Mesto Efez

Mesto Efez ležalo na území dnešného Turecka pri Stredozemnom mori na brehoch Malej Ázie. Okolie Efezu bolo osídlené už od roku 6000 pred Kr. Slávny staroveký Efez bol však založený v 10. storočí pred Kr. gréckym kmeňom Iónov, ktorí sem prišli z Atén. V roku 650 pred Kr. Efez vyplienil nomádsky kmeň Kimerčanov. Po spamätaní z útoku tu istú dobu vládli tyrani, no tých neskôr zvrhol ľud, ktorý do čela mesta zvolil radu. Mesto naďalej prosperovalo a bohatlo a stalo sa súčasťou iónskych miest v Anatólii. Pochádzal odtiaľto aj známy grécky filozof, Herakleitos. Bol tu postavený aj Chrám bohyne Artemis /Diany/, ktorý bol považovaný za jeden zo Siedmich divov starovekého sveta.

V 1. storočí  po Kristovi mesto navštívil apoštol Pavol, ktorému sa podarilo priniesť evanjelium do tohto pohanského mesta. Tak o tom svedčia Skutky apoštolov 19. kapitola. Je to svedectvo o neľahkom zápase medzi poslom evanjelia a uctievačmi Diany Efezskej. Vďaka pôsobeniu apoštola Pavla sa z  Efezu stala významná kresťanská obec. V 2. storočí tu žilo 500 000 obyvateľov. Efez bol hlavné mesto rímskej provincie Ázia. Bolo tretím najvýznamnejším mesto Rímskej ríše po Ríme a Alexandrii. Počas rímskej doby tu bolo postavených mnoho budov, ako Celsova knižnica, divadlo, Hadriánov chrám, mnoho kúpeľov a zložitý systém akvaduktov. V 2. a 3. storočí aj tu prebiehalo prenasledovanie kresťanov. Známa je aj miestna Legenda o siedmich spáčoch, ktorá spomína siedmich kresťanov, ktorí sa pri prenasledovaní skryli do jaskyne. Prenasledovatelia zatarasili na jaskyni vchod a mladíci v jaskyni zaspali na 187 rokov a zobudili sa až do kresťanského sveta, teda do 4. storočia, kedy bolo kresťanstvo povolené.

Efez od roku 395 patril do Východorímskej (Byzantskej) ríše. Až do 7. storočia mesto prosperovalo a stalo sa z neho dôležité centrum kresťanstva. V tomto období bol Efez centrom klasickej antickej kultúry, bolo tu veľa sochárskych dielní a produkty z nich sa vyvážali do celej ríše. V roku 406 biskup Ján Zlatoústy nechal zničiť pohanský chrám Diany Efezskej. Neskôr tu bola postavená bazilika Svätého Jána. V roku 614 Efez zničilo rozsiahle zemetrasenie, z ktorého sa už mesto nespamätalo. Neskôr bolo ešte raz vyplienené, tentokrát Arabmi. Mnohí Efežania sa následne vysťahovali, a tí čo ostali, Efez premenovali na Άγιος Θεολόγος (Ajos Theologos), čo poukazuje na pôsobenie Pavla. Miestny prístav sa vysušil a preto Efez stratil svoju významnosť. V roku 1304 mesto dobyli Turci. Väčšina Grékov z mesta utiekla a založili mesto Kirintsa, 5 km od Efezu. Táto obec prosperovala a Gréci v nej dorábali veľmi kvalitné víno, ktoré sa považuje za najlepšie víno Malej Ázie. Začiatkom 20. storočia tu žilo asi 10 000 obyvateľov, prevažne Grékov, ktorí sa v roku 1923, po Grécko-tureckej výmene obyvateľstva presídlili do Grécka.

Po rozsiahlych archeologických vykopávkach sa stalo toto miesto jednou z vyhľadávaných turistických destinácií Turecka.

Cirkevný zbor v Efeze

Ako už bolo povedané, mesto Efez bolo dôležitou zastávkou na tretej misijnej ceste apoštola Pavla. Už pri návrate z druhej misijnej cesty sa tu zastavil, ale len na krátko a urobil sľub, že sa ešte vráti: ak bude vôľa Božia, vrátim sa zase k vám. A odišiel z Efezu. /Sk 18,21/. Tento svoj sľub naozaj aj splnil. Pri svojom druhom príchode do Efezu našiel tam učeníkov, ale neboli to kresťania v plnom zmysle, pretože boli pokrstení iba krstom Jána Krstiteľa. Preto ich Pavol pokrstil v meno Pána Ježiša a prijali Ducha Svätého. Potom sa začala Pavlova misijná činnosť v Efeze. Najskôr pôsobil v synagóge, kde ho už poznali /Por. Sk 18,19/. V Efeze však Židia tvrdošijne odmietali evanjelium. Preto Pavol od nich odstúpil a začal hovoriť pohanom v prednáškovej sieni filozofa Tyranna. Nebola to však záležitosť jednej kázne, či jedného týždňa. Pavol zvestoval evanjelium v tomto meste tri roky. Opakujem tri roky!!! To bola možnosť, ako Pavol zevanjelizoval nielen mesto, ale aj celú provinciu. Okrem Slova sa v Efeze cez Pavlove ruky diali divy. Slovo Božie išlo ruka v ruke so skutkami viery. Preto bola Pavlova zvesť oveľa viac prijateľná. Pretože to nebolo kázanie bez moci. Ak chceme účinne zvestovať evanjelium, potrebujeme nielen krásne a múdre Slová, ale aj skutky viery, pomoci, lásky. Skutky, za ktorými bude stáť Božia moc. Tam kde sa evanjelium zvestuje v moci Slova i skutkov, tam povstávajú aj nepriatelia. Tak tomu bolo aj v Efeze. Boli tu potulní zaklínači, ktorí zneužili meno Ježiš, čo malo pre nich katastrofálne následky. A tiež to boli zástancovia uctievanie bohyne Diany, ktorí prichádzali pre svoj zisk pretože: ...tento Pavol nielen v Efeze, ale takmer po celej Ázii presvedčil a odvrátil mnohých, lebo hovorí, že bohovia rukami urobení, nie sú bohovia./Sk 19,26/.  Tak to dosvedčil zlatník Demeter a tým nepriamo vydal svedectvo o veľkosti Pavlovej služby, ale najmä o sile a moci evanjelia, ktoré zasiahlo Efez aj celé okolie  a odvrátilo ľudí od modiel k živému Bohu. Opis vzbury v Efeze je veľmi dramatický, predsa apoštol Pavol vyšiel z neho bez ujmy a v pokoji opustil toto mesto.

Po nejakom čase sa však opäť stretol s predstaviteľmi cirkevného zboru v Efeze. Totiž, keď sa vracal do Jeruzalema a bol v Miléte: poslal do Efezu a povolal si starších cirkevného zboru. /Sk 20,17/. Toto stretnutie je svedectvom o tom, aký vrúcny vzťah mal Pavol k tomuto cirkevnému zboru. Vo svojej rozlúčkovej reči pripomína predstaviteľom efezského cirkevného zboru svoje trojročné pôsobenie medzi nimi, napomína ich, zaväzuje a napokon sa s nimi naozaj dojímavo lúči: Tu dali sa do usedavého plaču, padli Pavlovi okolo hrdla a bozkávali ho. /Sk 20,37/. Toto Pavlovo stretnutie so staršími z Efezu nám dáva možnosť vidieť nielen pekný a vrúcny vzťah medzi Pavlom a efezským cirkevným zborom, ale umožňuje nám aj nahliadnuť do organizačnej štruktúry prvých cirkevných zborov.  Pavol  nazýva predstaviteľov cirkvi staršími, pastiermi aj biskupmi. Cirkev nefungovala na princípe jedného muža, ale bola tvorená tímom ľudí, ktorí stáli na jej čele a rozhodovali o jej živote. Ukazuje, že títo ľudia majú byť v prvom rade pastiermi, ktorí sa starajú o zverené stádo cirkvi a chránia ho pred pažravými vlkmi. V tomto zmysle napomína Pavol aj starších z Efezu, aby neprestali byť tými, ktorí sa verne starajú o cirkev Božiu, ktorú si Pán vydobyl svojou krvou.

List Efezským

            Tento list je obdivuhodne stručný a predsa veľmi obsažný. Obsahuje totiž súhrn evanjelia – dobrej správy a tiež skutočností, ktoré z evanjelia vyplývajú pre život cirkvi aj jednotlivca. Posolstvom tohto listu boli mnohí čitatelia privedení k živej viere. Napr. John Mackay, prezident Prinstonského teologického seminára napísal: „Tomuto listu vďačím za svoj život.“ Ako 14- ročný prežil pri čítaní tohto listu aj toto: „Videl som nový svet...všetko bolo nové...nadobudol som nový pohľad, nové skúsenosti, nové postoje k iným ľuďom. Ježiš Kristus sa stal stredom všetkého...bol som duchovne oživený, naozaj som začal žiť.“  

            To, čo nás prekvapuje je neosobný charakter tohto listu. Nenájdeme tam osobné napomenutia, ani pozdravy adresované konkrétnym členom zboru. Niektorí z toho usudzujú, že Pavol nemôže byť autorom tohto listu. Veď on sa predsa osobne poznal s efezskými kresťanmi. Táto námietka sa teda môže javiť ako pravdivá. Na druhej strane, je tento list špecifický z niekoľkých hľadísk. Má formu modlitby, prinajmenšiom viac, ako iná novozmluvná epištola. V modlitbe vyjadrujeme najlepšie vzťah k Bohu, ale aj k druhému človeku – ak sa za neho modlíme ukazujeme, že je nám blízky a skrze modlitbu sa nám stáva ešte bližším. List Efezským je aj pozitívnym vyhlásením, je v ňom málo polemiky. Naopak je plný smelých vyhlásení o Bohu – žiari z neho Božila láska a milosť, darovaná v Pánovi Ježišovi Kristovi. Je písaný štýlom milujúceho otca, ktorý sa prihovára svojim deťom. Múdro a láskavo im pripomína kým sa stali skrze Krista a ako majú žiť ako Božie deti.

            Čo sa týka adresátov je pravdepodobné, že list nebol venovaný iba kresťanom v Efeze. S veľkou pravdepodobnosťou to bol tzv. okružný list, teda určený viacerým cirkevným zborom v Efeze a v okolí.

            Samozrejme, že najdôležitejšia pre nás je zvesť listu. List sa sústreďuje na to, čo Pán Boh urobil cez Pána Ježiša Krista a robí skrze svojho Ducha až dodnes. Pavol nám jasne hovorí o tom, kto sme v Kristovi. Sme vzkriesení z duchovnej tmy, vyvýšení a posadení s Ním v nebi. Skrze Krista a v Kristovi sme novým ľudom, novým spoločenstvom, ktoré zahrňuje Židov aj pohanov. Z toho vyplýva, že máme svoj nový život jasne a viditeľne dokázať v realite sveta. Celý list je spojením kresťanského učenia o ospravedlnení z viery a kresťanskej povinnosti, je spojením viery a života. Apoštol Pavol hovorí, že nový človek nevzniká vtedy, keď má vytvorené dobré ekonomické podmienky, blahobyt, či je nadmieru vzdelaný. Pavol píše o novom stvorení. Podľa Pavlovho učenia je nový človek Božím dielom a tak je Božím dielom aj nová spoločnosť - cirkev. Milosť a pokoj sú ústrednými slovami tohto listu. Sú spomínané už v jeho úvode: Milosť vám a pokoj od Boha nášho Otca, a od Pána Ježiša Krista /Ef 1,2/ a potom znova v celom liste, priamo, či nepriamo. Ak chceme nájsť krátke zhrnutie zvesti celého tohto listu, potom sú to len tri krátke slová: pokoj skrze milosť. Boží pokoj skrze milosť Božiu.

            List by sme mohli rozdeliť približne takto:

1.     Nový život, ktorý nám dal Boh v Kristovi /1,3-2,10/

2.     Nová spoločnosť – cirkev, ktorú Boh stvoril skrze Krista /2,11-3,21/

3.     Zásady, ktoré Boh očakáva od ľudí, ktorí majú nový život  - predovšetkým jednota a čistota /4,1-5,21/

4.     Vzťahy naplnené novým obsahom – manželstvo, rodina, zamestnanie, ale aj boj proti diablovi /5,21-6,24/

Nech sú pokoj a milosť nielen kľúčovými slovami Pavlovho listu do Efezu, ale aj nášho osobného života viery. Skrze Krista sme sa aj my stali novými stvoreniami, dokážme to svojím novým životom.

Vypracoval: Martin Chalupka

Použitá literatúra:

Wikipédia

John R.W. Stott: Efežanom

John R.W. Stott: Zápas mladé církve