Anglický – biblický tábor 2016

Počas školského roka som sa učila s mojou malou sestrou angličtinu. Nie vždy to bolo jednoduché, a nie vždy sa jej do toho chcelo. Keď už nastala chvíľa, že sa odmietala učiť, spýtala som sa jej, ako sa chce rozprávať s Američanmi na letnom tábore. Po tejto otázke zvyčajne stíchla a po chvíli sa na mňa len zamračila a pokračovali sme ďalej. Biblický-anglický tábor sa stal pre moju malú sestru motiváciou k učeniu angličtiny.

Nebola to motivácia len pre moju malú sestru. Rovnako aj my, mládežníci, sme sa snažili zdokonaliť v jazyku, ktorý nám umožňuje spriateliť sa s ľuďmi z iného svetadielu. Akonáhle sme dostali do rúk zoznam amerických lektorov, mnohí sme sa potešili. Všetci americkí lektori u nás totiž už raz boli. To, že opäť budeme môcť pracovať s ľuďmi, o ktorých sme si mysleli, že ich už viac nestretneme, bol pre nás príjemný šok.

Tento rok bol u mňa v poradí štvrtým, počas ktorého som pracovala ako tlmočníčka. Z vlastnej skúsenosti musím povedať, že čím lepšiu úroveň angličtiny máte, tým lepšie vzťahy môžete s Američanmi vytvoriť (teda nie len s Američanmi).

V pondelok večer sme spolu s našimi americkými priateľmi pozerali film. Phil (americký koordinátor) mi počas toho filmu povedal, že je pre neho úžasné vidieť ako sa Američania a Slováci spoločne smejú a bavia. Veru, tento tábor je špecifický v tom, že úplne rozdielni ľudia z rôznych krajín sú zjednotení v rovnakej službe. Spoločne s americkými lektormi učíme deti, hráme sa s nimi, spievame a vytvárame si tak priateľské vzťahy. Táto služba nás spája. Spája nás s ľuďmi, ktorých by sme si my sami nevybrali. Spája nás Kristus. A len vďaka Nemu je možné, aby tieto tábory fungovali.

Keď sme boli v stredu s Američanmi na exkurziu na Spišský hrad, tak sa nám cestou späť pokazil autobus. Vďaka Pánu, pokazil sa v Prešove neďaleko pizzérie, kam sme sa zašli najesť, pokiaľ nepríde ďalší autobus. Mali sme viac času porozprávať sa s našimi hosťami. Jeden lektor spolu s jeho tlmočníkom mali čas zájsť kúpiť bezdomovcovi jedlo.

Posledný deň bol horko-sladký. Poznáte to, na jednej strane ste radi, že ten únavný týždeň je už za vami, na druhej strane je vám ľúto, že ten úžasný týždeň je už za vami. Nakoniec sa Američania vrátili domov (až na Jacoba, ktorý na Slovensku zostáva na misiu na jeden rok), kde budú bojovať svoje boje a my zostávame tu, čeliť tým našim. Je úžasné vedieť, že nech sú naši bratia a sestry z akejkoľvek krajiny či národa, vieme, že v Kristu sme jedna rodina.

Detsko-dorastenecký tábor v Hermanovciach 2016

Aj po tých rokoch je stále očarujúce vrátiť sa do Hermanoviec. Zhlboka sa nadýchnuť toho vzduchu. Vidieť tie známe kopce, schody, stromy, miestnosti, tváre... Hermanovce sú už akýmsi naším letným sídlom. A predsapre každý tábor sú spomienky špecifické.

Jednému mládežníkovi upratovali jeho deti spacák a ďalšie veci okolo postele, lebo ten neporiadok už nemohli zniesť.

Dievčatám v noci vletela do izby kobylka, a tak ich vedúca Evka všetky pobudila a očakávala záchranu. Nakoniec však na ňu hodila bundu a dievčatá nabehli s penovými pálkami a mlátili po bunde dovtedy, pokiaľ si neboli isté, že sú v bezpečí.  Osobne, nechcela by som byť na mieste tej kobylky.

Mládežník Jaro sa tento rok viac naviazal na stenu. Možno niečo z toho bude.

Najstaršie dievčatá mali hodinu spoznávania lúčnych bylín a myslím, že sa im to celkom páčilo.

Dorasťáka Dáriusa som videla ako odchádzal s pílkou do lesa. Následne som ho hodnú chvíľu nevidela. Trocha som sa strachovala, ale vrátil sa so všetkými prstami.

V najhorúcejší deň (aj keď nebol veľmi horúci) sa deti pustili do oblievačky. Zo začiatku to mala byť malá organizovaná vodná bitka, ale nakoniec to vyústilo do lovu po suchých ľuďoch. Na to, aby vás nezasiahlo nejaké vedro vody ste potrebovali mať buď autoritu, alebo dostatočný odstup.

S najstaršou skupinkou dievčat sme postavili toho najväčšieho ježka. Ostatní síce hovorili, že nevyzerá ako pravý ježko, ale počúvajte ma ľudia! Nesúďte knihu podľa obalu! Pozerajte sa na dušu! Náš ježko bol ježko celou svojou dušou.

Vedúceho Štefana som videla so svojou skupinkou ako sedia v kruhu uprostred svojej chatky obklopujúc jednu veľkú kopu sladkostí. Podľa všetkých dostupných informácii, ktoré sa mi podarilo získať, tak im tá kopa nevydržala dlho. Neskôr sa so sladkosťami začalo obchodovať. Aspoň sme prišli nato, ktoré z detí majú nadanie pre obchod a ktoré nie.

Staršie deti si vyskúšali, aké to je zakladať oheň, či zostaviť nosidlá na prevoz zraneného z konárov a pásov látky. Prišlo mi, že sa pri prenose „zraneného“ celkom bavia. Teda až na samotného „zraneného“, ktorý dával jasne najavo, že má strach, že už nebude musieť svoje zranenia naďalej predstierať.

Všetci sa predbiehali v tom, komu sa ujde miesto v nejakej hojdacej sieti v brezovom háji. Tento druh relaxu, či zábavy, bol veľmi obľúbený.

Najobtiažnejšie bolo zaspať na najstaršej chlapčenskej chatke. Postele tam tak vŕzgali, že nikto sa neodvažoval prerušiť to mučivé ticho tým, že by si našiel pohodlnejšiu polohu. Predstavte si, ako tam všetci ležia s očami otvorenými do tmy a so svrbiacim chrbtom, ale s posvätnou úctou k tichu. Tu sa zrazu ozve: „Raz, dva, tri!“ A všetci sa v tej chvíli s úľavou pretočia na druhý bok a zaspia.

Malí chlapci prejavili obrovskú vášeň pre stavanie a púšťanie si drevených lodiek. Pôvodne to mali byť preteky, ale im sa to tak páčilo, že nakoniec sa na preteky zabudlo a už si len loďky voľne púšťali dolu prúdom rieky.

A to ešte nehovorím o tom, ako sa vyrábali praky. Deti boli odhodlané spíliť aj stromy pre vhodné „Y“ pre ich praky.

Na tvorivých dielňach si deti mohli vyrobiť zápisníky alebo vymodelovať čokoľvek, čo ich napadne z modelárskej hliny. Tkané náhrdelníky si dievčatá mohli taktiež utkať. Medze sa nekládli ani pri maľovaní, kreslení, či písaní po kameňoch.

Typická hra po zotmení je Pašeráci. Úlohou detí je nepozorovateľne sa dostať na určené miesto. Niektoré deti síce úplne odignorovali slovíčko nepozorovateľne, ale aj tak sme sa zabavili. Teda až na niektorých, ktorých sme opakovane chytili.

Mládežníci neskoro v noci mali večerné dojedanie.

S jedlom, predpokladám, že bola väčšina spokojná, čiže týmto sa chcem poďakovať aj pani kuchárkam, ktoré nám poctivo pripravovali naše pokrmy.

Chcela by som poďakovať všetkým tým, ktorí sa akýmkoľvek spôsobom podieľali na príprave a priebehu tohto tábora. Vážime si vašu pomoc.

Tešíme sa na budúci rok.