Mt 5;4: „Blahoslavení žalostiaci, lebo oni potešenia dôjdu“

Ako patrí slnko k novému ránu, mesiac k noci, lístie k stromu a vôňa ku kvetu, tak tvoria radosť a smútok neoddeliteľnú súčasť ľudského života. Neexistuje človek, ktorý by sa nikdy nesmial a neexistuje človek, ktorý by v živote nikdy neprežíval zármutok. Radostný úsmev a slzy stekajúce po tvári nás sprevádzajú celým naším životom.

Pán Ježiš Kristus vo svojom blahoslavenstve oslovuje smútiacich. Oslovuje tých, ktorí prežívajú zármutok, bolesť, oslovuje ľudí s utrápeným a smutným srdcom. Oslovuje nás, ľudí, ktorí žijeme na tomto svete, pretože v zrkadle slov: „Blahoslavení žalostiaci“,  vidíme svoju vlastnú tvár odrážajúcu žiaľ a smútok minulosti a možno aj prítomnosti. Ak by nám slová: „Blahoslavení žalostiaci, lebo oni potešenia dôjdu.“, povedal ktokoľvek iný, zneli by nám absurdne. Človek, ktorý žiali, žalostí nemôže byť predsa blahoslavený, šťastný. Vo chvíli, keď je nám ťažko a my prežívame bolesť, nás slová o tom, že raz prijmeme útechu, nemôžu zbaviť zármutku, pretože si v prvej chvíli pomyslíme: šťastný/šťastná by som bola vtedy, keby smútok a bolesť, čo prežívam, nikdy do môjho života nevstúpili. Ľudské slovo útechy: Si šťastný/šťastná, že prežívaš trápenie, lebo raz to trápenie pominie, nevlejú silu do nášho srdca. Skôr si pomyslíme, že človek, ktorý nás chce potešiť, vôbec nerozumie našej bolesti, nechápe, čo prežívame a jeho slová sú prázdne a nezmyselné. Keď však vetu: „Blahoslavení žalostiaci, lebo oni potešenia dôjdu.“, počujeme z úst Pána Ježiša Krista, musíme sa nad ňou zamyslieť, pretože tieto zvláštne slová hovorí Ten, ktorý rozumie ľudskej bolesti, ktorý plne chápe, čo sa odohráva v ľudskom srdci, keď je naplnené smútkom. Za Pánom Ježišom Kristom prichádzalo množstvo žalostiach ľudí. Mnohým z nich tiekli slzy po tvári dlhé roky, mnohí za Pánom Ježišom prichádzali zaskočení bolesťou, ktorá nečakane vstúpila do ich života. Pán Ježiš s týmito ľuďmi súcitil, rozumel ich trápeniu a pomáhal im. Neodbil ich slovami: Netráp sa, raz bude dobre. Neboj sa, všetko zlé raz pominie. Vo svojom milosrdenstve a moci, ktorú mal od Otca, uzdravoval a dokonca aj kriesil mŕtvych. Tak v Božom slove čítame o tom, ako sa Pán Ježiš zľutoval nad matkou-vdovou, ktorá vyprevádzala svojho mŕtveho syna, oslovil mládenca ležiaceho na márach a povedal mu: „Mládenec, hovorím ti, vstaň!“ (L 7;14) Čítame tiež o Jairovi, ktorý padol pred Pánom Ježišom na kolená a plný strachu, ba až hrôzy pred tým, že by mohol prísť o svoju dvanásťročnú dcérku, prosí Pána Ježiša, aby prišiel a uzdravil ju. Pán Ježiš neváha, vydáva sa na cestu do Jairovho domu, aby do života zdesenej a užialenej rodiny vniesol pokoj a radosť. (Mk 5;22-23) V tejto vyhranenej situácii prejavuje svoju milosť žene, trpiacej na krvotok, ktorá sa dlhé roky trápila a vydala celý svoj majetok veriac, že jej lekári pomôžu. (Mk 5;25-34) Chromí, malomocní, hluchí, slepí, ľudia trpiaci najrôznejšími chorobami, sužovaní najrôznejšími bolesťami prichádzali za Pánom Ježišom Kristom a On týmto ľuďom pomáhal, dotykom či slovom ich zbavoval ich trápenia a tak žalosť ich života menil na radosť z uzdravenia. Pán Ježiš rozumel bolesti, ktorú človek na tomto svete prežíva. Ľudské trápenia Ho dojímali až k slzám. Jeho srdce bolo plné súcitu a lásky k človeku. Hrôzu, ktorú do tohto sveta priniesol hriech, Pán Ježiš okúsil aj na vlastnom živote. Aj Jemu samému tiekli po tvári slzy, keď sa stretával s ľudskou bolesťou, či keď táto bolesť zasiahla priamo Jeho samého. Pán Ježiš plakal, keď prišiel k hrobu svojho mŕtveho priateľa Lazara, plakal, keď hľadel na Jeruzalem a uvedomoval si, koľká hrôza toto mesto zasiahne. V Getsemanskej záhrade bola duša Pána Ježiša veľmi smutná, až na smrť a keď na kríži trpel pre naše hriechy, prežíval opustenosť ľuďmi i Bohom v miere, ktorú si ani nedokážeme predstaviť. Keď teda čítame: „Blahoslavení žalostiaci, lebo oni potešenia dôjdu.“, vieme, že Pán Ježiš týmito slovami nechcel trápenia a bolesti človeka bagatelizovať. Nechcel tému utrpenia posunúť niekam do stratena, ale chcel človeku povedať niečo, čo ho má v utrpení posilniť, povzbudiť a pomôcť mu.

            Čo sa teda ukrýva za blahoslavenstvom oslovujúcim žalostiach ľudí? Čo nám chce Pán Ježiš povedať vo chvíli, keď sme naplnení bolesťou a zármutkom?

            Pri slovách Pána Ježiša Krista si musíme uvedomiť, že blahoslavenstvo žalostiacich v sebe odráža dve roviny týkajúce sa zármutku a bolesti, ktorú človek prežíva. Prvá rovina hovorí o nádeji.

            Utrpenie patrí do života človeka. Od pádu prvých ľudí do hriechu s hriechom vstúpili do ľudského života bolesť, zármutok, sklamanie, nespravodlivosť, strach a smrť. Existuje nespočetné množstvo dôvodov, kvôli ktorým sa my, ľudia, stávame ľuďmi žalostiacimi. Naše vlastné trápenia aj trápenia tých, ktorých milujeme, napĺňajú naše srdce smútkom. Plačeme nad nespravodlivosťou a krivdami, ktoré sa nám dejú; po tvári nám stekajú slzy, keď sa nedokážeme vyrovnať s bolesťou, ktorá vstúpila do nášho života, alebo keď je bolesť natoľko veľká, že klesáme pod jej ťarchou a nedokážeme stáť na vlastných nohách. Trápi nás neistota, strach z budúcnosti, rodičia žalostia nad zničeným životom svojich detí a deti s bolesťou hľadia na utrpenie svojich starých či chorých rodičov, ktorí ich s láskou vychovali. Chvíle žalosti, ktoré prežívame neraz vyjadrujú slová 77-meho žalmu (2-4): „Nahlas volám k Bohu a kričím, nahlas volám k Bohu, aby ma počul. V deň svojho súženia hľadám Pána, v noci je moja ruka vystretá a neochabuje, duša sa mi nedá potešiť. Vzdychám, keď sa na Boha rozpomínam, keď rozjímam, klesám na duchu.“ Do týchto bolestných a ťažkých chvíľ života nám znejú slová Pána Ježiša Krista: „Blahoslavení žalostiaci, lebo oni potešenia dôjdu.“ Blahoslavenstvo Pána Ježiša nám hovorí: Boh rozumie tvojej bolesti a vedz, že všetko trápenie tohto časného života raz pominie. Prijmi utrpenie, ktoré vstúpilo do tvojho života tak, ako bolesti a trápenia prijal tvoj Spasiteľ. Ber svoj kríž deň po deň a nes ho s láskou a dôverou v Boha. A Boh ťa posilní. Povedie ťa, ak bude treba aj ponesie vo svojom náručí.

Pán Ježiš Kristus nám blahoslavenstvom žalostiacich prináša nádej, ktorá naše jarmo robí ľahkým. V Matúšovom evanjeliu čítame: „Vezmite sa seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som krotký a pokorný v srdci, a nájdete si odpočinutie duše; lebo moje jarmo je lahodné a moje bremeno ľahké!“ (Mt 11;29-30) Čo robí ľahkým jarmo, kvôli ktorému sa často stávame žalostiacimi ľuďmi? Nádej, ktorú nachádzame v slovách: „lebo oni potešenia dôjdu.“ Príde chvíľa, keď budeme s Bohom a Boh bude s nami a zotrie nám každú slzu z očí a smrť už viac nebude, ani smútok, ani plač, ani bolesť už viac nebude. (Zj 21;3-4) Už teraz, na tomto svete sa Božie slovo stáva reálnym. Už teraz náš Pán a Spasiteľ zotiera slzy z našich očí, keď je nám ťažko a klesáme pod ťarchou bolesti. Silu v utrpení nám však dáva aj poznanie, že príde čas, keď bolesti tohto sveta pominú a my sa ocitneme v svete novom. V svete bez bolesti, smútku a plaču. Táto nádej posilňuje naše telo i nášho ducha, lebo vieme, že Boh je Víťaz a On má moc, ktorou nás prenesie utrpením časného života do života nového.

            Druhá rovina blahoslavenstva žalostiacich hovorí o požehnaní, ktoré so sebou nesie pokánie. Žalosť a zármutok nevstupujú do ľudského života len v dôsledku telesných či duševných útrap. Žalosť prichádza aj vtedy, keď sa trápime duchovne. Keď si uvedomujeme svoj hriech a so žalmistom pred Bohom vyznávame: „Proti Tebe samému som zhrešil, páchal som, čo je zlé v tvojich očiach.“ „Zmiluj sa nado mnou, Bože, podľa svojej milosti! Dokonale ma obmy z mojej viny, očisť ma od môjho hriechu! Lebo som si vedomý svojich priestupkov a hriech môj predo mnou je stále.“ (Ž 51;6,3) Aj odcudzenie sa Bohu v dôsledku našej nevery a hriechov nám spôsobuje mnoho bolesti a robí z nás ľudí žalostiach. Vedomie našej viny pred Bohom nás oberá o duchovnú silu a my neraz plačeme nad svojimi hriechmi a uvedomujeme si, akí sme bezradní a slabí, keď stojíme zoči-voči hriechu, ktorého sme sa dopustili.  Keď takto žalostíme nad svojou duchovnou biedou, sme blahoslavení, šťastní, pretože túžba po Božom odpustení a úprimné pokánie pred Bohom nás vedie k novému životu. Kde nieto pokánia, nieto ani odpustenia. Preto je šťastný ten, kto sa dokáže skloniť pred Bohom a v kajúcnosti svojho srdca vyznať pred Ním svoje hriechy. Šťastný je človek, ktorý pochopil, že jedine v Bohu je odpustenie. Šťastný, blahoslavený je človek, ktorý plače a narieka nad svojimi hriechmi a prináša ich pod kríž Pána Ježiša Krista. Aj takýmto žalostiacim znejú slová: „lebo oni potešenia dôjdu.“ Poznanie nášho hriechu a nehodnosti pred Bohom nás nevedie do slepej uličky. Práve naopak. Privádza nás pod kríž nášho Spasiteľa a zjavuje nám Božiu milosť prejavenú v Božom odpustení. Väčšej útechy pre kajúceho hriešnika ako je odpustenie hriechov nieto. Preto každý, kto už žalostil nad svojou biedou prejavenou hriechom môže so žalmistom vyrozprávať príbeh svojho hriechu, kajúcnosti i prežitia Božej milosti: „Keď som mlčal, práchniveli mi kosti počas môjho ustavičného stonania, lebo dňom i nocou ťažko doliehala na mňa Tvoja ruka, životná sila sa mi obrátila na letnú vyprahnutosť. Vtedy som Ti vyznal svoj hriech a nezastrel som svoju vinu. Riekol som: Vyznám Hospodinovi svoje priestupky! A Ty si odpustil vinu môjho hriechu.“ (Ž 32;3-5)

            Blahoslavenstvom žalostiacich Pán Ježiš uisťuje nás, hriešnych ľudí, o tom, že aj naše slzy pokánia a zármutku nad hriechom nám raz Boh zotrie z očí. Boh nás poteší, keď k Nemu prídeme s vyznaním našich vín, poteší nás svojím omilostením a odpustením.

             Mgr. Jana Ďuranová

                                                                                                                zborová farárka

CZ ECAV na Slovensku Chmeľov