| MOS September 2014
List zápasiacemu zboru pergamonskému
Anjelovi pergamského
cirkevného zboru napíš: Toto hovorí Ten, ktorý má ostrý dvojsečný meč: [Poznám
tvoje skutky], viem, kde bývaš: tam, kde je trón satanov; a že sa pridŕžaš
môjho mena a nezaprel si vieru vo mňa ani v dňoch, keď Antipasa, môjho verného
svedka, zabili u vás, kde býva satan. Mám však niečo málo proti tebe, že tam
máš ľudí pridŕžajúcich sa učenia Balámovho, ktorý učil Baláka dávať pohoršenie
synom izraelským, aby jedli z mäsa obetovaného modlám a smilnili. Tak aj ty máš
ľudí, ktorí sa podobne pridŕžajú učenia mikulášencov, [čo nenávidím]. Kajaj sa
teda! Ak nie, prídem rýchlo na teba a budem bojovať proti nim mečom svojich
úst. Kto má uši, nech
počuje, čo Duch hovorí cirkevným zborom! Kto zvíťazí, tomu dám jesť zo skrytej
manny a dám mu biely kamienok, na kamienku napísané nové meno, ktoré nepozná
nik, iba ten, čo (ho) dostane. Z histórie mestaMesto Pergamon
(grécky Pérgamos) sa nachádzalo na severozápadnom pobreží Malej Ázie asi 30 km
od Stredozemného mora oproti ostrovu Lesbos. Dnes patrí Turecku. Jeho história
siaha do 5. stor. pred narodením Pána Ježiša Krista. Miesto, kde sa nachádza mesto,
sa spája s bájnou Trójou. Najväčší rozmach dosiahol Pergamon za panovania
Attalovcov. V Malej Ázii vznikla ríša rovnakého mena. Z histórie sa
dozvedáme, že sa mesto preslávilo vynálezom. Volá sa podľa mesta - pergamen. Panovníci
sa snažili o hmotný i kultúrny vzrast. V meste sa nachádzala
druhá najväčšia knižnica v tých dôb. Keď egyptský vládca Ptolemaios, aby
poškodil konkurenciu, zakázal vývoz papyrusu do Pergamonu, tamojší vládca
nariadil, aby vynašli iný materiál na písanie. Vyrobili ho z ovčích koží
a jeho používanie sa rozšírilo do sveta, kým ho nevytlačil z trhu patent
ukradnutý z Číny – papier. Okrem knižnice sa
v Pargamone nachádzala akropola s obrovským oltárom boha Zeusa,
Aténiným chrámom, chrámami cisárov a mnohými pohanskými chrámami, kde sa
prevádzali pôžitkárske, chlipné obrady. Pergamon sa stal jedným
z najvýznamnejších pútnických miest boha lekárstva Asklépia (Euskulapa),
syna Boha Apollóna a stál tu i jeho chrám. Bol vraj chýrnym lekárom
v 13. stor. pred Kristom. V jeho chráme sa liečili choroby pohybového
ústrojenstva pomocou bahenných zábalov, behania okolo chrámu, slnením
a spaním v tmavej miestnosti, do ktorej sa vchádzalo 80 metrov dlhým
tunelom. Neskôr na mieste tohto chrámu, ktorý zničilo zemetrasenie, bol
vybudovaný kresťanský chrám. Prečo toľko o Asklépiovi? Nuž jeho vyznávači
ho zrovnávali s Pánom Ježišom. Ešte sa k nemu vrátime. Z pamiatok
ešte hodno spomenúť amfiteáter - divadlo s veľmi strmými stupňami na
sedenie. Pojalo 5000 divákov. V dobe napísania Zjavenia Jána už mesto
a okolie stratilo svoj význam. Malá Ázia sa stala jednou z rímskych
provincií. História mesta však dodnes priťahuje zástupy turistov, ktorí
obdivujú zachované pamiatky. Ako vznikol
v tomto meste cirkevný zbor nie je jasné. Bolo to celkom dobre možné
i pôsobením Pavlovej misijnej skupiny. Pavol na ceste do Makedónie pobudol
v Efeze dva roky, kde kázal v škole Tyranovej. Odtiaľ sa vybral hore
na sever do Troady. Keď si pozrieme na mapách smer jeho tretej cesty, zistíme,
že cesta z Efezu viedla cez Smyrnu a Pergamon, odkiaľ pokračoval na Troadu
a stade loďou preplavil do Neapolisu a Filipis. Hoci sa Lukáš
v Skutkoch o Pergamone nezmieňuje, zaznamenáva Pavlov odchod takto: Keď
sa vzbura utíšila (v Efeze), povolal si Pavel učeníkov, ponapomínal ich a
rozlúčiac sa s nimi, vybral sa do Macedónie. Keď prešiel tie krajiny a mnohými
slovami ponapomínal veriacich, prišiel do Grécka. Na ceste teda Pavol
misionoval. List zápasiacemu zboru pergamonskémuPre cirkev Kristovu
je však viac ako história dôležité vedieť, že tento zbor poznal Pán Ježiš
Kristus. Hodnotí ho veľmi pozitívne. Zbor sa nachádza v centre silného
a agresívneho kultu Asklepiovho. Opäť sa k nemu vraciame. Tohto muža
pre jeho lekárske schopnosti oslavovali ako boha. Ba sám si dal meno SOTER –
spasiteľ. Po jeho smrti sa jeho kult rozšíril do mnohých miest
a v Pergamone našiel jednu z najväčších odoziev a veľa
schopných lekárov pracovalo pri jeho chráme. Znak lekára Asklépia môžeme vidieť
aj po našich mestách, všade tam, kde sa nachádza zdravotnícke zariadenie, hada
na vztýčenej palici. Dodnes s prstom položeným na takúto palicu, skladajú
mladí medici Hypokratovu prísahu. Práve tento kult mohol byť trónom satanovým.
Hada mohol dať Pán Ježiš do súvisu s démonskou dračou podobou satana. Prednosťou
kresťanského zboru bola viera v Krista a smelé vyznávanie Spasiteľa.
To sa nutne muselo odzrkadliť vo vzťahu pohanov ku kresťanom. Kresťanskí
obrancovia viery veľmi brojili proti tomuto kultu. Justín hovoril, že Asklépiov
kult napodobňuje skutky Kristove a Justín svedčil pohanom, že Asklépios
nemohol byť spasiteľom, keď umrel. Aj napriek tomu tento kult zanechával
v pohanoch silný dojem a vieru, že im Asklépios pomôže. Satanov vplyv
je veľmi mocný, preto Pán chváli Pergamonských, že aj napriek všetkému tlaku
tohto kultu sú Mu kresťania verní. Chváli ich za vytrvalosť viery a ochotu
i zomrieť za Krista a dáva Pergamonských za vzor tým, ktorí sa
nachádzali v pokojnejšom prostredí. Po pochvale však prichádza
aj výstraha: Mám však niečo málo proti tebe. Dvojsečný meč je symbolom Božieho
súdu. Oddeľuje dobré od zlého. Ovocie Ducha od ovocia tela. Aj keď je to len
malé a nie veľmi rozšírené neznamená, že pre budúcnosť zboru nie je
nebezpečné. Pán pripomína pohanského proroka Bileáma, ktorý mal Izraelcom
zlorečiť, keď chceli prejsť do Kanaánu cez Moáb. Tam si získal meno v Izraeli,
keď pod tlakom Pána Boha žehnal Jeho ľudu. Neskôr však stratil tento kredit i vlastný
život, keď Balaka nahovoril, aby Izraelcov odviedol od Hospodina pokúšaním
a hriechom. V Numeri 31, 15.16; čítame: Mojžiš im vyčítal: Prečo ste nechali nažive všetky
ženy? Veď práve ony na Bileámovu radu zvádzali Izraelitov, aby pre Peóra
opúšťali Hospodina. Preto Hospodinovu pospolitosť stihla pohroma. Podľa tohto Mojžišovho slova môžeme usudzovať,
že zrejme niektorí jednotlivci zo zboru mali náchylnosť podľahnúť zvodu kultov.
V nich sa hostili mäsom obetovaným modlám a oddávali sa posvätnej
prostitúcii. Považovali za bežný jav. Na túto cestu liberálnych kresťanov
zvádzalo aj mylné chápanie Pavlovej slobody voči mäsu obetovaného modlám. Toto
učenie bolo rozšírené po kresťanských zboroch. Hoci sa kresťania nedopúšťali tohto
hriechu všeobecne, ale ani nedokazovali silu evanjelia, ktoré malo
v zárodku dusiť takéto prejavy. Sekta Mikulášenci, je zrejme iný názov,
ktorý znamená ľudí jasne neodmietajúcich tieto praktiky. To v budúcnosti
mohlo priniesť veľké zlo. Jedinou cestou ochrany kresťana pred zvodmi
zostáva očista v pokání. Pánovo slovo je jasné: „pokánie čiňte a verte
v evanjelium!“ Len človek obnovený pokáním a upevneným duchom, môže
s Pánovou pomocou vytrvať v zápase o dušu. Pokánie je silnou
stránkou slabého a hriechu poddaného človeka. Vedie priamo do blízkosti
Pána Boha. O Jeho sile svedčí rovnako Stará i Nová zmluva. Ján
Krstiteľ ním uzatvára éru starozákonných prorokov: V tých dňoch vystúpil Ján
Krstiteľ, kázal na púšti Judskej a hovoril: Pokánie čiňte, lebo sa priblížilo
kráľovstvo nebeské. Po
krste a pokúšaní na
púšti, s tou istou požiadavkou vystúpil Pán Ježiš: „Odvtedy
začal Ježiš kázať a hovoriť: Pokánie čiňte, lebo sa priblížilo kráľovstvo
nebeské.“ Silu pokánia spoznali všetci kajúci colníci, neviestky, lotri, ale aj
kráľ Dávid, či apoštolovia, najmä Peter. Golgotská obeť Pána Ježiša Krista sa stala dostatočnou
zárukou pre každého kajúceho hriešnika, že mu Boh bude milostivý vo svojom
Synovi. Záver listu patrí Pánovmu zasľúbeniu tým, ktorí
vo viere v Neho vytrvajú až do konca. Tým zasľubuje Pán jedenie skrytej manny a odmenu:
biely kamienok, na ktorom je napísané nové meno. Pri manne sa nám vynára slovo
Pána Ježiša Krista z ev. Jána 6. kp.: „Usilujte sa nie o pominuteľný
pokrm, ale o pokrm, ktorý bude pre večný život, ktorý vám Syn človeka dá; lebo
ten potvrdil Boh Otec... Vaši otcovia jedli mannu na púšti a umreli. To je ten
chlieb, ktorý zostupuje z neba, aby ten, čo bude jesť z neho, neumrel. Ja som
ten živý chlieb, ktorý zostúpil z neba; ak niekto je z toho chleba, bude žiť
naveky; a chlieb, ktorý ja dám, je moje telo, ktoré vydám za život sveta.“ Kto
vytrvá a zvíťazí, dostane podiel na živote večnom a na kráľovstve
nebeskom. Veľmi dobre poznáte
výjav, ktorý sa v dnešných dobách vyskytuje pri významných pretekoch,
alebo benefičných akciách. Na konci víťazovi odovzdajú plastovú, alebo
papierovú tabuľu, aby všetci dobre videli sumu, ktorá víťaz, alebo obdarovaný
dostal. Keby s tou tabuľou prišiel do supermarketu a chcel ňou
platiť, nič by mu nedali. No u usporiadateľa, alebo organizačného výboru
si plným právom môže nárokovať odmenu. V staroveku nedávali olympijským
víťazom takéto tabule. Dávali im biele kamienky s ich menom. Tie ich
oprávňovali k vyzdvihnutiu výhry určenej pre víťaza. Pán Ježiš bojujúcemu
zboru v Pergamone zasľubuje účasť na kráľovstve Božom. Môžu si na ňu robiť
nárok plným právom, ak vytrvajú v dobrej viere a vo vyznavačskom
živote. Ak nebudú ťahať jarmo s pohanmi. Ak dobrým – evanjeliom, budú
premáhať zlé – hriech. Ich mená zostanú zapísané v knihe života a nik
im ich odtiaľ nevymaže. Otázky
na nás, aby sme sa zamysleli a konali pokánie: 1.
Napísal
by aj nám takýto list náš Pán? 2.
Mohol
by vyzdvihnúť našu vernosť až po hrob, ako to vyznal o vernom Antipasovi? 3.
Nezaviedol
aj nás Bileám - satan hriechom na cestu zahynutia? 4.
Čo
robíme, keď vidíme zlo a hriech okolo seba: Prechádzame okolo neho mlčky,
alebo mu postavíme do cesty slovo života, ktoré môže zachrániť hriešnika? 5.
Naozaj
túžime po skrytej manne a po bielom kamienku na ktorom by bolo napísané
naše Meno? Pavol nám pripomína: „Verná je to reč: Ak sme
s Ním umreli, s Ním budeme aj žiť; ak s Ním znášame utrpenie, s Ním budeme aj
kraľovať; ak (Ho) zaprieme, aj On zaprie nás. Ak sa Mu spreneverujeme, On
zostáva verný, lebo seba samého nemôže zaprieť.“ Pamätajme na Pánov súd: Kajaj
sa teda! Ak nie, prídem rýchlo na teba a budem bojovať proti nim mečom svojich
úst. Všimnime
si, ako by na otázky odpovedal apoštol
Pavol:
„Ale čo mi bolo ziskom, uznal som pre Krista za stratu. A iste aj pokladám
všetko za stratu pre nekonečne vzácne poznanie Ježiša Krista, svojho Pána, pre
ktorého som všetko stratil a všetko pokladám za smeti, aby som Krista získal, a
aby som aj sám bol v ňom ako taký, ktorý nemá vlastnej spravodlivosti zo
zákona, ale z viery v Krista, teda spravodlivosť z Boha, (založenú) na viere,
aby som poznal Jeho, aj moc Jeho vzkriesenia, mal účasť v Jeho utrpeniach, bol
Mu podobný v smrti - aby som nejako dosiahol aj vzkriesenie z mŕtvych.“ Preto
si mohol na konci života nárokovať: „Dobrý boj som dobojoval, beh dokonal,
vieru zachoval. Už mi je pripravený veniec spravodlivosti, ktorý mi dá v onen
deň Pán, ten spravodlivý sudca, a to nielen mne, ale aj všetkým, ktorí milovali
Jeho zjavenie.“ Mgr.
Slavomír Gallo |
| ||||||||||||||||||||||||||||||||||||