List zápasiacemu zboru pergamonskému

Anjelovi pergamského cirkevného zboru napíš: Toto hovorí Ten, ktorý má ostrý dvojsečný meč: [Poznám tvoje skutky], viem, kde bývaš: tam, kde je trón satanov; a že sa pridŕžaš môjho mena a nezaprel si vieru vo mňa ani v dňoch, keď Antipasa, môjho verného svedka, zabili u vás, kde býva satan. Mám však niečo málo proti tebe, že tam máš ľudí pridŕžajúcich sa učenia Balámovho, ktorý učil Baláka dávať pohoršenie synom izraelským, aby jedli z mäsa obetovaného modlám a smilnili. Tak aj ty máš ľudí, ktorí sa podobne pridŕžajú učenia mikulášencov, [čo nenávidím]. Kajaj sa teda! Ak nie, prídem rýchlo na teba a budem bojovať proti nim mečom svojich úst.

Kto má uši, nech počuje, čo Duch hovorí cirkevným zborom! Kto zvíťazí, tomu dám jesť zo skrytej manny a dám mu biely kamienok, na kamienku napísané nové meno, ktoré nepozná nik, iba ten, čo (ho) dostane.

Z histórie mesta

Mesto Pergamon (grécky Pérgamos) sa nachádzalo na severozápadnom pobreží Malej Ázie asi 30 km od Stredozemného mora oproti ostrovu Lesbos. Dnes patrí Turecku. Jeho história siaha do 5. stor. pred narodením Pána Ježiša Krista. Miesto, kde sa nachádza mesto, sa spája s bájnou Trójou. Najväčší rozmach dosiahol Pergamon za panovania Attalovcov. V Malej Ázii vznikla ríša rovnakého mena. Z histórie sa dozvedáme, že sa mesto preslávilo vynálezom. Volá sa podľa mesta - pergamen. Panovníci sa snažili o hmotný i kultúrny vzrast. V meste sa nachádzala druhá najväčšia knižnica v tých dôb. Keď egyptský vládca Ptolemaios, aby poškodil konkurenciu, zakázal vývoz papyrusu do Pergamonu, tamojší vládca nariadil, aby vynašli iný materiál na písanie. Vyrobili ho z ovčích koží a jeho používanie sa rozšírilo do sveta, kým ho nevytlačil z trhu patent ukradnutý z Číny – papier.

Okrem knižnice sa v Pargamone nachádzala akropola s obrovským oltárom boha Zeusa, Aténiným chrámom, chrámami cisárov a mnohými pohanskými chrámami, kde sa prevádzali pôžitkárske, chlipné obrady. Pergamon sa stal jedným z najvýznamnejších pútnických miest boha lekárstva Asklépia (Euskulapa), syna Boha Apollóna a stál tu i jeho chrám. Bol vraj chýrnym lekárom v 13. stor. pred Kristom. V jeho chráme sa liečili choroby pohybového ústrojenstva pomocou bahenných zábalov, behania okolo chrámu, slnením a spaním v tmavej miestnosti, do ktorej sa vchádzalo 80 metrov dlhým tunelom. Neskôr na mieste tohto chrámu, ktorý zničilo zemetrasenie, bol vybudovaný kresťanský chrám. Prečo toľko o Asklépiovi? Nuž jeho vyznávači ho zrovnávali s Pánom Ježišom. Ešte sa k nemu vrátime. Z pamiatok ešte hodno spomenúť amfiteáter - divadlo s veľmi strmými stupňami na sedenie. Pojalo 5000 divákov. V dobe napísania Zjavenia Jána už mesto a okolie stratilo svoj význam. Malá Ázia sa stala jednou z rímskych provincií. História mesta však dodnes priťahuje zástupy turistov, ktorí obdivujú zachované pamiatky.

Ako vznikol v tomto meste cirkevný zbor nie je jasné. Bolo to celkom dobre možné i pôsobením Pavlovej misijnej skupiny. Pavol na ceste do Makedónie pobudol v Efeze dva roky, kde kázal v škole Tyranovej. Odtiaľ sa vybral hore na sever do Troady. Keď si pozrieme na mapách smer jeho tretej cesty, zistíme, že cesta z Efezu viedla cez Smyrnu a Pergamon, odkiaľ pokračoval na Troadu a stade loďou preplavil do Neapolisu a Filipis. Hoci sa Lukáš v Skutkoch o Pergamone nezmieňuje, zaznamenáva Pavlov odchod takto: Keď sa vzbura utíšila (v Efeze), povolal si Pavel učeníkov, ponapomínal ich a rozlúčiac sa s nimi, vybral sa do Macedónie. Keď prešiel tie krajiny a mnohými slovami ponapomínal veriacich, prišiel do Grécka. Na ceste teda Pavol misionoval.

List zápasiacemu zboru pergamonskému

Pre cirkev Kristovu je však viac ako história dôležité vedieť, že tento zbor poznal Pán Ježiš Kristus. Hodnotí ho veľmi pozitívne. Zbor sa nachádza v centre silného a agresívneho kultu Asklepiovho. Opäť sa k nemu vraciame. Tohto muža pre jeho lekárske schopnosti oslavovali ako boha. Ba sám si dal meno SOTER – spasiteľ. Po jeho smrti sa jeho kult rozšíril do mnohých miest a v Pergamone našiel jednu z najväčších odoziev a veľa schopných lekárov pracovalo pri jeho chráme. Znak lekára Asklépia môžeme vidieť aj po našich mestách, všade tam, kde sa nachádza zdravotnícke zariadenie, hada na vztýčenej palici. Dodnes s prstom položeným na takúto palicu, skladajú mladí medici Hypokratovu prísahu. Práve tento kult mohol byť trónom satanovým. Hada mohol dať Pán Ježiš do súvisu s démonskou dračou podobou satana.

Prednosťou kresťanského zboru bola viera v Krista a smelé vyznávanie Spasiteľa. To sa nutne muselo odzrkadliť vo vzťahu pohanov ku kresťanom. Kresťanskí obrancovia viery veľmi brojili proti tomuto kultu. Justín hovoril, že Asklépiov kult napodobňuje skutky Kristove a Justín svedčil pohanom, že Asklépios nemohol byť spasiteľom, keď umrel. Aj napriek tomu tento kult zanechával v pohanoch silný dojem a vieru, že im Asklépios pomôže. Satanov vplyv je veľmi mocný, preto Pán chváli Pergamonských, že aj napriek všetkému tlaku tohto kultu sú Mu kresťania verní. Chváli ich za vytrvalosť viery a ochotu i zomrieť za Krista a dáva Pergamonských za vzor tým, ktorí sa nachádzali v pokojnejšom prostredí.

Po pochvale však prichádza aj výstraha: Mám však niečo málo proti tebe. Dvojsečný meč je symbolom Božieho súdu. Oddeľuje dobré od zlého. Ovocie Ducha od ovocia tela. Aj keď je to len malé a nie veľmi rozšírené neznamená, že pre budúcnosť zboru nie je nebezpečné. Pán pripomína pohanského proroka Bileáma, ktorý mal Izraelcom zlorečiť, keď chceli prejsť do Kanaánu cez Moáb. Tam si získal meno v Izraeli, keď pod tlakom Pána Boha žehnal Jeho ľudu. Neskôr však stratil tento kredit i vlastný život, keď Balaka nahovoril, aby Izraelcov odviedol od Hospodina pokúšaním a hriechom. V Numeri 31, 15.16; čítame: Mojžiš im vyčítal: Prečo ste nechali nažive všetky ženy? Veď práve ony na Bileámovu radu zvádzali Izraelitov, aby pre Peóra opúšťali Hospodina. Preto Hospodinovu pospolitosť stihla pohroma. Podľa tohto Mojžišovho slova môžeme usudzovať, že zrejme niektorí jednotlivci zo zboru mali náchylnosť podľahnúť zvodu kultov. V nich sa hostili mäsom obetovaným modlám a oddávali sa posvätnej prostitúcii. Považovali za bežný jav. Na túto cestu liberálnych kresťanov zvádzalo aj mylné chápanie Pavlovej slobody voči mäsu obetovaného modlám. Toto učenie bolo rozšírené po kresťanských zboroch. Hoci sa kresťania nedopúšťali tohto hriechu všeobecne, ale ani nedokazovali silu evanjelia, ktoré malo v zárodku dusiť takéto prejavy. Sekta Mikulášenci, je zrejme iný názov, ktorý znamená ľudí jasne neodmietajúcich tieto praktiky. To v budúcnosti mohlo priniesť veľké zlo.

Jedinou cestou ochrany kresťana pred zvodmi zostáva očista v pokání. Pánovo slovo je jasné: „pokánie čiňte a verte v evanjelium!“ Len človek obnovený pokáním a upevneným duchom, môže s Pánovou pomocou vytrvať v zápase o dušu. Pokánie je silnou stránkou slabého a hriechu poddaného človeka. Vedie priamo do blízkosti Pána Boha. O Jeho sile svedčí rovnako Stará i Nová zmluva. Ján Krstiteľ ním uzatvára éru starozákonných prorokov: V tých dňoch vystúpil Ján Krstiteľ, kázal na púšti Judskej a hovoril: Pokánie čiňte, lebo sa priblížilo kráľovstvo nebeské. Po krste a pokúšaní na púšti, s tou istou požiadavkou vystúpil Pán Ježiš: „Odvtedy začal Ježiš kázať a hovoriť: Pokánie čiňte, lebo sa priblížilo kráľovstvo nebeské.“ Silu pokánia spoznali všetci kajúci colníci, neviestky, lotri, ale aj kráľ Dávid, či apoštolovia, najmä Peter. Golgotská obeť Pána Ježiša Krista sa stala dostatočnou zárukou pre každého kajúceho hriešnika, že mu Boh bude milostivý vo svojom Synovi.

Záver listu patrí Pánovmu zasľúbeniu tým, ktorí vo viere v Neho vytrvajú až do konca. Tým zasľubuje Pán jedenie skrytej manny a odmenu: biely kamienok, na ktorom je napísané nové meno. Pri manne sa nám vynára slovo Pána Ježiša Krista z ev. Jána 6. kp.: „Usilujte sa nie o pominuteľný pokrm, ale o pokrm, ktorý bude pre večný život, ktorý vám Syn človeka dá; lebo ten potvrdil Boh Otec... Vaši otcovia jedli mannu na púšti a umreli. To je ten chlieb, ktorý zostupuje z neba, aby ten, čo bude jesť z neho, neumrel. Ja som ten živý chlieb, ktorý zostúpil z neba; ak niekto je z toho chleba, bude žiť naveky; a chlieb, ktorý ja dám, je moje telo, ktoré vydám za život sveta.“ Kto vytrvá a zvíťazí, dostane podiel na živote večnom a na kráľovstve nebeskom.

Veľmi dobre poznáte výjav, ktorý sa v dnešných dobách vyskytuje pri významných pretekoch, alebo benefičných akciách. Na konci víťazovi odovzdajú plastovú, alebo papierovú tabuľu, aby všetci dobre videli sumu, ktorá víťaz, alebo obdarovaný dostal. Keby s tou tabuľou prišiel do supermarketu a chcel ňou platiť, nič by mu nedali. No u usporiadateľa, alebo organizačného výboru si plným právom môže nárokovať odmenu. V staroveku nedávali olympijským víťazom takéto tabule. Dávali im biele kamienky s ich menom. Tie ich oprávňovali k vyzdvihnutiu výhry určenej pre víťaza.

Pán Ježiš bojujúcemu zboru v Pergamone zasľubuje účasť na kráľovstve Božom. Môžu si na ňu robiť nárok plným právom, ak vytrvajú v dobrej viere a vo vyznavačskom živote. Ak nebudú ťahať jarmo s pohanmi. Ak dobrým – evanjeliom, budú premáhať zlé – hriech. Ich mená zostanú zapísané v knihe života a nik im ich odtiaľ nevymaže.  

Otázky na nás, aby sme sa zamysleli a konali pokánie:

1.     Napísal by aj nám takýto list náš Pán?

2.     Mohol by vyzdvihnúť našu vernosť až po hrob, ako to vyznal o vernom Antipasovi?

3.     Nezaviedol aj nás Bileám - satan hriechom na cestu zahynutia?

4.     Čo robíme, keď vidíme zlo a hriech okolo seba: Prechádzame okolo neho mlčky, alebo mu postavíme do cesty slovo života, ktoré môže zachrániť hriešnika?

5.     Naozaj túžime po skrytej manne a po bielom kamienku na ktorom by bolo napísané naše Meno?

Pavol nám pripomína: „Verná je to reč: Ak sme s Ním umreli, s Ním budeme aj žiť; ak s Ním znášame utrpenie, s Ním budeme aj kraľovať; ak (Ho) zaprieme, aj On zaprie nás. Ak sa Mu spreneverujeme, On zostáva verný, lebo seba samého nemôže zaprieť.“ Pamätajme na Pánov súd: Kajaj sa teda! Ak nie, prídem rýchlo na teba a budem bojovať proti nim mečom svojich úst.

Všimnime si,  ako by na otázky odpovedal apoštol Pavol: „Ale čo mi bolo ziskom, uznal som pre Krista za stratu. A iste aj pokladám všetko za stratu pre nekonečne vzácne poznanie Ježiša Krista, svojho Pána, pre ktorého som všetko stratil a všetko pokladám za smeti, aby som Krista získal, a aby som aj sám bol v ňom ako taký, ktorý nemá vlastnej spravodlivosti zo zákona, ale z viery v Krista, teda spravodlivosť z Boha, (založenú) na viere, aby som poznal Jeho, aj moc Jeho vzkriesenia, mal účasť v Jeho utrpeniach, bol Mu podobný v smrti - aby som nejako dosiahol aj vzkriesenie z mŕtvych.“ Preto si mohol na konci života nárokovať: „Dobrý boj som dobojoval, beh dokonal, vieru zachoval. Už mi je pripravený veniec spravodlivosti, ktorý mi dá v onen deň Pán, ten spravodlivý sudca, a to nielen mne, ale aj všetkým, ktorí milovali Jeho zjavenie.“

                                                                                              Mgr. Slavomír Gallo