O NÁS
Hlavná stránka
Nová webstránka
O nás
História
Štruktúra

ŽIVOT V ZBORE
Bohoslužby
Detská besiedka
Mládež a dorast
Biblické hodiny
Stredisko evanjel. Diakonie
Modlitebné spoločenstvo
Časopis Prameň
Cirkevná daň

AKTIVITY
Kázne
Audio kázne
Informačné listy
Zborový farár
Predstavujeme
Akcie
Naše talenty
Svedectvá, úvahy
SLUŽBA V KOSTOLE
Upratovanie v kostole
Konfirmandi

MOS November 2010

 

„ P o s l e d n ý s ú d “

(Téma stretnutia MoS v Zlatom dňa 14. novembra 2010)

Ú v o d

Keď sa máme zamyslieť nad „Posledným súdom“, ktorý je témou dnešného stretnutia, musíme nazrieť do knihy na to najpovolanejšej – Biblie. V Biblii sa často stretávame s myšlienkou B-ho súdu. Z Písma sv. vieme, že po vzkriesení všetkých ľudí bude nasledovať posledný súd. Tento termín spadá do biblického učenia – eschatológie. Ale to už iste vieme. A predsa uvádzam na vysvetlenie Eschatológia (z gréckeho eschatos, „posledný“; logos, „slovo, náuka“) je náuka o posledných veciach človeka i sveta. To sú práve skutočnosti, ktorými sa MoS posledné štyri mesiace v roku zaoberá: „Smrť, vzkriesenie, posledný súd a večnosť“.
Dovolím si na úvod otázku: Viete s kým, respektíve s čím je spojený prielom KB-ho do tohto sveta? – Áno, s Kristom a Jeho účinkovaním. A práve s Ním je spojené aj dokonanie tohto kráľovstva. To sa v Biblii viaže na dejstvo súdu, „posledného súdu“. Boh človeka súdi a bude súdiť. Čo z toho pre nás plynie! Som presvedčený, že pozorný poslucháč pochopí a porozumie.

V kontexte súdu

Vyjdeme v tejto prednáške najprv zo samotného pojmu súd, sudca, súdiť, čo sú slová s ním súvisiace, od neho odvodené. Potom nahliadneme ďalej: Na význam a závažnosť súdu v živote B-ho ľudu (i sveta) nás upozorní obdobie Starej i Novej zmluvy. Pojem súdu, spoločný celej Biblii, bude vrcholiť u pisateľov NZ-vy v pojme posledného súdu. Mnohé sa nám osvetlí rozvinutím aspoň niekoľkých myšlienok, pretože na podrobnejšiu analýzu jednotlivých kníh či období nebudeme mať čas. No a v závere sa priblížime k poslednému súdu natoľko, že sa budeme pýtať (nie vypočítavať!), kedy k nemu dôjde a poukážeme na pomýlenosť výpočtov jednotlivcov či náboženských skupín (aspoň niektorých) v súvise s Pánovým príchodom k súdu.
Sudca a súdy nájdeme vo všetkých civilizáciách v dejinách. Usporiadanie a podoba týchto súdov môže byť najrôznejšia, ale základná myšlienka je rovnaká: zločiny a previnenia akéhokoľvek druhu je potrebné napraviť zásahom autority, ktorá má moc svoje rozhodnutie presadiť. Sudcovia a súdy slúžia spravodlivosti a sú nevyhnutnou podmienkou spoločenského života. Spravodlivosť znamená v zásade to, čo má byť. Teda nie to, čo je, ale čo má byť. Dnes sa rozumie spravodlivosti trochu inak než bolo v tých dávnych dobách. Dnes sa spravodlivosť chápe predovšetkým ako náprava niečoho nepatričného a nesprávneho prostredníctvom trestu, spravodlivo vyneseného rozsudku. Zatiaľ, čo v sz-vných dobách to slovo spravodlivosť má omnoho pozitívnejší náboj. Znamená nápravu vecí ľudských, znamená uvedenie vecí do pôvodného poriadku, z ktorého sa nejakým spôsobom vymkli. Takže spravodlivosť je spravidla niečo, na čo sa všetci ľudia, teda aspoň ľudia dobrej vôle právom tešia.


Najvyšší sudca - kráľ

V staroveku neexistovalo rozdelenie mocí, ako ich poznáme dnes. Najvyšším sudcom bol kráľ. Jeho prvoradou úlohou bolo bdieť nad právom svojich poddaných. Prorok Jeremiáš kráľa Jojákíma tvrdo kritizoval za jeho zlyhanie v tejto veci: „Beda tomu, kto stavia svoj dom bez spravodlivosti a svoje horné izby bez práva; blížneho svojho núti slúžiť zadarmo a nedáva mu jeho mzdu; Ale tvoje oči a srdce sú upriamené len na tvoj zisk, na prelievanie krvi nevinného a na páchanie útlaku i krivdy“ (Jer 22,13.17). Podobne Pán poslal proroka Nátana za kráľom Dávidom, ktorý nechal zabiť Uriáša Chetejského, aby skryl svoj hriech na jeho žene (2S 12,1-6). Z biblického rozprávania vyplýva, že kráľ sa nemôže správať ako obyčajní ľudia, ale ako kráľ a najvyšší sudca sa naopak musí zo svojich činov zodpovedať oveľa prísnejšie.
V Písme sv. je zárukou spravodlivosti sám Boh, ktorý miluje spravodlivosť (Ž 7,9n, 33,5). Pri jej uplatňovaní ochraňuje predovšetkým právo slabých a bezmocných, tých, ktorí sa pred krivdami nemôžu ochrániť sami.

Boh – kráľ i sudca

Boh je kráľom, ako vyznáva žalmista (96,10; 97,1; 99,1) a ako ukazuje aj druhá prosba Otčenáša: Príď kráľovstvo Tvoje! A pretože Boh je kráľ, je aj sudca. Jeho panovanie sa prejavuje v Jeho sudcovstve, ktoré dbá jednak na to, aby ľud stál v zmluve, jednak svojmu ľudu pomáha pri prekonávaní nebezpečenstva, ktoré ho ohrozuje zvonku. Kedykoľvek Hospodin koná pre dobro svojho ľudu, súdi ho, t.j. pomáha, vedie, zachraňuje. Dejiny Izraela sú súvislým radom podobných súdov: súdu nad svetom skrze potopu (1M 6,5), súdu nad Sodomou (1M 18,20), nad Egyptom (2M 7,4). Boh ako sudca je pomocníkom (Sud 11,27) a zároveň vysloboditeľom (2M 6,6; 2S 18,31). Tak ako kráľ je zodpovedný za dobro ľudí žijúcich v jeho krajine a za boj proti zločinu a nespravodlivosti, rovnako aj Boh je zárukou konečnej spravodlivosti pre ľudstvo, nad ktorým má ako Stvoriteľ svoju zodpovednosť.

Boh – sudca sveta

Pretože Boh je v sz-vnom poňatí Pánom celého sveta, rozumie sa, že je aj Sudcom sveta. Už 1M 18,25 to naznačuje: „Či by ten, čo súdi celú zem, nemal konať spravodlivo?“ (por. 2M 12,12; 4M 33,4; 1Kron 16,14; Ž 82,1; 110,6) a proroci sú plní tejto myšlienky (Iz 26,9; Jer 25,31; Sof 3,8nn a iné). Zvlášť kniha Danielova sa zamestnáva konečným, posledným súdom nad národmi.
Biblické predstavy súdu sú bohaté, a nášmu chápaniu i cudzie. Ale nemali by zastrieť základnú myšlienku SZ-vy, totiž vedomie, že súd je živá skutočnosť. Život Izraela je možný len v tomto výhľade, ktorý mu dáva zmysel a zároveň ozrejmuje úplnú závislosť stvorenia voči Bohu, ktorý ho stvoril a ktorý ho aj podrobuje súdu. Keby tak nebolo, keby Boh svoju suverenitu neuplatňoval, hriech by triumfoval. Preto nespravodlivosť nesmie zostať bez trestu.
Uvažujme na chvíľu trochu inak: Keby Boh nechal zlým a nespravodlivým voľnú ruku, mali by z toho hriešnici len úžitok. Ich zloba by bola ešte odmenená. Boli by utvrdení v presvedčení, že je potrebné využiť akékoľvek prostriedky na dosiahnutie svojich cieľov a že by bola hlúposť nerobiť zlo, ak by sa naskytla príležitosť. Keby Boh proti takejto podlosti nezasiahol a nebral hriešnikov na zodpovednosť, stal by sa vlastne ich spoluvinníkom. Toto trestanie zla, ktoré je nevyhnutné, má však aj svoje hranice. Kým milosrdenstvo Božie zasahuje tisícky generácií, tresty sa netýkajú viac ako troch alebo štyroch. Je to akýsi odklad trestu, ktorý umožňuje hriešnikom nápravu. Tento odklad súvisí s tým, že aj trest je isté zlo. Je zlom potrebným, ktoré zamedzuje definitívnemu víťazstvu zla, ale predsa len zlom. Oveľa lepšie by bolo, keby hriešnici zmenili svoje zmýšľanie a trest by sa stal zbytočným. Preto Boh dáva hriešnikom čas na obrátenie. Je trpezlivý v nádeji, že vinníci pochopia a využijú šancu, ktorú im onen odklad trestu dáva. Ak nie, Boh sa rozhodne zlo potrestať.

Pohľad do Novej zmluvy

Židovstvo v čase nz-vnom bolo naplnené presvedčením, že Boh súdi a že raz dôjde ku konečnému súdu nad každým človekom, ktorý sa prehrešil proti Božiemu zákonu. Keďže ale nikto za svojho života nemohol vedieť, či ho Boh na súde vyhlási za spravodlivého (a to je ten najväčší problém, pred ktorým stojí každý človek – otázka ospravedlnenia na Božom súde), snažili sa predovšetkým Farizeji, ktorí verili v zmŕtvychvstanie, o vyváženie hriechov dobrými skutkami. To viedlo na jednej strane k pyšnej sebadôvere (L 18,9-14), na druhej strane k beznádejnému strachu pred Božím hnevom. Ani predstava Mesiáša nebola hrádzou proti tomuto strachu, pretože Mesiáš bol len vykonávateľom Božieho súdu. Sadukaji, ktorí neverili vo vzkriesenie, neverili ani v posmrtný súd.
Ján Krstiteľ hlásal Boží súd ako niečo, čo stojí predo dvermi (Mt 3,7-10; L 3,7-17). Jedinou záchranou pred týmto súdom je pokánie, vyznanie hriechov v krste a nesenie „ovocia“, dokazujúce obrátenie od doterajšieho hriešneho spôsobu života.
Ježiš nadviazal na kázanie Jána Krstiteľa a potvrdil ho (Mt 11,7-19). Znovu a znovu zdôrazňoval osobnú závažnosť Božieho súdu, ktorý zastihne každého, kto sa prehrešuje proti Božiemu príkazu lásky a poslušnosti.

Vykonávateľ spravodlivosti

PJ vo svojich rečiach, podobenstvách a zvlášť v podobenstvách o druhom príchode (Mt 24,44-51; 25,1-30) a poslednom súde (Mt 25,31nn) burcuje svedomie poukazom na to, že On je Pánom a Sudcom, pred ktorým sa musí každý zodpovedať zo svojich činov a celého životného zamerania. Teraz už vieme, kto bude vykonávateľom konečnej spravodlivosti, kto bude najvyšším a posledným sudcom. NZ to hovorí jasne a stručne: „Syn človeka sa posadí na trón svojej slávy“ (Mt 25,31). S trónom sa spája predstava o zvrchovanej Božej moci a spravodlivosti. Naznačenú skutočnosť zjavne tlmočí J 5,27: „a dal Mu moc súdiť, pretože je Syn človeka“. A práve to je nové na Ježišovom zvestovaní súdu, že seba vyhlasuje za ústrednú postavu posledného súdu (Mk 14,62) už preto, že je stelesnením Božieho príkazu lásky, takže konečné rozhodnutie bude závisieť od pomeru človeka k Nemu (Mt 10, 32n; 25,35.40). – Avšak Biblia hovorí striedavo o Kristovi a o Bohu ako o sudcoch – to musíme vedieť – ale toto striedanie nie je problematické. V podstate nezáleží na tom,
či sudcom je označený Boh (Mt 10,32n) alebo Ježiš Kristus (Mt 16,27; 25,31-46; 26,64), lebo súd Boží je nerozlučne spätý s postavou Mesiáša. Súdi Boh, ktorý sa v Kristu zjavil ako Láska, ktorý „chce, aby všetci ľudia boli spasení“, ale ktorý zároveň radikálne odsudzuje všetko, čo sa protiví príkazu lásky. A nezáleží na tom, či je človek Židom alebo pohanom. Ale tomu: „aby všetci ľudia boli spasení“ – lebo to chce Boh – možno dobre ani nerozumieme a ja nechcem prejsť okolo toho len tak. Mám za to, že nenájdeme výraznejšie svedectvo, ktoré by potvrdilo, že láska Božia trvá práve na tom, že Bohu je najdrahší každý jednotlivec v celej svojej neopakovateľnosti.

Kto bude súdený?

V obšírnej Matúšovej správe (Mt 25,31nn) je jasné aj to, kto bude súdený: Súd sa týka všetkých ľudí. Pred Pána sa zhromaždia „všetky národy“ (v.32).
Nové je aj to, že pred týmto súdom nemôže človek uplatňovať žiadne svoje zásluhy. Tú máme odpoveď na otázku, podľa čoho súdi Syn človeka a aké dôsledky bude mať vykonaný súd. Pretože je človek celkom hriešny, nemá žiadnu nádej, ibaže by mu Boh preukázal milosrdenstvo. Človek môže počítať len s Božím odpustením a milosťou.
Ježiš svojim učeníkom sľubuje, že sa k nim prizná pred nebeským Sudcom a tým ich ochráni pred odsúdením (Mt 10,32), a už za svojho pozemského života dával istotu odpustenia (Mk 2,9) bez ohľadu na to, aké veľké bolo previnenie (Mt 18,21-35; L 7,36-50). Tým zbavoval strachu pred posledným súdom, ktorý sa tak pre učeníkov stal predmetom radosti a túžobného očakávania (L 21,28).
Matúš konštatuje (25,31nn), že prvou vecou Sudcu bude oddelenie Jeho oviec od kozlov. Nedovolí, aby Jeho spravodliví boli počítaní medzi priestupníkov. Dedičstvo spravodlivých je dávno pripravené: Božie kráľovstvo. Dedičstvo zlorečených je Gehenna (hebr. peklo). Je zrejmé, že táto správa evanjelia má svoje miesto v NZ-ve v prvom rade preto, aby napomenula a priviedla poslucháčov, ktorí veria v Ježiša, k zodpovednému chápaniu života.
Aj podľa ap. Pavla sa musia všetci ľudia bez rozdielu ukázať pred súdnou stolicou Kristovou (2K 5,10), aby prijali odplatu za to, čo robili v tele, ako pracovali, a to buď Boží hnev alebo večný život (R 2,1-11). „Čo človek rozsieva, to bude aj žať!“ (G 6,7n)). Boží hnev sa prejavuje už teraz proti každej bezbožnosti a neprávosti (R 1,18nn) a celé ľudstvo pre pád Adama je prepadnuté zatrateniu (R 5,16.18nn), ale Boh doteraz dáva príležitosť na nápravu (R 2,4). Raz však príde posledný súd, pred ktorým obstoja len tí, ktorí vierou prijali Božiu milosť v JK-ovi. Zdôrazňujú sa prítomné dôsledky Kristovho diela a to sa stupňuje smerom k Jánovi.
Aj v janovských spisoch sú myšlienky synoptických evanjelií, ale prehĺbené a zduchovnené. Súvisí to so silným dôrazom na rozhodnutie o živote a smrti (život s Kristom a bez Neho) už za života, v čase milosti, vtedy, keď je deň a dá sa pracovať.
V tom, že Ho ľudia odmietajú, deje sa už teraz ich odsúdenie (J 3,18n), ale o veriacich platí, že neprídu na súd (J 5,24), pretože už prešli zo smrti do života (por. 1J 3,14]. Potešujúcim pre učeníkov je, že Otec odovzdal súd Synovi (J 5,22.27). A Jeho poslaním nie je odsúdiť svet, ale spasiť (J 3,17; 12,47). Tí, ktorí zotrvávajú v Kristovi a očakávajú Jeho zjavenie, sa nemusia súdu obávať: budú mať v ten deň dôveru a istotu: „Teraz, deti, zostávajte v Ňom, aby sme mali dôveru, keď sa zjaví, a neboli sme Ním zahanbení pri Jeho príchode“ (1J 2,28) „V tom sa stala dokonalou láska pri nás, aby sme mali dôveru v deň súdu, pretože aký je On, takí sme aj my v tomto svete.“ (1J 4,17).
Ako môžeš mať takú smelú dôveru v deň súdu - takú radosť a istotu? Tá prichádza len z toho, že poznáš Sudcu – ako svojho priateľa a brata, Spasiteľa a Pána – tvoj skutočný život!
I v Zj má súd ústredné miesto (2,5.16.22n; 3,3.16) a vzťahuje sa aj na kresťanské zbory. Posledný súd je tu opísaný sýtymi obrazmi a prirovnaniami (Zj 20,11-15). Ale tam sa vykresľuje spôsob súdu inak: Nespomína sa delenie na dve skupiny, výrok, že mŕtvi budú súdení podľa ich skutkov, vyvoláva predstavu o individuálnom súde každého človeka. Sú len dve možnosti.
„Ak niekto nebol zapísaný v knihe života, zvrhli ho do ohnivého jazera“
(Zj 20,15). A svojmu koncu sa nevyhne ani satan. Medzi ľuďmi začal pôsobiť krátko po stvorení človeka (1M 3,1-6) a pokračuje v tom až dodnes, ale skončí v ohnivom jazere: „a diabol, ich zvodca, bol hodený do ohnivého a sírového jazera, kde bola šelma i falošný prorok, a tam budú mučení dňom i nocou naveky vekov“
(Zj 20,10). Ale dedičstvo blahoslavených je podľa Jánovej správy ohromné, má nepredstaviteľné rozmery. Súd je otvorením nádhernej a večnej budúcnosti vykúpených dietok Kristových.
Za zmienku stojí ešte Žid 10,26-31, ktorý varuje veriacich pred odpadnutím od Krista. Ak bolo trestané odpadnutie od Mojžišovho zákona smrťou, o čo ťažší trest stihne odpadlíkov od Krista pri poslednom súde! Je treba slúžiť Bohu „s úctou a bázňou. Veď Jeho súd začína od domu Božieho, t. j od cirkvi (1Pt 4,17). Rôzne výrazy, ktoré sa v nz-vných knihách v súvislosti so súdom objavujú, majú urobiť túto problematiku ešte vypuklejšou a zdôrazniť závažnosť B-ho súdu.

17. článok Confesio Augustany

Všimneme si teraz 17. článok Augsburského vyznania. V tomto článku sa hovorí o tom, v čo cirkev verí: „Taktiež učíme, že náš Pán Ježiš Kristus v súdny deň príde súdiť; všetkých mŕtvych vzkriesi, veriacim a vyvoleným dá večný život a večnú radosť, ale bezbožných ľudí a diabla odsúdi do pekla a do večného zatratenia“. Ako vidieť, je tu zachytená ozvena Písma, hovoriaca o príchode Krista k súdu. A tento článok potom pokračuje.

Anabaptisti
Je pozoruhodné, že tento článok sa stavia proti nesprávnym náukám. Zatracuje učenie anabaptistov (kresťanské hnutie zavrhujúce krstenie detí, novokrstenci), ktorí učia, že súdnym dňom sa ukončia muky a útrapy zatratených ľudí a diablov. Takéto názory sa protivia Písmu. Ako večný život je večným pre vyvolených a pobožných, tak aj mučenie a zatratenie je večné pre tých, ktorí boli k nemu odsúdení (Zj 14,11).


Chiliazmus
Tento článok odsudzuje aj iné falošné učenie hlásajúce, že pobožní ešte pred vzkriesením budú panovať nad svetom. Možno tu myslieť na zle vysvetľované slová o tisícročnom kráľovstve, o ktorom je reč v Zj 20,1-6. Toto je chýrne miesto o tisícročnom Kristovom kráľovstve, ktoré mnohých pomiatlo a pre cirkevné dejiny sa stalo pamätným. Niektorí vykladači, a najmä sektárski, aj toto číslo chápu doslovne. A to nie je správne. Pretože v Jánovom Zjavení majú čísla význam symbolický. Číslo tisíc pod vplyvom perzskej mytológie a východnej apokalyptiky znamená isté obdobie. Čo je na tom sektárske a čo aj Symbolické knihy zatracujú, je práve to, že toto miesto podnietilo k tzv. chiliastickému hnutiu (gr. chilias – tisíc, lat. milénium; od 1.stor.v cirkvi), ktoré hlása kráľovstvo slávy, v ktorom Kristus bude panovať s vyvolenými v pozemskej časnosti tisíc rokov. Nechcem podávať v tomto exkurze vyčerpávajúce informácie, ale niečo predsa len zmienim.
Tento chiliazmus má rozmanité podoby, neraz je veľmi fantastický, a to vtedy, keď buduje na vymyslených špekuláciách, ktoré do cirkvi nepatria. Možno povedať, že toto učenie našlo mnohých, neraz až fanatických prívržencov, pietistov, sektárov, ale našlo aj rozhodných odporcov. Malo svojich stúpencov v každom období, a nevymizlo úplne ani dnes.
Cirk. otec Augustín znamená v tomto ohľade významný prelom, lebo jasne preniesol po počiatočných extrémnych náhľadoch milénium z budúcnosti do minulosti a prítomnosti, čiže už za Augustína sa milénium stotožňuje do značnej miery s dobou pôsobenia cirkvi na zemi. Podľa neho sa milénium začalo vtedy, keď prestalo prenasledovanie cirkvi v rímskej ríši. Jeho vplyv bol zrejmý v celom stredoveku, takže chiliastické prvky sa mohli udržať len v heretických prúdoch. V tomto zmysle aj Luther tvrdil, že milénium sa začalo už s napísaním knihy Zjavenia. Zatiaľ čo anabaptisti sa držali chiliastických výpočtov, luteránska ortodoxia chiliazmus zavrhla. Tak je to v súlade so 17. článkom Confesio Augustany (Augsburského vyznania), kde sa ako židovské učenie zatracuje domnienka, že by pred vzkriesením z mŕtvych zbožní zaujali kráľovstvo zeme, a že by vládli nad bezbožnými.
Som presvedčený, že po prečítaní knihy Zjavenia a ďalších častí Biblie prví kresťania zhrnuli učenie posledných časov nasledovne: „(Kristus teraz) sedí po pravici Boha Otca všemohúceho. Odtiaľ príde súdiť živých aj mŕtvych. Veríme v tela z mŕtvych vzkriesenie a život večný“ (Apoštolské vyznanie viery).

Koniec sveta

Koncom dejín a sveta je teda JK, ako Pán, Sudca a Vykupiteľ. On to všetko dokončí a zavŕši. Bude to na konci vekov, keď ako „Syn človeka príde vo svojej sláve“ (Mt 25,31).
Ale kedy to bude? Na túto otázku nikde v Písme nie je určený ani deň ani hodina. Ježiš nám nezjavil, kedy sa naplní čas a kedy nadíde koniec sveta. „Preto je pomýlené snažiť sa z Písma vypočítať deň Pánovho príchodu.“ Tá hodina je tajomstvom, ktoré pozná jedine Otec. „O tom dni a o hodine nevie nikto, ani nebeskí anjeli, ani Syn, ale jedine Otec“ (Mt 24,36; Mk 13, 32). Aj v tomto chceme a máme byť múdri! Ľuďom neprislúcha poznať okamih, ktorý On z vlastnej moci určil (Sk 1, 7).
Znalosť presného dátumu nielen k viere nepatrí, ale stojí priamo proti nej. Pán si pre svoj príchod vyberie deň, na ktorý žiadna predpoveď nepomyslela. Jeho dátum patrí do oblasti tajomstva, ktorá si Boh vyhradil pre seba. Ten deň príde „ako zlodej“, „kedy sa nenazdáme“.
Čo sa robí, keď sa v danom termíne očakávaný koniec sveta nedostaví? Táto situácia nastala napr. v roku 1260, 1360, 1799, 1844, 1914, a v posledných rokoch sa prognózy tak množia, že ich už nestačíme sledovať. Len prednedávnom sme mohli počuť, že to bude rok 2012.
(Dnešní adventisti, ktorých zakladateľ William Miller stanovil koniec sveta na rok 1844, vyhlasujú, že Kristus vstúpil do svätyne neba a začal vyšetrovací súd nad ľuďmi. Svedkovia Jehovovi zase tvrdia, že Božie kráľovstvo, ktorého začiatok plánovali na rok 1914, bolo ustanovené v tej dobe v nebi.) Najmenej často nastane prípad, že sa počtári poučia z neúspechu a prestanú sa zaoberať záležitosťami, ktoré nám skutočne neprináležia.

Z á v e r

Témou prednášky je „Posledný súd“. Budeme možno prekvapení, ale posledný súd nie je to posledné, čo nás čaká. Na tom sa predsa zhodneme. V prosbe Otčenáša sa modlíme: „Príď kráľovstvo Tvoje“. Skutočným dovŕšením teda nie je Boží súd, ale kráľovstvo Božie. Môžeme povedať, že súd je jedným z aspektov KB-ho, ktorý mu predchádza. A posledným sa nazýva preto, lebo po ňom už nebude iného súdu nad týmto svetom.
Sudca pred svoj trón zhromaždí všetky národy a vyriekne ortieľ súdu. Jedných určí do večnej radosti a druhých k večnému zatrateniu. Bude to posledná skúsenosť, ktorú zakúsia všetci ľudia. Ale to je už téma prednášky, ktorú si MoS určilo ako poslednú na tento rok.

Vypracoval Mgr. Jaroslav Majer, zborový farár v Zlatom.

Použitá literatúra:
Prof.ThDr. Karol Gábriš: Zjavenie Jána
Dr. S.Š.Osuský: Koniec sveta
Průvodce životem – Zjevení
Joachim Langhammer: Čo bude s týmto svetom?
Adolf Novotný: Biblický slovník
Jean-Jacques von Almen: Biblický slovník
Neil Gillman: Vzkříšení a nesmrtelnost v židovském myšlení
Miloš Klátik: Základy dogmatiky
Malá dogmatika (zostavili Prof.Dr.Ján Michalko a Dr.Rudolf Koštial)
Jaroslav Moncoľ: Zákon a evanjelium
Július Filo: Víťaziaci Kristus
Gustav Aulén: Kresťanská viera v Boha v meniacom sa svete
Symbolické knihy (preložil Oto Vízner)
Wikipédia, slobodná encyklopédia

 

AKTUÁLNE
Kontakty
Zborové oznamy
Fórum
Fotogaléria
Odkazy
Oznamy - nové

Oznamy