8. nedeľa po Sv. Trojici – 2014

Suspírium:       Tou cestou veď nás, Pane,

ňou chceš by verní šli,

posilň nás klesajúcich

na srdci – na mysli.

Ty mocou svojou vzpružíš

vždy dušu znavenú...

Nuž veď – hoc cestou úzkou –

k radosti, k spaseniu. Amen (M. Rázus)

Text: 1. Mojžišova 50, 15 – 21; Keď Jozefovi bratia videli, že im otec umrel, povedali: Možno, že Jozef bude teraz nepriateľsky vystupovať proti nám a odplatí nám všetko zlo, ktoré sme mu vykonali. Preto odkázali Jozefovi: Tvoj otec pred svojou smrťou prikázal: Takto povedzte Jozefovi: Ach, odpusť, prosím, svojim bratom ich priestupok a ich hriech, že ti ublížili. Odpusť teraz, prosíme, svojim bratom ich priestupok a ich hriech, že ti ublížili. Odpusť teraz, prosíme, previnenie služobníkom Boha tvojho otca. Jozef plakal, keď mu to hovorili. Potom jeho bratia pristúpili, padli pred ním a povedali: Hľa, sme tvojimi sluhami. Ale Jozef im odpovedal: Nebojte sa! Či ja tu stojím namiesto Boha? Vy ste, pravda, zamýšľali proti mne zlé, ale Boh to obrátil na dobré, aby tak učinil, čo je dnes zjavné: totiž, aby mnohých ľudí zachoval nažive. Teraz sa však nebojte, ja budem živiť vás aj vaše deti. Tak ich potešoval a vľúdne hovoril s nimi.     Amen

Sestry a bratia v Pánovi!

Starý introit (predspev) dnešnej nedele je zo žalmu 48,10 a znie: Na Tvoju milosť myslíme, ó Bože, uprostred Tvojho chrámu. Jeden z Kórachovcov, spevákov nábožných spevov, takto vyznal postavenie hriešnika pred tvárou Božou. Tak, ako on, aj my by sme mali cítiť potrebu milosti, keď vstúpime do chrámu Božieho. Pre Izrael bolo vnímanie prítomnosti Božej ľahšie, videli pred sebou svätyňu svätých, verili, že na truhle zmluvy tróni sám Pán Boh. My, kresťania dneška máme síce zasľúbenie, kde sa dvaja, alebo traja zhromaždíte v mojom mene, tam budem uprostred vás, ale Pán je v Duchu Svätom neviditeľný. Židia mali pred Hospodinom veľkú bázeň a cítili potrebu nájsť s Ním pokoj. O to viac by sme my mali vstúpiť do chrámu v bázni a pokore pred živého Pána. K tomu más  vedie aj poriadok služieb Božích. Konfiteor, alebo piesne Kyrie náš zrak klopia k zemi a dušu v ústrety Pánovi s pokornou prosbou, aby sa nad nami zmiloval. Čo spievame, alebo odriekame, skutočne aj cítime? Túžime, aby nám Pán udelil milosť? Nový poriadok služieb Božích nám predkladá výzvu, aby sme sa vyhýbali hriechu. Vieme ale, že jedným z najväčších hriechov a nešvárov v cirkvi je neochota odpúšťať blížnemu. Keby to nebolo ťažkým hriechom, Pán by nebol vsunul do modlitby 5. prosbu: A odpusť nám viny naše, ako aj my odpúšťame svojim vinníkom. Reformátor M. Luther hovorí, ak nechceš odpúšťať, akoby si sa modlil: A neodpusť mi moje viny, ako ani ja nechcem odpustiť svojmu vinníkovi. Dnešný svätý text nám preto kladie na srdce:

Pán Boh ti vo svojom Synovi pripravil milosť

1.     vyhni sa pokušeniu zadržiavať hriech a súdiť,

2.     otvor svoje srdce láske a zošklivíš sa diablovi

Bratia a sestry v Pánovi!

Počuli sme o dramatickom stretnutí Jozefa s bratmi po smrti otca Jákoba. Strach zo súdu a pomsty ich vedie k bratovi. Kým otec žil, cítili, že ich nestihne trest, hoci sa proti Jozefovi veľmi previnili. Zlé svedomie ich núti prosiť o milosť. Očakávajú bratovu pomstu a trest. V mene nebohého otca prosia o svoju záchranu. Odvolávajú sa na jeho závet, v ktorom orodoval za nich. Kým sa oni predtým nebáli hriechu, teraz sa boja trestu. Naopak, Jozef sa bojí Pána Boha: Či ja tu stojím namiesto Boha? Vie, že len Ten, ktorý všetko vie a pozná, má právo súdiť i odpúšťať hriech. Jozef sa vyhýba pokušeniu vziať do svojich rúk to, čo patrí Pánu Bohu. Ako predobraz Pána Ježiša Krista vidí svoje poslanie v záchrane človeka. Na záver modlitby Pánovej v ev. Mt. 6, 14.15 čítame: Lebo ak ľuďom odpustíte ich previnenia, aj vám odpustí váš Otec nebeský; ale ak neodpustíte ľuďom, ani váš Otec neodpustí vám, keď sa previníte. Luther hovorí: Toto je pre teba najlepší odpustkový list. Za ním nemusíš ísť do Ríma alebo Jeruzalema, alebo k sv. Jakubovi, Kristus ti ho dáva do srdca. A toto odpustenie si môže vymeniť tak chudobný, ako aj bohatý, chorý aj zdravý, kňaz i laik. Lebo tak ti to zasľúbil sám Pán Ježiš Kristus: Ak ty odpustíš, aj tebe bude odpustené.

Sestry a bratia v Pánovi!

Čo sa stane, ak svoje srdce otvoríme odpúšťajúcej láske? Náš reformátor tvrdí: Odpusť a všetko bude dobré. Takéto odpustky sa majú kázať, lebo sú založené na slove Pána Ježiša Krista. Odpustky, ktoré kedysi stavali Petrov chrám v Ríme boli po vôli satanovi. Jemu neprekážajú drevo kameň, mramor, ani obrazy. Jemu prekážajú pokorné a svorné srdcia. Tie mu zapríčiňujú bôľ a starosti. Ako sa len teší, keď sa v našej cirkvi, alebo zbore delíme, jeden na druhého sa hneváme a jeden druhému neodpúšťame. Dopraje nám pekný chrám i návštevu v ňom. Dovolí, aby sme mali dobrý pocit z oduševnenej piesne a z kostola odchádzali s pocitom blaženosti. To sú odpustky, ktoré si sami udeľujeme. Pán nás chce priviesť k dokonalosti viery. Spoľahnutiu sa na Neho a tak nasledovaním Jeho príkladu, budovali v sebe Jeho chrám. Aby On rástol v nás a konal skrze nás dielo spásy. Nuž, čo nám je milšie a bližšie, radosť satanova z našej pomsty, alebo radosť Pánova zo záchrany našej duše?

Pozrime na Jozefa Jákobovho. Plným právom tohto sveta mohol súdiť bratov a pomstiť sa ich za ich ošklivé hriechy voči nemu. Bol by mal možno nakrátko radosť, no stratil by bratov a neposlúchol Božiu vôľu. Bola by to trpká radosť. Keď Pán Boh skrze jeho poslušnosť zachránil jeho bratov, našiel a láskou spojil kruh rodiny.

Jozef sa stal predobrazom odpúšťajúcej lásky Spasiteľa, ktorá svojou službou zachraňuje každého, kto túži po milosti Božej. Amen