| MOS December 2010 TÉMA ROKA: ŽIVOT ČLOVEKA TÉMA MESIACA: Posledné veci človeka IV.- večnosť (nebo a peklo) Úvod Milí modlitebníci! V našom živote končí ďalší rok, etapa nášho žitia, cesty do večnosti. Aj náš celoročný seriál tém, úvah nad naším životom od jeho počiatku dnes končí témou o večnom živote. Je to správne, že práve touto témou sa rozlúčime s rokom 2010, veď večnosť je cieľom nášho pozemského putovania. Tu má smerovať celý náš život, všetko, čo konáme, po čom túžime, o čom snívame. Táto túžba je nám ľuďom v podstate aj blízka a prirodzená. Prirodzenosť túžby po večnom živote Ľudia od nepamäti túžia po večnom živote, po večnom pokoji, odpočinku, po večnej blaženosti, apod. Večnosť a život v nej je zakódovaný v ľudskom podvedomí. V priebehu vývoja ľudskej spoločnosti a pádom ľudského rodu do hriechu sa však pojem „večný život“ zúžil neraz na túžbu po večnosti (raji) na Zemi. Človek chcel neraz vo svojej pýche a spoliehaní sa na svoj rozum a pokrok vystavať už tu v časnosti raj na zemi. Pred časom som v jednom časopise čítal rozhovor s otcom, ktorému pri tragickej udalosti zomreli obidve malé deti. Tento otec sa vyznal o svojej bolesti takto: "Som ateista, neverím v Boha, ale teraz túžim, aby po smrti niečo bolo, aby som sa ešte niekedy mohol stretnúť so svojimi deťmi." Vidíme na tomto otcovi, aká je silná túžba v človeku po večnom živote, po večnom šťastí. Pokiaľ však človek nehľadá Boha, neverí, že On je pôvodcom skutočného šťastia, táto jeho túžba je spojená s neistotou. Potvrdzuje nám to dobre známy výrok cirkevného otca Augustína: „Stvoril si nás pre seba a nepokojné je naše srdce, dokiaľ nespočinie v Tebe“ (Vyznanie I, 1). Aké naivné a hlúpe je to, keď človek hľadá ľudské spôsoby, ako si predlžiť svoj život, ako utiecť pred smrťou, ako si „vyrobiť“ večnosť tu na tomto svete. Istá ruská firma KrioRus ponúka svojím klientom cez pochybnú technológiu kryokonzervácie (teda zmrazenia ľudského mozgu alebo aj celého tela) večný život. Šéf tejto firmy hovorí: "Vieme, že osobnosť sa nachádza v mozgu. Keď je teda telo nejakej osoby už staré, nie je žiadny dôvod ho uchovávať“. Názory na večnosť V novoveku bol „večný život“ podrobený tvrdej iracionálnej kritike a moderný človek často dnes žije akoby Boha nebolo. Večný život bol vyhlásený za modlu, ktorú treba rozmetať a tí, ktorí ho vychvaľujú, boli vyhlásení za zločincov. Otec moderného ateizmu, nemecký filozof volá: Zaprisahávam vás, bratia moji, zostaňte verní zemi a neverte tým, ktorí vám hovoria o nadpozemských nádejach! Traviči sú to, či to vedia, alebo nie... Kedysi bol zločin proti Bohu najväčším zločinom, ale Boh zomrel, a s ním zomreli i títo zločinci. (F. Nietzsche, Tak vravel Zarathustra, 1. diel, 3). Nietzsche chápe celé dejiny kresťanstva ako "nihilistickú prax", pretože dôsledkom expanzie kresťanstva je podľa neho presunutie celej váhy života z tohto sveta do posmrtného, druhého, vymysleného sveta. To je podľa Nietzscheho totálna deštrukcia skutočného života, ktorý je pre neho najvyššou hodnotou. Nietzsche však oslavuje život výhradne pozemský. Plné prijatie skutočnosti, radostné pritakávanie životu v jeho tvorivých aj ničivých aspektov, radosti aj strašnom utrpení, ktoré predstavuje. Kresťania však podľa neho túto krehkú pavučinu života trhajú tým, že presúvajú zmysel z tohto sveta do onoho sveta. Stráca sa tak skutočná hodnota života. Zbabelý človek uteká pred životom, tým že dúfa v posmrtnú existenciu, ktorá mu zabezpečí večnú blaženosť a vykúpenie. Iní moderní myslitelia povedali o večnom živote, že to nie je nič iné než výmysel cirkvi, projekcia našich prianí (Feuerbach), oblbnutie proletariátu, útecha pre utlačovaných (Marx), nerealistická regresia psychicky nezrelých jedincov (Freud). Mnohí dnešní mladí ľudia si tiež povedia: Večný život môže byť nuda. Načo vsádzať na neistú kartu? Radšej si užívať dočasne, ako sa nudiť večne. Večný život je prekážkou plnosti súčasného života. Nesmieš to, musíš tamto... Nekradni, nesmilni, neohováraj... Modli sa, posti sa, premáhaj sa... A získaš večnú odmenu. Čo je však toto za život???
Predstavy Biblie o večnom živote Ježiš Kristus nám síce nedáva presný opis, ako to bude vo večnom živote, ale dáva nám skutočnú nádej vo vzkriesenie. Nový zákon je ohľadom toho, ako bude večný život vyzerať veľmi opatrný a strohý. V Biblii nenájdeme žiadne veľké opisy večnosti. Dôvod je jednoduchý. Večný život presahuje všetky naše očakávanie, je nad našu predstavivosť a fantáziu, nedokážeme ho opísať ani vystihnúť žiadnymi ľudskými slovami. Apoštol Pavol to vyjadril v svojom 1. liste Korintskom 2, 9: „Ani oko nevídalo, ani ucho neslýchalo, ani do srdca človeku nevstúpilo, čo pripravil Boh tým, ktorí Ho milujú.“ Všetky naše dnešné predstavy o večnosti, ktoré máme v tele tu v časnosti sú podľa ap. Pavla len hmlistými obrazmi, akoby v zrkadle, ale potom tvárou v tvár poznáme skutočnú podobu a realitu večnosti. Doteraz poznávame čiastočne, ale potom poznáme tak, ako aj nás poznal Boh (1 K 13, 12). Predsa však sa o určitých aspektoch večnosti z Božieho slova čo- to môžeme dozvedieť. Večný život ako dar Božej lásky Určite všetci poznáme záver hymny lásky, kde čítame: „Láska nikdy neprestane. Ale proroctvá sa pominú, jazyky umĺknu, poznanie sa pominie“. Láska má teda do činenia s večným životom, lebo podobne ako on nikdy nezanikne. Večný život je nemysliteľný bez lásky a to bez lásky Boha. Veď slovami ap. Lásky Jána: „Boh je láska, a kto zostáva v láske, zostáva v Bohu a Boh zostáva v ňom“ (1 J 4, 16). Z Božej lásky sme boli stvorení, z tej istej lásky zachránení a omilostení a z tej istej lásky budeme prijatí do večného života. Večnosť je darom Božej lásky. „Lebo odmena za hriech je smrť, ale Božím darom milosti je večný život v Kristovi Ježišovi, Pánovi našom“ (R 6, 23). „Vaša odplata je hojná v nebi“ (Lk 6, 23). Božia láska je puto medzi časnosťou a večnosťou, medzi našim životom dnes a našim životom potom. Táto Božia láska sa k nám dokázala tým, že Boh poslal svojho Syna na tento svet. Ježiš o tom sám hovorí: „Lebo tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho“ (J 3, 16). Kristus svojou láskou k človeku, vernosťou k Bohu, svojim nevinným utrpením za nás a naše hriechy preklenul priepasť medzi časnosťou a večnosťou. Jeho kríž je mostom do večnosti. Ježiš sa modlí o našu večnosť v svojej arcipastierskej modlitbe: „Otče, chcem, aby aj tí, ktorých si mi dal, boli so mnou, kde som ja, a videli moju slávu, ktorú si mi dal, pretože si ma miloval ešte pred založením sveta.“ (J 17, 24) Ježiš si praje našu večnosť. On nám ju dáva a ako vraví nikto nás nevytrhne z Jeho ruky (J 10, 28). Je to však aj Božia vôľa, Božie prianie ako nám o tom Ježiš svedčí: „Lebo to je vôľa môjho Otca, aby každý, kto vidí Syna a verí v Neho, mal večný život, a ja ho vzkriesim v posledný deň“ (J 6, 40). Boh chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu“ (1 Tim 2, 4). Nechce, aby niekto zahynul, ale aby sa všetci dali na pokánie a tak boli zachránení (2 Pt 3, 9). Večnosť s Bohom a pred Bohom Pôvodcom večnosti je večný Boh. On je od vekov až naveky (Ž 90, 2). On je Alfa i Omega, Počiatok i Koniec (Zj 21, 6). Stará zmluva na viacerých miestach hovorí o tejto Božej vlastnosti, črte: Nevieš to? Nepočul si? Hospodin je večný Boh, ktorý stvoril končiny zeme; neustáva a neumdlieva, Jeho múdrosť nemožno vystihnúť (Iz 40, 28). Ale Hospodin je pravý Boh, On je živý Boh a večný Kráľ! (Jer 10, 10). I o Ježišovi čítame, že je ten istý včera i dnes i naveky (Žid 13, 8). To čo vieme a máme poznať o večnosti je predovšetkým a v prvom rade to, že večný život bude reálny len tvárou tvár k Bohu (coram Deo- pred Bohom). V časnosti sme žili vierou a nie videním. Už tu sme mali mnohé skúsenosti s Bohom, už tu sme Ho poznali ako milujúceho a odpúšťajúceho nebeského Otca. Poznali sme to, čo to znamená byť s Bohom, žiť s Ním, cítiť dotyky Božej lásky a vernosti v konkrétnych situáciách života. Ale až vo večnosti Božie deti uvidia konečne Boha takého, aký je a budú mu podobní ako o tom svedčí evanjelista Ján: „Milovaní, teraz sme Božími deťmi, a ešte nevyšlo najavo, čím budeme. Vieme, že keď vyjde najavo, Jemu budeme podobní, lebo Ho uvidíme takého, aký je“ (1 J 3, 2). Preto je naplnením nášho života, našej viery nie táto časnosť, ale život večný s naším Pánom. Ak ste teda boli vzkriesení s Kristom, hľadajte to, čo je hore, kde Kristus sedí na pravici Božej. Myslite na to, čo je hore, a nie na to, čo je na zemi. Veď ste umreli, a váš život je skrytý s Kristom v Bohu. Keď sa zjaví Kristus, život náš, vtedy aj vy zjavíte sa s Ním v sláve (Kol 3, 1-4). Večný život sa otvára pre človeka len v Bohu, z Neho a skrze Neho. Večný život bude večným spoločenstvom s Bohom, tak ako to čítame v Zjavení Jána: A počul som mohutný hlas od trónu: Ajhľa, stánok Boží s ľuďmi; prebývať bude s nimi a oni budú Jeho ľudom a On, Boh, bude s nimi (Zj 21, 3). On bude ako píše ap. Pavol všetko a vo všetkom (1 K 15, 28). Určite to však neznamená, že večný život bude splynutím človeka s Bohom ako to učia mnohé východné náboženstvá (nirvána). Večný život bude novou realitou V prvom rade treba jasne povedať, že večný život nebude nekonečným predlžením súčasnej formy existencie človeka ani sveta. Večnosťou si nepredlžíme časný život. Známy český spisovateľ Karel Čapek tento problém rieši v svojom románe Vec Makropulos. Vec Makropulos je tajomným receptom na predlženie života, večným elixírom mladosti. Spočiatku majú o neho viacerí protagonisti tejto divadelnej hry záujem. Keď si však vypočujú svedectvo Emilie, ktorá skrze tento elixír mladosti žije už 337 rokov, keď počujú o jej strachu zo smrti, o jej dlhom živote, nikto ho už nechce a nakoniec recept ne večnosť spália. Darmo, náš nebeský Stvoriteľ nás stvoril len pre jeden, jedinečný a neopakovateľný život, v ktorom sa rozhoduje o našej budúcnosti, v ktorom máme hľadať a nájsť Boha ako náš zmysel života. V jedinej prorockej knihe Novej zmluvy, v Zjavení Jána nachádzame mnoho obrazov o večnom živote. Jasne tu však zaznieva, že večný život bude novou realitou, novou skutočnosťou, novým nebom a novou zemou. Prvotné nebo a prvotná zem sa pominú ani mora už nebude. Tu bude i nový Jeruzalem (Zj 21, 1- 5). Tu nie je vôbec povedané, ako to bude v nebi vyzerať. Všetky naše pokusy vysvetliť, znázorniť nebo, vychádzajú z našich pozemských skúseností, teda môžu byť len zdokonalením toho sveta, čo už poznáme. A to je nebiblické a scestné. Veď, keď je niečo nové a ja som to nikdy nevidel, neviem si to ani predstaviť ani to popísať. Dôverujme teda Bohu. Veď i to staré, ktoré má raz skončiť bolo dobré. Veď Boh už pri stvorení toho starého, pominuteľného stvorenstva, sveta videl, že to čo stvoril je dobré (1 M 1). Večný život bude oslobodením od všetkého utrpenia Vo večnosti sa teda pominie staré, časné, ľudské, poznačené ľudským hriechom. Tu už nebude hriechu, nebude teda ani bolesti, ani smútku, ani žiadneho utrpenia. Tak ako to potvrdzuje evanjelista Ján v Zjavení: „Zotrie im každú slzu z očí a smrť už viac nebude, ani smútok, ani plač, ani bolesť už viac nebude, lebo prvotné sa pominulo“ (Zj 21, 4). To je pre Božie deti útecha ale i dôvod na nádej, že raz všetky pozemské strasti pominú. Veď vieme, že všetko stvorenstvo tu v časnosti spoločne vzdychá a spoločne znáša pôrodné bolesti, aby sa raz narodilo do večnosti (R 8, 22). Veríme, že raz stvorenstvo bude oslobodené z otroctva skazy do slávnej slobody detí Božích. Veríme, že ako Božie deti, dedičia Boží a Kristovi, ak teraz s Kristom trpíme, budeme s Ním aj oslávení. Veríme, že utrpenia terajšej doby nie sú rovné sláve, ktorá sa má zjaviť na nás. A tak vyznávame spolu s ap. Pavlom: „ Kto nás odlúči od lásky Kristovej? Súženie alebo úzkosť, prenasledovanie alebo hlad, nahota, nebezpečenstvo alebo meč? Ale v tomto všetkom slávne víťazíme skrze Toho, ktorý si nás zamiloval. Lebo som presvedčený, že ani smrť, ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti, ani vysokosť, ani hlbokosť, ani nijaké iné stvorenstvá nemôžu nás odlúčiť od lásky Božej, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi“ (R 8, 35- 39). Večný život ako kráľovstvo nebeské, Božie kráľovstvo Výraz „Božie kráľovstvo, nebeské kráľovstvo“ ukrýva v sebe viac významových vrstiev. Z Kristových podobenstiev poznávame tri základné významy Božieho kráľovstva. Raz ním rozumel seba samého a dobro, ktoré svetu v sebe prináša. Inokedy v obraze Božieho kráľovstva zjavoval tajomstvo svojej cirkvi, svojho tajomného pôsobenia v nej. Božie kráľovstvo Pán Ježiš chápal aj ako náš budúci večný život v nebi. Kráľovstvo nebeské sa priblížilo vystúpením Jána Krstiteľa (Mt 3,2) a nastalo príchodom Ježiša Krista (Mt 12,28), je medzi ľuďmi (Lk 17,21), naplní sa však až na poslednom súde, na konci sveta (Mt 25,34). Treba sa preto modliť za jeho príchod (Mt 6,10). Vyvolencami Božieho kráľovstva boli Židia, ktorí však stratili naň výhradné právo (Mt 21,43), preto sa kráľovstvo Božie rozširuje na všetky národy (Mt 28,19). Tajomstvo kráľovstva Božieho odhalí Ježiš iba pred svojimi učeníkmi (Mk 4,11), inde o ňom hovorí zvyčajne v podobenstvách. Kráľovstvo Božie patrí predovšetkým chudobným (Mt 5,3), bohatí sa na ňom len ťažko môžu podieľať (Mt 19,23; Mk 10,25), patrí deťom a tým, čo sú podobní deťom (Mt 19,14; 18,3). Kto chce vstúpiť do neho, musí sa najprv znovuzrodiť (J 3,3) a činiť Božiu vôľu (Mt 7,21). Večný život ako odpočinok Božieho ľudu V liste Židom nachádzame ďalší obraz večného života ako odpočinutia Božieho ľudu. „Keďže teda platí ešte zasľúbenie, že vojdeme do Jeho odpočinku, bojme sa, aby nevysvitlo, že niekto z vás zaostal... Lebo do odpočinku vchádzame my, veriaci, ako aj hovorí: Preto som prisahal v hneve: nevojdú do môjho odpočinku; hoci so stvorením sveta skončilo sa dielo... Zostáva teda odpočinok ľudu Božiemu... Lebo každý, kto vošiel do Jeho odpočinku, odpočinul si od svojej práce tak ako Boh od svojej. Snažme sa teda vojsť do toho odpočinku, aby nikto nepadol podľa toho istého príkladu neposlušnosti (Žid 4). Siedmy deň stvorenia, deň odpočinku, je tu predobrazom večného života. Odpočinutie Božieho ľudu však nie je žiadne sladké ničnerobenie, ale cieľ časného putovania a zápasu a svedectva viery. Večnosť začína tu v časnosti Ježiš o svojom pozemskom diele povedal: „Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie“ (J 10, 10). Ježiš priniesol ľuďom nielen plnohodnotný časný život, nebo na zemi, ale večný život. Výrazu „večný život“ sa však rozumie v dvojakom zmysle. Ľudia, keď bežne hovoria o večnom živote, tak myslia na život na večnosti, po smrti, keď sa skončí tento časný pozemský život. To je prvý význam tohto pojmu - eschatologický. Večný život však začína už v tomto živote, už počas pozemského života, kresťan začína mať na ňom účasť. Pretože naša večnosť začína už dnes, dnes sa o nej rozhoduje. Veru, veru, hovorím vám: Kto počúva moje slovo a verí Tomu, ktorý ma poslal, má večný život a nejde na súd, ale prešiel zo smrti do života. Veru, veru, hovorím vám: Prichádza hodina, (už) je tu, keď mŕtvi počujú hlas Syna Božieho, a tí, čo ho počujú, budú žiť. Lebo ako Otec má život v sebe, tak dal aj Synovi, aby mal život v sebe (J 5, 24- 26). V krste som prijal skrze Božiu milosť program večnosti, semeno nového života, ktoré neustále rastie, vydáva ovocie a žatvou bude pre neho večnosť. Už teraz v mojom živote platí, že čo človek rozsieva, to bude aj žať! Pretože kto rozsieva svojmu telu, z tela bude žať skazu; kto rozsieva Duchu, z Ducha bude žať večný život. Preto v činení dobrého neochabujme, lebo ak neochabneme, časom svojím budeme žať. A tak teda, dokiaľ máme čas, čiňme dobre všetkým, ale najmä domácim viery. (Gal 6, 7- 10). Korene večnosti totiž začínajú v čase. Večný život prítomný v kresťanovi v tomto pozemskom živote je teda druhý význam onoho výrazu. Obidva významy sú správne a patria k plnosti radostnej zvesti. Časný život pod zorným uhlom večnosti Iste nie je správne utiecť zo sveta, myslieť iba na nebo, žiť iba pre večnosť, odísť z tohto sveta na púšť či do samoty. Máme žiť v tomto svete milujúc Boha i blížneho. Veď my vieme, že sme prešli zo smrti do života, pretože milujeme bratov. Kto nemiluje [brata], zostáva v smrti. Každý, kto nenávidí brata, je vrah, a viete, že ani jeden vrah nemá v sebe večný život. Podľa toho sme poznali lásku, že položil za nás On dušu; aj my máme duše klásť za bratov“ (1 J 3, 14- 16). Kto opomína večný eschatologický život i večný život prítomný v pozemskom živote človeka, ten ho okráda o najpodstatnejšiu časť jeho prirodzenosti. Vykonáva na ňom duchovnú interrupciu, lebo ničí v ňom embryo plodu večného života! Správne nás apoštol Pavol napomína i povzbudzuje k duchovnému boju vieru, dosahovaniu večného života, keď píše: „Ty však, človeče Boží, pred takýmito vecami utekaj a snaž sa o spravodlivosť, pobožnosť, vieru, lásku, trpezlivosť, krotkosť. Bojuj dobrý boj viery, dosahuj večný život, do ktorého si povolaný a pred mnohými svedkami vyznal si dobré vyznanie“ (1 Tim 6, 11- 12). Veľký český filozof, politik, prvý prezident ČSR T. G. Masaryk to veľmi dobre vystihol, keď povedal: „Náboženstvo je život pod zorným uhlom večnosti“.
Ako teda žiť pod zorným uhlom večnosti? Ako dosiahnuť večný život? Podobnú otázku položili viacerí ľudia Ježišovi. Zákonník, ktorý chce Ježiša pokúšať, skúšať, sa pýta Ježiša: „Majstre, čo konať, aby som dedične obdržal večný život?“(Lk 10, 25) Bohatý mládenec sa zase pýta: „Dobrý Majstre, čo dobrého robiť, aby som mohol mať večný život?(Mt 19, 16). Ježišove odpovede sú jasné. Zákonníkovi odpovedá: „Čo je napísané v zákone? Čo tam čítaš? On odvetil: Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého srdca, z celej duše, z celej sily a z celej mysle, a svojho blížneho ako seba samého. Riekol mu teda: Správne si odpovedal! To čiň a budeš žiť.“ Bohatému mládencovi zase: „Ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania... Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj majetok, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebesiach; potom príď a nasleduj ma!“ Aby nás tieto slová nezvádzali k tomu, že večný život získame dobrými skutkami Ježiš jasne vraví: „Veru, veru, hovorím vám: Kto verí [vo mňa], má večný život“ (J 6, 47). Pridáva sa k nemu aj Ján Krstiteľ, ktorý hovorí: „Kto verí v Syna, má večný život, kto však neposlúcha Syna, neuvidí život, ale hnev Boží zostáva na ňom“ (J 3, 36). Do večnosti sa teda nedostaneme po rebríku vlastných skutkov a zásluh, ako si mysleli ľudia v stredoveku. Skutkom Božím je veriť v Toho, ktorého On poslal, Jeho milovať a poslúchať nadovšetko (J 6, 27- 29). Veď kto si miluje svoj život, stratí ho, a kto nenávidí svoj život na tomto svete, zachová ho pre večný život (J 12, 25). A preto vchádzajme tesnou bránou, lebo priestranná brána a široká cesta vedie do zahynutia, a mnohí ňou vchádzajú; ale do života vedie tesná brána a úzka cesta, a málo je tých, ktorí ju nachádzajú (Mt 7, 13- 14). Večné zatratenie Keď v tejto téme uvažujeme o večnom živote, nemôžeme obísť ani jeho proťajšok a to večné zatratenie. Aj o tom treba v cirkvi i mimo nej hovoriť. Veď mnohí ľudia tak ako neveria vo večný život, neveria ani vo večné zatratenie, alebo toto ľudovo povedané peklo idealizujú, zľahčujú a prispôsobujú svojím predstavám. Nemožno zabúdať, že okrem Božej vôle spasiť všetkých ľudí jestvuje aj slobodná vôľa človeka, ktorá môže Božiu spasiteľnú lásku odmietnuť. Sám Pán Ježiš mnohokrát hovoril, že odmietnutie Boha vedie človeka do zatratenia – teda, že bezbožníci budú definitívne vylúčení z večného života a oddelení od Krista: „Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, pripraveného diablovi a jeho anjelom.“ (Mt 25, 41). Všetci, ktorí neposlúchli Božiu vôľu, budú počuť: „Odíďte odo mňa, páchatelia neprávosti!“ (Mt 7, 23) „ ... kto však neposlúcha Syna, neuvidí život, ale hnev Boží zostáva na ňom.“ (J 3, 36). Odmietnutie všetkých tých, ktorí neprijali pozvanie na hostinu, je absolútne: „Lebo hovorím vám, že ani jeden z mužov, ktorí boli pozvaní, neokúsi moju večeru.“ (Lk 14, 24). Kristovo vysvetlenie podobenstva o žatve nie je metafora: „ Tak bude na konci sveta: Syn človeka pošle svojich anjelov a vyberú z Jeho kráľovstva všetko, čo pohoršuje, i tých, čo páchajú neprávosť, a hodia ich do ohnivej pece; tam bude plač a škrípanie zubov.“ (Mt 13, 40 – 42). Aj v Pavlových listoch nájdeme texty, ktoré hovoria o absolútnom vylúčení bezbožníkov z Božieho kráľovstva: „Alebo či neviete, že nespravodliví nebudú dedičmi kráľovstva Božieho? Nemýľte sa! Ani smilníci, ani modloslužobníci, ani cudzoložníci, ani muži súložiaci s mužmi, ani zlodeji, ani lakomci, ani opilci, ani rúhači, ani vydierači nebudú dedičmi kráľovstva Božieho!“ (1 Kor 6, 9 – 10). Najsilnejšie texty, ktoré hovoria o nekonečnosti pekelných trestov sú v Zjavení Jána (14, 11 a 20, 10). Aby autor zvýraznil neohraničený čas trvania týchto trestov, používa výrazy „na veky, na veky vekov“. Niet pochýb, že tieto výrazy vyjadrujú skutočnú, nikdy nekončiacu večnosť. Tak teda biblické texty jednoznačne poukazujú na možnosť večného zatratenia a vylučujú akúkoľvek myšlienku na apokastáziu, teda tvrdenie, že vylúčenie bezbožníkov bude len na čas a ich trest sa niekedy skončí. O večnosti pekla sa dozvedáme taktiež z Ježišovho učenia o hriechu proti Duchu Svätému. Pán Ježiš hovorí, že „ každý hriech i rúhanie odpustí sa ľuďom, ale rúhanie Ducha sa neodpustí. A kto by povedal slovo proti Synovi človeka, odpustí sa mu; ale kto by hovoril proti Duchu Svätému, neodpustí sa mu ani v tomto veku ani v budúcom.“ (Mt 12, 31- 32). Hriech proti Duchu Svätému spočíva v „odmietnutí prijať spásu, ktorú Boh ponúka človekovi skrze Ducha Svätého“. Je to postoj úplného uzavretia sa človeka pred Božou láskou, odmietnutia vykúpenia. Je to teda hriech neodpustiteľný zo samej svojej podstaty, pretože je plodom radikálneho odmietnutia šance na spásu. Je to postoj absolútneho egoizmu – teda úplného uzavretia sa ľudskej slobody voči Kristovej láske. Ak bude človek žiť celý svoj pozemský život tak, ako keby Boha nebolo, a bude radikálne odmietať možnosť obrátiť sa, zlo bude nazývať dobrom a dobro zlom, potom reálne existujúca sila každého hriechu môže tak zničiť jeho osobnosť, že sa stane neschopným milovať. Kristus nám tak ukazuje, že človek sa sám odsudzuje na zatratenie. Boh však úplne rešpektuje slobodu svojho stvorenia aj vtedy, keď sa rozhoduje definitívne odmietnuť svojho Stvoriteľa. Peklo teda nie je nepredvídaný alebo nespravodlivý trest. Človek si volí hriech sám, na svoju zodpovednosť ide cestou, ktorá vedie do pekla. Peklo existuje, pretože existuje hriech. Peklo nie je ničím iným, ako hriechom chcený cieľ, prijatý ako jeho definitívne naplnenie, trvajúce do nekonečna. Záver O tom, čo je nebo a čo peklo hovorí obrazne krátka poviedka z knihy Kazimiera Wojtovicza O kázni a dáždnikoch pod názvom "O dlhých lyžiciach". Istý rabín veľmi prosil Pána Boha, aby mohol niekedy na vlastné oči uvidieť nebo a peklo. Boh vypočul jeho prosbu a za sprievodcu mu určil proroka Eliáša. Eliáš zaviedol rabína najprv do veľkej izby, kde uprostred na ohnisku stál veľký kotol s vyberanou potravou. Okolo sedeli ľudia s dlhými lyžicami a brali jedlo z kotla. Vyzerali veľmi úboho: boli vychudnutí, bledí a smutní. Atmosféra tam bola tiež hrobová a studená. Lyžice boli také dlhé, že nebolo možné dať si výborné jedlo do úst. Vonku prorok vysvetlil rabínovi, že toto bolo peklo. Potom ho zaviedol do druhej izby, ktorá vyzerala ta isto ako predošlá. Uprostred stál kotol s jedlom, okolo sedeli ľudia s dlhými lyžicami. Títo ľudia boli dobre živení, zdraví, radostní a šťastní. Nekŕmili seba, ale využívali dlhé lyžice na to, aby potravu podali jeden druhému. Toto miesto bolo nebo. Prajem Vám milí modlitebníci, Vašim blízkym, našim cirkevným zborom, aby sme mali v svojich časných životoch pohľad večnosti, ktorý by nám nič z tohto sveta nezakalilo. Pozerajme sa na všetko okolo nás i v nás samých optikou večnosti. Nech už teraz v tejto časnosti zažívame s Bohom i so svojimi blížnymi kus neba a raz po časnom putovaní z Božej milosti a lásky stretneme sa tam na druhom brehu večnosti. Buďme verní až do smrti aby od nášho Spasiteľa prijali veniec života! (Zj 2, 10) Mgr. Marek Cingeľ (zborový farár v Richvalde) S O L I D E O G L O R I A!
|
| ||||||||||||||||||||||||||||||||||||