TÉMA ROKA 2014:

POČIATKY CIRKVI – PRVÉ CIRKEVNÉ ZBORY

TÉMA MESIACA OKTÓBER:  Cirkevný zbor Tyatíra

1. O meste Tyatíra

Názov mesta Tyatíra v preklade znamená “panovačná žena”, čo by podporovalo tvrdenie, že išlo skutočne o nejakú vešticu, ktorá slúžila pri obetnom kulte boha Apolla.

Tyatíra ležala v Malej Ázií, 60 km na juhovýchod od Pergamonu. Nachádzala sa na ľavej strane dôležitej obchodnej cesty z Pergamonu do Sárd a Laodeikey. Bolo založené zakladateľom seleukovskej dynastie Seleukom I. medzi rokom 300 - 282 pr. Kr. ako vojenské mesto a osídlené makedónskými obyvateľmi, ktorí uctievali hrdinu Tyrimnu, božského ochrancu mesta. Od roku 190 pr. Kr. mesto patrilo k rímskej provincii (dovtedy k lýdskemu kráľovstvu). Mesto bolo obklopené mnohými riekami, ktoré boli plné pijavíc.

Rímsky historik Plinius nazval Tyatíru výstižne slovami  „inhonora civitas“ – teda nevyzdobená, obyčajná obec. V porovnaní s Pergamonom či Efezom  musela Tyatíra asi pôsobiť fádne a šedivo. Ale vďaka rozšíreným remeslám ako hrnčiarstvo, garbiarstvo, tkáčstvo, farbiarstvo a krajčírstvo a vďaka obchodovaniu bolo mesto pomerne bohaté a zaznamenalo veľký rozkvet. Mesto bolo známe výrobou purpuru a farbením vlny, keďže v okolí mesta hojne rástla morena barviarska (tzv. turecká červeň). V meste sa aj spracovávala meď. A práve z tohto bohatého mesta pochádzala Lýdia, obchodníčka zo šarlátom, ktorá sa stala prvou kresťanskou ženou pochádzajúcou z Európy. „Poslúchala ich aj jedna bohabojná žena, menom Lýdia, obchodníčka so šarlátom  z mesta Tyatíra“ (Sk 16, 14).

Hlavným náboženstvom Tyatíry bolo uctievanie Apolla, ktoré bolo spojené s kultom uctievania panovníka. Apollo bol bohom slnka a v postavení bol hneď druhý po svojom otcovi Diovi. Bol bohom, ktorý prinášal budúcnosť prostredníctvom vedcov, vidomcov a veštcov. V Tyatíre viedla tento rituál prorokyňa, ktorá sedela na trojnohej stoličke a v stave tranzu prinášala posolstvá, čo bolo pre ľudí zaujímavé práve pre určitú tajomnosť. Chrámy tu mali Apollo, Artemida a orientálna bohyňa Sambathe – niečo ako Sybila.

Postavenie tohto náboženstva bolo veľmi silné. Nikto nemohol patriť k remeselníckym spolkom, ktoré ponúkali ľuďom ich živobytie, pokiaľ nepatrili k chrámovému uctievaniu Apolla. Ktokoľvek, kto sa odmietol pripojiť k týmto modlárskym slávnostiam a neviazaným orgiám, mal k týmto spolkom zakázaný prístup. Znamenalo to, že, ak ste chceli obchodovať s látkami, kožušinami, hrncami, museli ste byť praktizujúcim pohanským modlárom. 

Kedy sem prišlo Kristovo učenie a kto ho tu doniesol nie je nám známe. O cirkevnom zobre v meste nehovoril nikto, až kým sa tu nevytvorili stredisko montanistov. Boli tu podobné pomery ako v Pergamone. Aj tu boli  „mikulášenci“, aj keď sa priamo v liste menom nespomínajú. To, čo ich charakterizovalo v Pergamone, uvádza sa aj v Tyatíre: smilstvo a jedenie mäsa obetovaného modlám.

Tyatíra je v súčasnosti veľkým tureckým mestom a volá sa Ak - hisar.

2. O cirkevnom zbore Tyatíra

O tyatírskom cirkevnom zbore sa dozvedáme až z poslednej biblickej knihy – zo Zjavenia Jána z 2, 18 – 29. Tu nachádzame  známych 7 listov cirkevným zborom.  List do Tyatíry patrí nielen k najdlhším, ale aj najkomplikovanejším. Na základe neho poznávame život v tomto cirkevnom zbore – jeho pozitívne i negatívne stránky. Prečítajme si teda tento list.

„Anjelovi cirkevného zboru tyatírskeho napíš: Toto hovorí Syn Boží, ktorý má oči ohnivé ako plameň a nohy podobné lesklému kovu: poznám tvoje skutky, i lásku, i vieru, i službu, i tvoju trpezlivosť a tvoje posledné skutky, hojnejšie než prvé. Mám však proti tebe, že trpíš ženu Jezábel, ktorá hovorí o sebe, že je prorokyňa, učí a zvádza mojich služobníkov, aby smilnili a jedli z mäsa obetovaného modlám. Dal som jej čas kajať sa, a nechce sa kajať zo svojho smilstva. Hľa, vrhám ju na lôžko, aj všetkých, čo cudzoložia s ňou, do veľkého súženia, ak sa nebudú kajať z jej skutkov. A jej deti zahubím; a všetky cirkevné zbory poznajú, že ja som ten, ktorý skúma vnútro a srdce a odplatím vám každému podľa vašich skutkov. Ale vám ostatným v Tyatíre, ktorí sa nepridŕžajú tohto učenia, ktorí - ako vravia - nepoznali hlbiny satanove, vám hovorím: nekladiem na vás iné bremeno. Len sa držte toho, čo máte, kým neprídem! Kto zvíťazí a až do konca vytrvá v mojich skutkoch, tomu dám moc nad národmi a bude ich spravovať železným prútom a rozbije ich ako hlinené nádoby, ako som i ja prijal od svojho Otca, a dám mu rannú hviezdu. Kto má uši, nech počuje, čo Duch hovorí cirkevným zborom!“

Z listu sa dozvedáme, že o duchovnej situácii cirkevného zboru v Tyatíre nám nehovorí  nejaký človek, ale sám Syn Boží (toto pomenovanie Pána Ježiša je iba na tomto mieste). Na iných miestach sa predstavuje ako ten, čo je „podobný Synovi človeka“. Označenie Syn Boží je zrejme použité pod vplyvom Ž 2, 8- 9, ktorý je v tomto liste citovaný (Riekol mi: Ty si môj Syn; ja som Ťa dnes splodil. Žiadaj si odo mňa, a dám Ti národy ako dedičstvo a končiny zeme do vlastníctva. Roztlčieš ich železným prútom, rozbiješ ako hlinenú nádobu).

Syn Boží ako Ten, čo má „oči ohnivé ako plameň a nohy podobné lesklému kovu“ dáva poznávať cirkevnému zboru pravdu o ich duchovnom stave. Ohnivé oči prenikajú cez všetko, všetko dokonale vidia, lebo sudca potrebuje poznať každú skutočnosť. A kovové nohy zobrazujú moc, ktorou nebeský Sudca môže zničiť všetko, čo je odsúdené na zánik. Ježiš teda vidí každú drobnosť, ktorú sme v našom živote, v našom cirkevnom zbore zanedbali, ktorá by mohla slúžiť k rastu cirkevného zboru. Vieme, že oheň všetko prepáli, preskúša a odhalí každú závadu. Cítime na sebe tento ohnivý pohľad? Vidíme to, v čom sme v našich cirkevných zboroch zlyhali?

Pán Ježiš však voči zboru nevystupuje len ako Sudca, ale i ako Ten, ktorý chváli a vyzdvihuje ich skutky, ich lásku, vieru, služba a trpezlivosť. Skutky sú tu predstavené ako skutky lásky, teda ako dôsledok viery. Láska sa prejavuje najmä v pomere k núdznym a trpiacim, voči ktorým sa prejavuje v podobe diakonie – praktickej služby. A trpezlivosť – tá je nutná pri všetkom, aj pri viere, láske aj službe. Kým v Efezskom zbore sa ich horlivosť zmenšovala, tu v tyatírskom cirkevnom zbore rástla, a terajšie skutky lásky a viery sú hojnejšie než predtým. Je tu teda progres a duchovný rast zboru. To je svedectvo i povzbudenie, že na kresťanoch vždy má byť postup smerom k dobrému. Nemenný stav, stagnácia nie je dobrou vizitkou cirkevného zboru a zbor sa s týmto stavom nemôže uspokojiť.

Čo dnes hovorí o našom cirkevnom zbore Pán Ježiš? Čo v ňom vidí? Hľadáme Jeho pohľad, alebo iba svoj? Nespoliehame sa až príliš niekedy na vonkajšie veci (štatistiky, počty, matrikové stavy ...)? Vidí na nás členov Jeho cirkvi skutky lásky a viery pretavené do ochotnej a trpezlivej služby?

Po tom, čo tyatírsky cirkevný zbor Boží Syn pochválil prichádza i na to, čo má proti tomuto zboru, čo je jeho veľkým problémom a to je žena Jezábel, ktorú zbor trpí a toleruje. Pre vykladačov Biblie je toto miesto problematické preto, lebo nie je jasné, či tieto verše opisujú poblúdenie náboženské alebo mravné. Nie je jasné, či smilstvo, ktoré sa tu spomína má ako podklad paralely zo Starej zmluvy, kde sa ako smilstvo označovala nevernosť Hospodinu a obrazom manželstva zas dobrý vzťah medzi Hospodinom a človekom. „Potom mi Hospodin riekol: Videl si, čo robila Odpadlíčka – Izrael? Chodila na každý vysoký vrch a pod každý zelený strom a tam smilnila“ (Jer 3, 6). „Lebo tvoj Tvorca je tvojim manželom, Jeho meno je Hospodin mocností, tvoj Vykupiteľ, svätý Izraela, bude sa volať Bohom celej zeme“ (Iz 54, 5). Alebo či ide o skutočné telesné smilstvo určitej ženy v meste (niektorí vykladači dokonca hovoria o biskupovej žene), ktorej príklad mnohí nasledovali.  

            Cirkevný zbor v Tyatíre nielenže má medzi sebou falošnú prorokyňu, ale on ju necháva v jej činnosti, dávali je voľné pole pôsobnosti. Tento zvod v zbore spôsobuje žena s menom Jezábel. Toto meno je pravdepodobne symbolické a je prevzaté z mena fénickej princeznej Jezábel, ktorá za kráľa Achaba  chcela odviesť Izrael od Hospodina k modlám, k Báalovi. Tak ako nevedel kráľ Achab spočiatku odolať zvodu svojej manželky Jezábel, tak mu nevie odolať ani zbor v Tyatíre.

            Táto žena bola prorokyňa. V prvotnej cirkvi sa o nich hovorilo častejšie. Boli to ženy vedené Duchom Božím a konali službu ako starozmluvní proroci – muži.  Ale Jezábel bola falošná prorokyňa: odvolávala sa na vedenie Ducha Božieho, ale smer jej vedenia dokazuje, že ide o zvod. Táto žena musela patriť do zboru, lebo  je spomenuté, že medzi kresťanmi pôsobila a takisto sa tu zboru vyčíta, že sa proti nej nepostavil. Žena navonok učila, ale v skutočnosti zvádzala, zavádzala svojich stúpencov, ktorí páchali smilstvo a jedli mäso obetované modlám. Toto jedenie mäsa sa vzťahovalo na účasť na obetných hostinách, kde bolo smilstvo častým javom (kresťania sa mali vzdávať mäsa obetovaného modlám). Táto zvodkyňa a jej stúpenci učili, že aj v styku s modlami kresťan ostane kresťanom. Táto pavlovská zásada môže byť dobrá, ale tu sa stala zámienkou pre hlásanie, že všetko je dovolené a že nič nemôže kresťana poškvrniť.

            Proti spôsobom falošnej prorokyne sa postavil sám Ježiš a už v minulosti jej oznámil, že je čas na pokánie. Žena už dostala napomenutie a mala dostatok času na pokánie. Ale ani vtedy, ani teraz nechce so svojim smilstvom prestať. Pojem „smilstvo“ je tu použité ako súhrnný pojem pre celé jej počínanie – pohlavnú neviazanosť a náboženský zvod.

            Trest tejto ženy už nastáva: zrejme kvôli jej pohlavným výstrednostiam je spomenuté jej uvrhnutie na lôžko. To isté lôžko, ktoré bolo svedkom nemravností sa teraz stáva miestom nemoci a utrpenia, ktoré zabraňuje akémukoľvek pohybu. No trest nepostihne iba ženu, ale aj jej spoluvinníkov, ktorí s ňou cudzoložili. Voľakedy Achab činil pokánie a trest postihol len jeho ženu Jezábel a je priamych stúpencov. Tak aj teraz sa trest vzťahuje na tých, čo boli vinní smilstvom, nie na tých, čo ostali Pánovi verní alebo činili pokánie. Nevieme, čo je trestom za skutky, ktoré sa daní ľudia naučili od falošnej prorokyne, ale ešte stále majú čas, aby prestali s hriechmi a vrátili sa späť ku Kristovi. Trest má postihnúť aj deti cudzoložnice. Záhuba, ktorá má prísť je pravdepodobne obrazom rýchlej a násilnej smrti (narážka na Achabových synov, ktorí predčasne zahynuli).

            Božie konanie s Jezábel hovorí, že Pán skúma naše vnútro, vidí do srdca každého človeka a dáva i čas na pokánie. Vie dať druhú šancu. Ale vie nás i trestať, dokonca cez nás i tých, ktorých sme zviedli. Pán teda odplatí každému podľa jeho skutkov. Tak aj my máme sa navzájom v našich zboroch vedieť napomínať, odpúšťať si, ale na druhej strane neprehliadať a netolerovať hriech, ale konať podľa Ježišových slov: „Keby tvoj brat zhrešil proti tebe, choď a pokarhaj ho medzi štyrmi očami. Ak ťa poslúchne, získal si svojho brata; ak ťa neposlúchne, vezmi so sebou ešte jedného alebo dvoch, aby všetko bolo zistené svedectvom dvoch alebo troch svedkov. Ak ich neposlúchne, povedz to cirkevnému zboru; ak neposlúchne ani cirkevný zbor, nech ti je ako pohan a colník.“ (Mt 18, 15 – 17) Falošná láska, súcit a tolerancia v cirkevnom zbore ho neposunie dopredu a je neraz veľkou prekážkou Pánovho požehnania. Učme sa navzájom napomínať v pravde, pokore a láske.

Boží Syn sa obracia na zdravé jadro cirkevného zboru, tých, ktorí sa nepridŕžali falošného učenia. Učenia tých, ktorí poznali „hlbiny satanove“. Dá sa to pochopiť dvojako.

1. bludári uznávali učenie, že poznanie „tajomstiev“ očisťuje v akejkoľvek životnej situácii – dokonca i pri smilstve – a na dôkaz toho vyhľadávala a páchala tieto hriechy – akoby tvrdili, že Boh koná aj cez smilstvo a teda to, čo robia je Božia vôľa. Pán Ježiš im sarkasticky hovorí: oni hovoria, že poznávajú hĺbky Božie, ale ja Ježiš Kristus, vám dávam vedieť, že sa dostávajú len do hĺbok satanských a do moci satanovej.

2. bludári sami hlásali, že poznávajú hĺbky satanove. Pritom však tvrdili, že poznanie znamená premoženie satana, lebo len vtedy je možné ho premôcť, keď k nemu človek bližšie prenikne.  V tomto prípade Pán Ježiš hovorí: oni sa do hĺbok satana dostali, no nie ako víťazi, ako tvrdia, ale ako satanom premožení. Bludári hlásali, že svojim poznaním sa stávajú dokonalejšími a že preto je im všetko dovolené. Kristus však ukazuje, že ich poznanie je zvodom a zásterkou mravnej skazenosti. Poznanie pre kresťana nie je to najdôležitejšie, ak nevedie k Bohu a ku skutočnej viere. Ak zvádza k falošnej slobode či skôr k ľubovôli pekne nábožensky vysvetlenej a podloženej. Na to si dajme v cirkevných zboroch veľký pozor.

                Pán Ježiš neukladá tyatírskym kresťanom iné bremeno. Kresťania rannej cirkvi neboli viazaní inými príkazmi, než boli dohodnuté na apoštolskom konvente v Jeruzaleme. Ako kresťania máme neustálu povinnosť: držať sa toho, čoho v Ježišovi Kristovi máme – evanjelia, a to až do príchodu Pána Ježiša. Držať sa niečoho vyžaduje námahu. Je správne, keď sa držíme toho dobrého, ale treba to robiť až do konca, lebo potom by mohla byť celá doba vernosti zmarená zlým koncom. Tyatírski teda, ale i my dnešní kresťania máme vytrvať pri Kristovi až do konca svojho života, až do Jeho príchodu.

Na záver listu tyatírskemu cirkevnému zboru dostávame od Božieho Syna veľké dvojité  zasľúbenie. To odráža pomery, do ktorých sa kresťanstvo v svojich začiatkoch dostalo vo vzťahu k pohanstvu. Kresťanstvo tu vstupuje ako nasledovník dedičstva Izraela, ktorému bolo zasľúbené panstvo nad národmi zasľúbenej zeme. Tieto slová však neoprávňujú cirkev k mocenskému vládnutiu. Cirkev na to nemá oprávnenie. Jediné čím má cirkev bojovať je svedectvo evanjelia, nie mečom. Víťazstvo nestačí dosiahnuť iba vo chvíľkovom zanietení, ale aj vo vytrvaní pri dobre. Tak má byť až do príchodu Pána Ježiša, ktorý príde nielen pre celé ľudstvo, ale aj pre každého jednotlivca. Toto zasľúbenie nám ani dnes nedáva podnet k pýche. Práve pre svoju pýchu, snahu vládnuť za každú cenu, upadol Izrael. Preto stratil vyvolenosť. Kresťania to musia chápať eschatologicky, keď z moci Božej budú na strane Božej spolusudcami národov zeme. Rozbitie hlinených nádob poukazuje na nemožnosť ich opätovného reštaurovania. Tak ani pohanské národy už nepovstanú. Pán Ježiš prijal vládu nad ľuďmi od Otca, ktorú On potom odovzdá svojim. Ťažkosti  výkladu sú  s obrazom rannej hviezdy, ktorá bude nebeským Otcom daná nám spolu s Kristom. Význam tohto miesta môžeme dobre pochopiť, ak využijeme poznatky z vtedajšej mytológie. Severka (polárka) je hviezdou bohyne Venuše a symbolicky vyjadruje jej moc, symbol rímskej vlády nad národmi. Potom sa tu: 1. Venuša spomína ako obraz panstva kresťanov nad národmi. 2. Venuša  spomína ako najväčšia planéta po slnku a mesiaci. Tým sa naznačovalo, že Kristus dáva svojim veľkú moc. 3. Rannou hviezdou sa končí noc našej smrti, po ktorej príde deň Pánov, deň Kristovho vzkriesenia k novému životu. Kristus svojim príchodom prináša do našich životov dar svetla. Veď v závere tejto knihy, v 22. kapitole je nazvaný zorničkou: „Ja som koreň a rod Dávidov, jasná hviezda ranná“ (Zj, 22, 16).  

Tyatírsky cirkevný zbor je pre nás dnešných kresťanov povzbudením i napomenutím pre mnohé naše dnešné zápasy. Tu sú niektoré OTÁZKY DO DISKUSIE:

1. Ako často rozmýšľame nad naším cirkevným zborom, jeho duchovným stavom, stavom našich rodín? Čím sa v tomto pohľade riadime? Čo je pre nás kritériom tohto posudzovania? Na základ čoho posudzujeme „vitalitu“, životaschopnosť nášho cirkevného zboru?

2. Čo nás teší na našom cirkevnom zbore a čo nás naopak zarmucuje? Čo by Pán Ježiš ocenil a za čo by nás pokarhal?

3. Čo nás najviac v našom živote robí najviac neslobodným? 

4. Ako sa vieme napomínať v cirkevnom zbore? Ako u nás funguje „cirkevná disciplína“?

5. Ako prijímame Božie zasľúbenia v Jeho slove? Veríme im? Ktoré sú pre nás najviac povzbudzujúce?

NÁMETY NA SPOLOČNÉ MODLITBY:

Modlime sa za: Cirkevný zbor ZLATÉ a za kresťanov v Pakistane.

Pripravil: Mgr. Marek Cingeľ (zborový farár v Richvalde)