Prednáška na Oblastné MOS – september 2010

Posledné veci človeka I.- Smrť (s pohľadom aj na tzv. klinickú smrť)

Celý rozpis tém nášho oblastného MOS sa snažil sledovať existenciu, život človeka od začiatku až do jeho úplného konca.

Začali sme príchodom človeka na túto zem, otázkou, kedy z biblického hľadiska vlastne začína život. Narodením, počatím? Hľadali sme ešte prv – u Boha pri Jeho svätých plánoch s jednotlivým človekom.

Jednotlivé fázy duchovného života sme rozoberali od krstu cez konfirmáciu, ďalej teologickým poukazom na hriech človeka a jeho problém. Hľadali sme cestu z tohto problému von cez osobné obrátenie a znovuzrodenie z milosti nášho Pána, pýtali sa na ťažkosti kresťana vo svojej viere, ako sa vyrovnať s utrpením vo svojom živote, ako žiť v tomto svete a zároveň nebyť zo sveta.

Do konca roka nám zostávajú ešte 4 témy – tak, ako sme prešli začiatok života (to všetko tie týmy boli iba krátkym začiatkom, pretože to hlavné je v živote človeka ešte len pred ním),  tak sa teraz pozrieme na 4 posledné veci človeka, tak ako to učíme našich konfirmandov. Ktoré sú to? 1. Smrť, 2. Vzkriesenie, 3. Posledný súd a 4. Večnosť (v živote, alebo v zatratení).

Dnes – 1. téma: Smrť človeka.

Našou dnešnou snahou nebude poukázať na ňu z hľadiska psychologického (fázy vyrovnávania sa so smrťou), ale z teologického.

Smrť a Písmo sväté

Čo hovorí Písmo na smrť? Stanislav Kaczmarczyk v knihe Poslední úsek cesty (spoluautor Jaro Křivohlavý, Návrat 1995) si všíma 6 základných biblických právd o smrti:

è 1. V Biblii je smrť vždy v spojení s hriechom.

1M  2,16-17: „Potom Hospodin Boh rozkázal človeku: Zo všetkých stromov záhrady smieš jesť, ale zo stromu poznania dobra a zla nesmieš jesť, lebo v deň, keď budeš z neho jesť, istotne zomrieš.“

Apoštol Pavel napísal o smrti v spojení s hriechom známe slovo: „...odmenou za hriech je smrť..“ R 6,23. O kapitolu prv (R 5,12): „...skrze jedného človeka hriech prišiel na svet a skrze hriech smrť - tak smrť prišla na všetkých ľudí, pretože všetci zhrešili...“  R 7,11: „Hriech totiž, keď sa mu prikázaním dostala príležitosť, oklamal ma a tým ma usmrtil.“

1K 15,56 Pavel napísal: „Ostňom smrti je však hriech.“ (osteň chápaný ako zbraň) a Jakub vo svojej epištole píše: „Žiadosť potom, keď počala, porodí hriech, a hriech - vykonaný - splodí smrť.“

Podľa Biblie je teda Božím súdom nad hriechom už aj smrť samotná. Ona zasahuje všetky tri oblasti ľudskej bytosti – oblasť duchovnú, duševnú aj telesnú.

è 2. Biblia klasifikuje smrť ako niečo neprirodzené. Aj keď sa to v Biblii tak doslova nikde nepíše, vidíme, že smrť ako taká je zlo; je spojená s utrpením, bolesťou, úzkosťou a hrôzou.

5M 30,15.19: „ Pozri: dnes som ti predložil život a dobro, smrť a zlo.... Predložil som ti život i smrť, požehnanie i kliatbu.“ Dobro a požehnanie sú spojené so životom, kliatba a zlo so smrťou. Ľudia taktiež považovali smrť za niečo neprirodzené, mali z nej strach – Ž 55,5-6: „Srdce sa mi zvíja v hrudi a popadli ma hrôzy smrti; strach i chvenie prišli na mňa, úžas ma zastrel.“ Ž 116,3: „Obkľúčili ma povrazy smrti, zastihli ma úzkosti záhrobia, našiel som súženie a žiaľ.“ A ešte ap. Pavel napísal v 1K 15,26: „Ako posledný nepriateľ zničená bude smrť.“

Smrť vidí ako zlo nielen človek, ale sám Pán Boh.

è 3. Smrť nebola v pôvodnom Božom pláne stvorenia, je niečím celkom cudzím.

Celkom zreteľne to hovorí Boh cez proroka Ezechiela (18,23): „Či azda mám záľubu v smrti bezbožného - znie výrok Hospodina, Pána - a nie v tom, aby sa odvrátil od svojej cesty a ostal nažive?“ A v Ez 33,11 volá: „Povedz im: Akože žijem - znie výrok Hospodina, Pána - nemám záľubu v smrti bezbožného, ale v tom, že sa bezbožný odvráti od svojho spôsobu života a bude žiť.“

Preto Pán Boh s láskou a úprimne pozýva človeka: „Vyvoľ si teda život, aby si zostal živý ty i tvoje potomstvo: miluj Hospodina, svojho Boha, poslúchaj Jeho hlas a pridŕžaj sa Ho.“ 5M 30,19

è 4. Biblia nechápe smrť ako koniec, ale ako oddelenie.

Medzi človekom a Bohom vznikla hriechom hlboká priepasť, harmonické spoločenstvo s Bohom bolo rozdelené. To platilo nielen o prvých ľuďoch po páde do hriechu, ale rovnako aj o všetkých ich potomkoch, ktorí sa rodia na svet v stave hriechu, teda oddelení od Boha.

Prorok Izaiáš (59,2) to vyjadril slovami: „Ale vaše neprávosti sa stali hrádzou medzi vami a vaším Bohom! Vaše hriechy zakryli Jeho tvár pred vami, takže nepočuje.“

Podľa Lukáša 15,24 aj Pán Ježiš hodnotí mladšieho syna z podobenstva o márnotratnom synovi ako duchovne mŕtveho, pretože opustil svojho otca, odišiel do sveta a žil rozmarne. Otec syna hodnotí takto: „Tento môj syn bol mŕtvy, a ožil; bol stratený, a našiel sa.“ Vo verši 32 pripomína: „Tento tvoj brat bol mŕtvy, a ožil; bol stratený, a našiel sa.“

Apoštol Pavel napísal Timoteovi pokyny, akým spôsobom má byť v zbore postarané o vdovy (1Tim 5,6-7): „Skutočná a osamelá vdova zložila svoju nádej v Boha a dňom-nocou zotrváva v modlitbách a prosbách, ale rozkošnica je zaživa mŕtva.“ Tu je dobré si všimnúť, že ide o vdovy z cirk. zboru. Je teda možné aj to, aby človek bol kresťanom, v cirkvi a pritom duchovne mŕtvy, v stave oddelenia od Boha.

Skrze hriech je teda človek oddelený od Boha, je duchovne mŕtvy, nie je schopný sa sám od seba oživiť, je stratený. Ale to neznamená, že už s ním musí byť nutný koniec.

è 5. Biblia chápe telesnú smrť ako oddelenie vnútorného človeka od jeho telesnej schránky.

Apoštol Pavel v 2K 5,1-9 telo človeka nazýva „stanom pozemského príbytku“, ktorý bude zborený.. Človek, ktorý zvliekne pozemské telo, je podľa Pavla nahý. Zvliekanie pozemského tela nie je nijako príjemné, ale ani pobyt v ňom nie je tou najpríjemnejšou skutočnosťou. Preto túžime už byť doma u Pána a samozrejme odení do nebeského šatu. Preto Pavel dochádza k jasnému rozhodnutiu: „Sme dobrej mysle a radšej si volíme vysťahovať sa z tela a prebývať s Pánom.“ 2K 5,8 Pravdaže, tento text je myslený o ľuďoch, ktorí žijú s Kristom, ktorí si „Krista obliekli“.

Podobné myšlienky Pavel rozvádza častejšie, v podobnom zmysle nás povzbudzuje aj sám Boží Syn: „A nebojte sa tých, ktorí zabíjajú telo, ale dušu nemôžu zabiť.“ Mt 10,28

Apoštol Jakub argumentuje: „Ako telo bez ducha je mŕtve, tak je mŕtva aj viera bez skutkov.“ Jk 2,26

Ak je telo bez ducha mŕtve, živé je vtedy, keď v ňom duch prebýva. Smrť teda nastáva, keď sa duch oddeľuje od tela. V tej chvíli sa duch oddeľuje od tela, telesnej schránky, ktorá sa podľa Božieho slova (1M 3,19) rozkladá naspäť na prach.

Pri tomto hodno spomenúť, že človek má len jednu príležitosť žiť na tejto zemi a taktiež iba raz umiera. Žid 9,27: „A ako je ľuďom uložené raz umrieť a potom príde súd, práve tak aj Kristus, raz už obetovaný, aby niesol hriechy mnohých, druhý raz sa zjaví bez hriechu tým, čo Ho očakávajú na spasenie.“

è 6. Biblia hovorí taktiež o „druhej smrti“ – o večnom oddelení od Boha v horiacom jazere.

Je celkom logické, že ak človek prežil celý pozemský život v oddelení od Boha a takto aj odišiel zo sveta, že v tomto stave zostane aj vo večnosti. V Zjav 20,10-14 čítame: „Diabol, ich zvodca, bol hodený do ohnivého a sírového jazera, kde bola šelma i falošný prorok, a tam budú mučení dňom i nocou naveky vekov... Aj more vydalo mŕtvych, ktorí boli v ňom, i smrť i podsvetie vydali mŕtvych, ktorí boli v nich, a každý bol súdený podľa svojich skutkov. Smrť a podsvetie boli zvrhnuté do ohnivého jazera. To je druhá smrť, ohnivé jazero.“

Ježiš Kristus hovorí o večnom odlúčení od Boha s úplnou vážnosťou a vyzýva človeka k rozhodnutiu a odmietnutiu hriechu: „Ak ťa zvádza ruka, odtni si ju; lepšie ti o jednej ruke vojsť do života, než s oboma do pekla, do neuhasiteľného ohňa, kde ich červ neumiera a oheň nevyhasína. A ak ťa zvádza noha, odtni si ju; lepšie ti o jednej nohe vojsť do života, než s oboma byť uvrhnutý do pekla,  kde ich červ neumiera a oheň nevyhasína. A ak ťa zvádza oko, vylúp si ho; lepšie ti jednookému vojsť do kráľovstva Božieho, ako s obidvoma očami byť uvrhnutý do pekla, kde ich červ neumiera a oheň nevyhasína.“ Mk 9,43-48

Tri druhy smrti

V našej konfirmačnej príručke Verím a sľubujem máme však uvedené tri druhy smrti, citujem – otázka 153: O akých druhoch smrti nám hovorí Písmo sväté?

Odpoveď: „Písmo sväté nám hovorí o troch druhoch smrti:

telesnej smrti, ktorá nastáva, keď človek telesne zomiera.

duchovnej smrti, keď človek už v tomto živote pretrhne kontakt s Pánom Bohom, stane sa voči Pánu Bohu zatvrdilým a ľahostajným. Pán Ježiš prirovnáva túto smrť k suchej ratolesti (J 15,6). V takejto duchovnej smrti sa napr. nachádzal márnotratný syn (L 15,24).

večnej smrti, ktorá nastáva po telesnej smrti, keď je človek odlúčený naveky od Pána Boha.“

Toto bola pre mňa od začiatku vážna otázka – ako učiť deti, že Písmo nám spomína 3 smrti, keď doslova sú spomínané iba dve? V konfirmačnej príručke však o tomto nie je nič proti Písmu.

TELESNÁ SMRŤ

To, čo je telesná smrť, snáď už viac hovoriť nemusíme. Nikdy nemala prísť, nie je pôvodným Božím zámerom. Pochybovači radi namietajú, že smrť je nutná k pokroku, staré musí ustupovať novému a veriaci pochybovači radi poukazujú na stvoreného človeka, ktorý sa mal plodiť a množiť a keby nebolo smrti, kde by sme sa všetci pomestili? J

Väčšina ľudí tohto sveta je presvedčená, že existuje iba táto jedna, telesná smrť. Že po nej už nič nenasleduje. Je to jednoducho koniec. Odborníci pri telesnej smrti tak rozlišujú viacero druhov smrti, až po tzv. biologickú smrť, keď sa telo už úplne rozpadne na prach.

exkurz: FENOMÉN TZV. KLINICKEJ SMRTI

Ale aj v ateistickej spoločnosti zostáva otázka o konci života, keďže v druhej polovici 20. storočia na verejnosť prenikli správy o tzv. zážitku blízkej smrti (ďalej iba ZBS), ľudovo tomu hovoríme „klinická smrť“. V skutočnosti sa v medicínskom prostredí týmto pojmom označuje zlyhanie funkcie mozgu, spôsobené náhlou zástavou obehu a dýchania. V tejto fáze je možné ešte človeka zachrániť srdcovopľúcnou resuscitáciou zahájenou do 3-5 minút. Klinická smrť predstavuje zvratné štádium umierania, nie konečné.

Zaujímavé sú však zážitky, ktoré priznávajú mnohí, ktorí si klinickou smrťou prešli – zďaleka však nie väčšina.

Popularitu u nás si táto téma získala až po revolúcii, keď ju spropagovala vydaná kniha RaymondaMoodyho Život po živote. Po tejto knihe vychádzalo veľa podobných článkov a svedectiev v bulvárnych časopisoch, tí, ktorí svoj ZBS dosiaľ tajili, teraz ho vyznali. O ZBS však písali aj iní zahraniční autori.

ZBS má podľa Moodyho 15 základných rysov.

1. Nevýslovnosť. Neopísateľnosť slovami.

2. Vypočutie správy o vlastnej smrti.

3. Pocit pokoja a blaženosti.

4. Zvláštne zvuky – hudba, dunenie, bzučanie.

5. Tmavý tunel so svetlom na konci.

6. Skúsenosť mimo tela.

7. Stretnutie s už zosnulými.

8. Svetelná bytosť – plná lásky.

9. Retrospektíva života – film.

10. Hranica – cez ňu sa nešlo dostať k svetelnej bytosti.

11. Návrat do tela.

12. Oznámenie druhým. Avšak strach z nepochopenia.

13. Dopad na život. Hľadanie lepšieho zmyslu života.

14. Nový pohľad na smrť. Bez strachu.

15. Potvrdenie – nezávislí svedkovia, ktorí potvrdili pravdivosť o zomieraní zomrelého, aj keď on si to nemohol pamätať.

ZBS sa potvrdzuje u 10% resuscitovaných pacientov. A to vo všetkých národoch, náboženstvách, vekových skupinách či zamestnaniach.

Dosiaľ viacero vedeckých vysvetlení (podávané lieky; hormóny a enzýmy v tele; nedostatok kyslíku v mozgu; halucinácie – najmä náboženské a iné.) – ale ani jedno nie je dostatočne uspokojivé. Objavuje sa u rôznych pacientoch, pri rôznych liekoch, aj bez liekov, pri ľuďoch viac citlivých na hormóny, ale aj menej citlivých, pri veriacich, ale aj ateistoch.

Dosiaľ ostáva ZBS nevysvetlenou záhadou!!! Niet racionálneho vysvetlenia. Mnohí vedci pripúšťajú, že tu sa stretávame s transcendentálnom (nad naším vnímaním)!

Moodyho podanie je však veľmi zavádzajúce. Ním opisované zážitky sú napodiv až veľmi pozitívne. (Spomína iba jeden jediný prípad so zlými skúsenosťami!) Iný vedec, kardiológ Dr. Maurice Rawlings skúmal podobných pacientov, zistil, že z nich 80% neudáva žiadnu skúsenosť a z tých, ktorí niečo prežili, až polovicamá negatívne spomienky (stretnutie s démonmi, ohňom, krikom, volali o pomoc a záchranu). V prípade resuscitovaných samovrahov bolo 85% z nich rado, že sú naspäť, nažive. Niektorí mali dvojfázové skúsenosti – začínali šťastím, ale končili peklom.

Vytesnenie príšerných a negatívnych zážitkov pri ZBS môže byť jedným z vysvetlení, prečo mnohí nezaznamenali zlé skúsenosti. (Moody pri vyhľadávaní pracoval tzv. retrospektívnou metódou, t.j. hľadal osoby, ktoré chceli o tom hovoriť – teda mali pozitívne skúsenosti.) Presadzovanie jednostranného pohľadu na ZBS ako na prežívanie iba radosti, pokoja a lásky je pravdepodobne zavádzajúce. Popiera peklo samotné.

Problém pri Moodyho vysvetľovaní je tajomná svetelná bytosť, ktorá predstavuje niečo univerzálne pre všetky náboženstvá. Vedie to k panteizmu. Táto predstava popiera jedinečnosť Ježiša Krista.

Moody taktiež popiera existenciu hriechu a zodpovednosti zaň, ako aj potrebu pokánia a Božej milosti. Podľa jeho popisov – človek zomrie a hneď je šťastný.

Negatívne dôsledky ZBS: Ukazuje sa, že ZBS – aj keď Moody píše, že vedie k zlepšeniu života, život naopak rúca – často došlo k problémom v práci, vo vzťahoch, v rodine, k rozvodom (až 75%), taktiež sa stupňuje záujem o okultizmus. Spoliehanie sa na Moodyho opisy ZBS berú vieru v spravodlivého Boha – pretože v tomto ponímaní nejestvuje súd, nejestvuje peklo ani satan. Boh prijíma všetkých bez ohľadu. To potom ale znamená, že Biblia sa v mnohom mýli a kresťanský pohľad na svet je nesprávny, naopak – bližšie k pravde sú východné nábiženstvá a okultizmus.

A čo Biblia? Aj v nej sa stretávame s ľuďmi, ktorí sa vrátili zo smrti do života. (Jairova dcéra, Lazar, Eutychos /Sk 20/, mládenec z Naim). V Biblii sa pri nich nič o ZBS nepíše.

Zjavenia a zážitky v Biblii sú opačného poradia, ako v ZBS. V ZBS človek najprv zomrie, a potom vidí úžasné veci. V Biblii napr. Štefan videl úžasné veci najprv (otvorené nebo), až na to zomieral.

Na rozdiel od svetelnej bytosti náš Pán Ježiš Kristus je celkom inakší. Poznáme Ho po mene, hovoril opakovane o pekle (dokonca vraj viac ako o nebi), tiež o obrátení hriešnikov a trestoch.

Biblia zakazuje špiritizmus a varuje pred duchovným zvedením. Čo sa týka ZBS a živote po smrti , pamätajme, že nie Moodyho Život po živote je tá najlepšia informácia. Máme tu Toho, ktorý prešiel celou smrťou (a nie iba klinickou), Ježiša Krista, a ten nám o nej hovorí naozaj dosť.

DUCHOVNÁ SMRŤ

V 1M 2,16-17 znel prvým ľuďom v raji Boží príkaz: „Zo všetkých stromov záhrady smieš jesť, ale zo stromu poznania dobra a zla nesmieš jesť, lebo v deň, keď budeš z neho jesť, istotne zomrieš.“ Ale potom sme svedkami toho, ako Adam s Evou splodia Kaina, Ábela a žijú ešte veľa rokov (Adam sa dožil svojich 930 rokov). Ako je možné, že im Pán Boh povedal, že v ten deň zomrú a oni – nezomreli?

To je vďačná otázka pre posmievačov, nie však pre verných Písmu. Adam s Evou totiž v ten deň zomreli – nie však telesne, ale vo vzťahu k Bohu. Tejto smrti hovoríme duchovná smrť. Je to stav bez Boha. Stav, keď si človek sám volí neveru a odmietanie Boha, namiesto viery a pokornej oddanosti. Pri Adamovi nájdeme peknú odpoveď aj na vieru ako takú, či je naším skutkom, alebo nie. Pretože nie zo skutkov máme byť spasení, teda ani viera nie náš skutok. Viera je stav pôvodný, naopak – nevera je naše rozhodnutie ísť bez Boha, nevera je naším skutkom, za ktorý môžeme byť aj právom súdení.

Hriech, ktorý hneď prvými ľuďmi vstúpil na svet, poznačil celé ľudstvo. Ap. Pavel k tomuto napísal (R 5,12): „Skrze jedného človeka hriech prišiel na svet a skrze hriech smrť - tak smrť prišla na všetkých ľudí, pretože všetci zhrešili.“ Na inom mieste – R 3,23: „Všetci totiž zhrešili a nemajú slávy Božej.“

Hriech zdedili aj všetci potomkovia Adamovi. Už pri príchode na svet prichádzajú hriešni. Tento svet, v ktorom žijeme, je celý hriešny a každý človek, ktorý v ňom začína, je takým od svojho počiatku. V teológii tomu hovoríme aj dedičný hriech. Človek už od narodenia je – duchovne mŕtvy. To je dedičstvo po Adamovi.

Z duchovnej smrti sa dá dostať len duchovným vzkriesením. To je to, čo odpovedá náš Pán farizejovi Nikodémovi raz v noci: „Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do kráľovstva Božieho.“ J 3,5 Áno, znovuzrodenie je návrat k Pánu Bohu, je prebratie za z duchovného spánku, zo stavu duchovnej smrti.

Ale aj znovuzrodený človek môže opäť upadnúť naspäť do stavu duchovnej smrti. To je vtedy, keď opäť odíde od Pána Boha a odmieta sa vrátiť do prítomnosti Krista. Žid 6,4-6: „Nie je možné, aby tí, čo už raz boli osvietení a okúsili nebeský dar, tí, čo sa stali účastníkmi Ducha Svätého a okúsili utešenú reč Božiu i silu budúceho veku a potom predsa odpadli - aby tí boli znova privedení k pokániu, keď na svoju škodu znova križujú Syna Božieho a vystavujú Ho posmechu.“

Diabol sa snaží kresťana dostať naspäť do stavu duchovnej smrti, do svojho panstva: „Váš protivník diabol obchádza ako revúci lev, hľadajúc koho by zožral.“ 1Pt 5,8

Mnohí ľudia v duchovnej smrti prichádzajú na svet, žijú v nej, aj v nej telesne zomierajú.

Dôležité však je, aby sme pri svojom odchode z tohto sveta odchádzali duchovne vzkriesení, znovuzrodení a patriaci Pánovi. „Buď verný až do smrti a dám ti veniec života!“ Zjav 2,10

VEČNÁ SMRŤ

Táto smrť je pokračovaním duchovnej smrti. Niet nič horšie, ako v tomto stave odchádzať z tohto sveta, bez akejkoľvek nádeje, bez perspektívy budúcej slávy u Boha a Jeho lásky.

Téma večnej smrti však bude súčasťou poslednej tému tohto roka – ako záverečnej možnosti z posledných vecí človeka.

pripravil: Ľuboslav Beňo

použitá literatúra:

Křivohlavý J. – Kaczmarczyk S.: Poslední úsek cesty, Návrat 1995

Rucki Š.: Mezi Biblí a medicínou, Kresť. život 2007

čsp. Rozmer, 4/2003

Hvožďara M.: Verím a sľubujem, Tranoscius 1997