: „Ako sa k Tebe dostanem čo najbližšie, Pane?“, sa pýtame: „Ako ďaleko sa od teba môžem vzdialiť a ešte sa nenahneváš?“ To nie je v poriadku. Ak je vnútro v poriadku, človek nesie dobré ovocie a vie rozoznávať, kedy, ako a kam kráčať a ako sa správať. Ak vnútro v poriadku nie je, vymýšľa si úľavy, výhovorky, ktoré môžu dokonca pekne duchovne vyznieť. Naše kráčanie vo svete nie je otázka zákazov a príkazov. Je to otázka nášho srdca. Koho miluješ a komu sa chceš viac páčiť? Bohu alebo svetu? To, čo robíš, slúži tebe alebo Bohu?
Boh hovorí: „Buďte svätí, ako ja som svätý.“ Svätý je ten, koho srdce je zamerané na Neho. Taký človek nemá problém so svetom. Svätý je ten, kto rastie v láske k Bohu a v láske k ľuďom okolo seba. Čím sme bližšie Kristovi, tým viac milujeme Boha, tým viac máme záujem o ľudí okolo nás a tým viac sme od nich odlišní. Ako Ježiš. Nezameňme si vedľajšie veci za tie podstatné. To sa stalo farizejom. Ježiš nás posiela do sveta. Ako svojich poslov. Nemáme sa svetu pripodobňovať, ale žiť hodne daru, ktorý máme. Kráčajme teda tak, aby sme zachovali vieru, ktorú máme a aby naše životy svedčili o Bohu, s ktorým žijeme.
Jk 4,4 Jn 17, 14 – 18 Slavomír Slávik Život aký si vždy chcel, John Ortberg, Slovenské evanjelizačné stredisko |
| ||||||||||||||||||||||||||||||||||||