Bratia a sestry!

            Viete, čo je buzola? Nepochybujem, že sa vyznáte v určovaní svetových strán. Ale aj tak budeme dnes potrebovať tento prístroj (slúži na orientáciu v teréne), aby sme trafili do mestečka, ktoré je predmetom výkladu MoS na tento rok. Spomínate si, ako ste navštívili hlavné mesto Lýdie? Ktoré mesto máme na mysli? Sardy.

            Ak sa prenesieme vzdušnou čiarou na juhovýchod od kedysi významného strediska Lýdie Sárd, zistíme, že práve tam leží Filadelfia. Nejde teda o najväčšie mesto Pensylvánie v USA, ale o oveľa staršie mestečko na území dnešného Turecka. Viete, ako sa volá dnes? To je tajomstvo, ktoré neprezradím. Ale príde čas.

            Filadelfia - druhé najväčšie mesto v Lýdii, vybudované na niekoľkých pahorkoch v preslávenej krajine vinnej révy. Do zboru v tomto meste určuje Pán svoj predposledný zo siedmich listov.

            Mesto založil v rokoch 159-138 pr. Kristom pergamonský kráľ Attalos II. nazývaný Filadelfos, podľa ktorého bolo mesto nazvané. Výklady nadväzujúce na meno mesta „bratská láska“ nemajú žiadne oprávnenie, lebo nešlo o meno kresťanské, ale helenistické a ním mal byť oslávená najskôr dynastická svornosť Attalovcov (Souček).

            Čo bolo dôležité na Filadelfii, bola jej lokalita. Mesto sa nachádzalo na hlavnej obchodnej ceste do Sárd a prosperovalo. Filadelfia bola bránou obchodných ciest v Malej Ázii. Mesto svojou históriou šírilo grécku kultúru a jazyk v celej oblasti práve kvôli svojmu kľúčovému postaveniu. Jednoduchý ľud sa zaoberal prevažne vinohradníctvom, pretože Filadelfia sa nachádzala v úrodnej poľnohospodárskej oblasti. Hlavným pohanským kultom bolo uctievanie Dionýza - boha vína (nám je známejší pod iným názvom Bakchus), ktorý bol patrónom miestnych vinohradníkov. Pohanská pospolitosť uctievala i boha Jánusa, zobrazovaného s kľúčom v rukách, ochrancu dverí, brán a boha každého začiatku.

            Mesto bolo málo obývané, pretože ľudí odrádzalo časté zemetrasenie. Každú chvíľu sa zrútili niektoré domy, ba i celé ulice. Obyvatelia žili v stálej neistote a preto vraj ani nezamykali dvere, aby kedykoľvek pri väčšom záchveve mohli opustiť svoj dom.  V roku 17 po Kr. bolo mesto dokonca zemetrasením celkom zničené a len sčasti obnovené. Obnoviť ho dal cisár Tibérius. Staroveký geograf Strabó nazval Filadelfiu „Mesto plné zemetrasenia.“ Keď v neskorších dobách prostredníctvom Turkov islam ovládol Malú Áziu a všetky iné mestá upadli, Filadelfia zostala slobodná. Celé veky bolo toto grécke mesto kresťanské a čo nás iste prekvapí, je, že i napriek zemetraseniam ako jediné zo 7. miest Zjavenia vydržalo až po súčasnosť. V meste, ktoré stojí na mieste bývalej Filadelfie  - má asi 15 000 obyvateľov a nesie meno Alláh-šehr (mesto Božie) - existuje dodnes cirkevný zbor. Nachádza sa tam východná - ortodoxná cirkev. Uprostred „mora pohanstva“ stalo sa mesto poslednou baštou ázijského kresťanstva. (Tajomstvo je vyzradené!)

            A teraz k vlastnému textu:

            Nevieme povedať, či v dobe Jánovej práve bezvýznamnosť mesta a malá moc zboru uchránili tamojších kresťanov pred duchovnou pýchou a sektárskymi sklonmi, ale jedno je isté: zbor nie je od Pána karhaný, ale dostáva sa mu len zasľúbenia. Nebolo to preto, že by zbor mal dokonalých kresťanov, ale že v skúškach zostali vernými Pánovi a Jeho slovu. V liste vidíme značné zhody s listom do Smyrny, kde podobne nie sú zboru adresované žiadne výčitky. Obidvom zborom pôsobí trápenie „synagóga satanova“ (2,9;3,9) a obidvom sú adresované slová o víťaznom „venci“ (2,10; 3,11).

            Zbor vo Filadelfii nemal ťažkosti s pohanmi - miestny kult Dionýza so svojimi extatickými orgiami tu zjavne nemal žiadny vplyv. Veľké ťažkosti tu boli zo strany bohatých a vplyvných Židov, o ktorých hovorí i Ignatiov list do Filadelfie. Tento sa v spise zmieňuje o jedenástich mučeníkoch z Filadelfie, ktorí zomreli v Smyrne spolu s Polykarpom. (Ignatius bol Jánovým učeníkom a od tohto apoštola povolaný za biskupa v Antiochii. Bol umučený skoro po r. 110 - za Trajána ho v rímskom Koloseu hodili šelmám. Polykarpos bol tiež žiakom ap. Jána a bol od neho, ako dodáva Tertulián, ustanovený za biskupa v Smyrne. 23.2.155 podstúpil mučenícku smrť upálením.)

            Ak zoberieme do úvahy meno mesta, čo v preklade znamená „Bratská láska“, a chceli by sme z neho, čo i len nakrátko odvodiť  fakt, že sa v takomto meste kresťanom muselo žiť dobre, veľmi by sme sa mýlili. Lebo ako vysvitá z listu i z historických údajov opak bol pravdou. Ale napriek tomu spoločenstvo tamojších kresťanov odrážalo najhlbší význam mena svojho mesta.

            Keďže mesto ležalo na okraji sopečnej pahorkatiny, kde dochádzalo k častým zemetraseniam - už sme sa o tom zmienili - nikto nevedel, kedy a ako sa zemetrasenie prejaví. Obyvatelia preto žili v neustálom strachu a nepokoji. S trvalou otázkou: Kde nájsť pevné miesto, skalu, ktorá sa nepohne?

            Tento nepokoj a neistota, ktoré prežívali obyvatelia mesta, pod ktorým sa neustále trasú základy, zasahuje i kresťanský zbor. I on sa otriasa pod nárazmi nepriateľstva, pohŕdania a výsmechu. Predovšetkým zo strany Židov, podľa ktorých tunajší kresťania nesprávne veria v Hospodina. Podobné snahy - návrat k zákonu, môžeme nájsť v Sk. apoštolských. Ale oni napriek všetkým ťažkostiam a utrpeniu, ktoré zažívajú, nachádzajú pevnú skalu pod nohami, skalu, ktorá sa nepohne, „keby sa aj prevrátila zem a vrchy klátili sa v srdci mora“ (Ž 46), „hlbinu bezpečnosti“: Krista     a Jeho slovo. Napriek tomu, že zbor vo Filadelfii je - čo do počtu malý a bezvýznamný - Jemu zostáva verný. A jeho vernosť nie je bez odpovede. „Poznám tvoje skutky,“ hovorí Pán. Tu pozorujeme paradox: Židia im dvere do kráľ. Božieho zatvárajú, ale vzkriesený Kristus im dvere otvára a tým uisťuje, že budúcnosť majú istú a pevnú, pretože „hoci máš malú moc, predsa si zachoval moje slovo a nezaprel si moje meno.“ Len a len preto má zbor vo Filadelfii „dvere otvorené,“ rozumej v zhode s predchádzajúcim veršom: má otvorené dvere do B-ho kráľovstva. Ježiš Kristus je totiž Sudcom, „ktorý otvára tak, že nikto nezatvorí, a zatvára tak, že nikto neotvorí.“

            „Svätý“ a „Opravdivý“ Pán má „kľúč Dávidov.“ Všeobecne sa usudzuje, že ide o narážku na Izaiášovo proroctvo, týkajúce sa kráľovského majordóma - správcu kráľovskej domácnosti za kráľa Chizkiju (2Kr 18,18), ktorý sa menoval Eljákím, syn Chilkijov. V proroctve sa o ňom hovorí: „Na jeho plecia položím kľúče od domu Dávidovho. Keď on otvorí, nikto nezatvorí, a keď on zatvorí, nikto neotvorí“ (Iz 22,22). Preto v ňom je možné vidieť predobraz Mesiáša. Kľúč, ktorý rozhoduje o otvorení a zatvorení domu, t.j. v prípade Mesiáša o otvorení a zatvorení kráľ. Božieho, je symbol moci, ktorá bola zverená Kristovi. Z 1. kap. Zjavenia Jánovho sa dozvedáme, že Pán má nielen „kľúč Dávidov,“ ale má i „kľúče smrti a podsvetia“ (1,18), tzn.: tým, že rozhoduje o vstupe do kráľ. Božieho, rozhoduje i o živote a smrti. Takže nie Peter a jeho nástupcovia otvárajú bránu do neba, ako nám chce nahovoriť RKC, ani nie už spomenutý boh Jánus, znázorňovaný s kľúčmi v rukách, ale sám Boží Syn Ježiš Kristus otvára bránu neba tým, ktorí Ho prijali vierou a On sám je i Ten, ktorý zatvára dvere pred tými, ktorí Ho neprijali. On má tú moc, pretože On drží tie kľúče. Keď i dnes pozýva ľudí k viere skrze slovo, pozýva ich k životu, lebo im chce dať život. Kto Mu neuverí, je mŕtvy, prístup k životu nemá a mať ani nemôže.

            Výsadou pre nás je, že tento kľúč má Pán, ale vo svojej odpovedi na Jeho slovo ho máme i my, samozrejme, len dokiaľ je ešte čas. Viera ako prijatie milosti je kľúč k životu alebo smrti. A toto zasľúbenie si môže a má privlastniť každý z nás vo svojom živote. Budúcnosť v tomto svete je neistá. Ani my nie sme celkom imúnni voči všetkému, čo príde. Ale báť sa nemusíme. „Ajhľa, otvoril som ti dvere, ktoré nikto nemôže zatvoriť.“ Rozumieme tomu? Z iných než z Kristových úst by toto vyhlásenie znelo všelijako, ale svojmu Pánovi môžeme veriť. Naša budúcnosť je v rukách Toho, ktorému bola daná všetka moc na nebi i na zemi.

            O „synagóge satanovej“ by sme sa chceli dozvedieť niečo viac. Izrael - zbor Hospodinov (4M 16,3;20,4), má byť synagógou Pánovou, ale na týchto pseudožidoch okrem mena nie je nič zo židovstva, z onoho vyvoleného národa, ktorému Boh dal veľké poslanie a vzácne zasľúbenie. Ich skutky proti stúpencom Krista ukazujú, že sa vzdialili od Mesiáša, neprijali Ho. Svojím konaním (podľa Jánových slov 8,44) dokázali, že určovateľom ich konania a postoja je satan, a preto sú jeho, jemu patria. „Vy ste z otca diabla a žiadosti svojho otca chcete činiť.“ - Ale nie všetci. Lebo niektorých Pán odovzdá kresťanom, čo bude pre nich posilou, veď sme videli, že zbor nevynikal silou a vplyvom. A to je na tom vzácne: „že sú Židia,“ ktorí „spoznali, že som si ťa zamiloval“ a  „prišli, klaňali sa ti až k nohám,“ t.j. uveria a prijmú Krista. Vieme si predstaviť, s akým údivom počúvali filadelfskí kresťania tomuto Kristovmu uisteniu?

            Je na tom naozaj niečo veľmi zvláštne! Pretože sz-vné citáty, ktoré sa tu objavujú - budeme ich za chvíľu citovať - museli byť pre Židov urážkou. Veď u Izaiáša sa majú klaňať pohania Izraelu: „Budú sa ti klaňať k nohám tí, čo pohŕdali tebou“ (Iz 60,14), „budú sa ti klaňať tvárou k zemi“ (Iz 49,23), „pretože som ťa miloval“ (Iz 43,4). Ale teraz Ježiš Kristus ukazuje, že na miesto starého Izraela nastúpil nový. Tu sa majú klaňať Židia cirkvi zo Židov i pohanov. Ono sa v tejto veci omnoho viac stane v eschatologickej budúcnosti. Vtedy nie časť Židov, ale všetci prídu k veriacim a budú im holdovať. „Predikáty Izraela sú tu prenesené na cirkev“ (Souček) a to musí vyvolať úporné nepriateľstvo Židov. A vieme, že vyvolalo. Ich útoky iste prišli, i keď sa tu o nich priamo nehovorí.

            Bratia a sestry, je možné, aby ľudia, ktorí nami pohŕdajú a zlé nám robia, poznali, koho majú medzi sebou? Je možné, že nás ľudia, predtým voči nám nepriateľskí, vyhľadajú s prosbou o pomoc? Zdá sa to neuveriteľné, ale Kristus sám to spôsobí a my sa môžeme len diviť. Tento úspech nedosiahne zbor svojou šikovnosťou, ale bude to dar Kristov: „Prinútim ich, aby prišli...“ Tu sme svedkami Kristovej moci, ktorá dokáže privodiť nečakané situácie, keď sa z prenasledovateľov stanú vyznavači. Veď vieme, ako to bolo s ap. Pavlom.

            Vzkriesený Kristus má tú moc i dnes. Ak prichádzajú do zboru noví ľudia, ak činia pokánie a ak vyznávajú vieru, nie je to výsledok evanjelizačného úsilia, misijných techník, nie je to jednoducho ani trochu zásluha zboru, ale dar od Pána. On dáva tento dar tomu, kto vie o svojej slabosti a nemohúcnosti, kto vie, že sám v sebe nič zvláštne nemá, beží ku Kristu a u Neho hľadá pomoc. Práve v tom majú      byť naše zbory príťažlivé a silné pre naše okolie. Budúcnosť cirkvi a zborov závisí len a výhradne na Kristu. S Ním cirkev stojí a bez Neho padá.                      

            O „hodine skúšky“ je možné si myslieť hocičo. Je možné v nej vidieť ako útoky zo strany Židov tak i seizmickú katastrofu. Ale Pán hovorí o skúške, „ktorá má prísť na celý svet,“ teda nielen kresťanov a obyvateľov mesta. Pôjde o celosvetové dianie, kedy sa ukáže, čo je v každom človeku. Je zrejmé, že lacný optimizmus nemá v knihe Zjavenia čo robiť. Pán Ježiš síce povedal: „pre vyvolených budú tie dni skrátené“(Mt 24,22), avšak len preto, že „keby tie dni neboli skrátené, nikto by sa nezachránil.“ V podobnom zmysle  treba chápať toto zachovanie Filadelfských. Nie, že by sa ich už ťažkosti nemali dotknúť, že by už na nich pokušenie neprišlo, ale z moci Kristovej to nebude pokušenie, ktoré by ich zlomilo. Malý zbor vo Filadelfii bude ušetrený od pádu, ale to isté platí o všetkých, ktorí sa zachovajú podobne ako oni, čo je v súlade s modlitbou Pána Ježiša: „Otče, neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich zachoval od zlého.“ To jest, aby svetu nepodľahli a aby nezahynuli. Tak sa splní prosba kresťanov: „neuvoď nás do pokušenia“ (Mt 6,13), čo neznamená, že by pokušenia na nás nemali prísť, ale že týmto pokušeniam nepodľahneme a nebudeme nimi premožení.

            I keď filadelfskému zboru nebolo možné nič vyčítať - je vzácne mať také svedectvo od samého Pána - musí byť obozretný i v budúcnosti. Pretože nebezpečenstvo a skúšky stále hrozia. Ani najvernejšia cirkev nemá ešte vyhratý boj, dokiaľ nepríde koniec. O sláve cirkvi nerozhoduje len jej prítomnosť, ale aj budúcnosť. Nie je rozhodujúce, v akom stave sme teraz, ale v akom budeme na konci (1K 1012). Preto potrebujeme počuť: „drž to, čo máš!“ Drž sa pevne prikázaného slova Kristovho. Nedaj si ho nikým vziať! Nedovoľ to ani sektárom, ani svojím sklonom k pýche, pohodlnosti a ku zlému vôbec. Ale čím kratšia je doba po Pánov príchod - a On príde čoskoro! - tým zodpovednejšie si musí človek počínať v živote. Všetko, čo má, musí zachovať a dobrého sa držať. A stojí to za to, držať sa všetkého, čo bolo zachovávané v ťažkostiach, cez ktoré zbor vo Filadelfii prešiel. Inak by sa všetko stalo zbytočným a zbor by stratil „veniec života.“ „Drž to, čo máš, aby ti nikto nevzal veniec!“ Veniec života mu patrí, lebo Kristus ho dáva svojim.

            Krásne zasľúbenie nepotešuje len pre ďalekú budúcnosť, ale sa stáva silou k životu už teraz. Z dejín vieme, že živé eschatologické vedomie neoslabilo, ale len posilnilo zodpovednosť a tak i mravnosť v cirkvi. Len kde bolo nemiestne prekrútené, dochádzalo k zníženiu stavu mravnosti. Preto treba sa nám stavať nie proti zdravému eschatologickému cíteniu, ale proti jeho prekrúteniu a zneváženiu.

            A je pred nami posledné zasľúbenie v liste do Filadelfie. Toho, kto „zvíťazí“, t.j. kto vytrvá pri Kristovi tým, že zachováva vo viere Jeho slovo, urobí Pán „stĺpom v chráme svojho Boha.“

            Je potešujúce, že práve z tohto listu môžu kresťania čerpať nádej, že sa stanú účastnými spásy v Kristu.

            Keďže Filadelfia bola v zóne s výskytom zemetrasení, obraz stĺpu prinášal koncept stability a ozdoby. Predovšetkým stavby boli stavané priamo na stlpoch a preto najstabilnejšou časťou stavby boli práve stĺpy. V tejto súvislosti spomenieme helenistický zvyk, podľa ktorého mená prominentných občanov, ktorí sa niečím významným pre mesto zaslúžili, kňaz napísal na jeden z chrámových stĺpov a ľudia, ktorí vstupovali do chrámu, si tohto hrdinu pripomínali.

            Tým, čím sú stĺpy v chráme, tým sú pre cirkev ľudia podobní Filadelfským. Nemusia to byť priamo apoštolovia, ktorých menovali stĺpmi cirkvi (v G 2,9 sa spomína Jakub, Kéfas a Ján), ale ktokoľvek obstojí v ťažkostiach a ostane verný, čiže „zvíťazí“, stáva sa takýmto stĺpom. V praxi protestantských cirkví sa považujú za také stĺpy presbyteri či starší.

            Môžeme tu vidieť i odkaz na stĺpy v Starej zmluve, ktoré stáli pred Šalamúnovým chrámom (1Kr 7,15-22). Tam nešlo o stĺpy nosné, ale o znamenie, ktorým tieto stĺpy boli. Mali strážiť vstup do svätyne. Dokonca mali i svoje mená: ten na južnej strane mal meno Jáchín (čo znamená „on upevní) a severný meno Bóaz (čo znamená „v ňom je sila). Keďže však  verš do Filadelfie má eschatologické zamierenie, Ježiš tu má na mysli stav veriacich pri svojom druhom príchode. Nepôjde už o stĺpy pri chráme, pretože v svätom Božom meste už chrám nebude, ale Ježiš tu zasľubuje svojim prijatie do nebeského chrámu, do stáleho spoločenstva s Bohom. Z neho už nebudú chcieť vystúpiť, a nebude toho, kto by ich prinútil z chrámu nebeského odísť. Veď stĺp nemôže vychádzať, nemôže opúšťať svoje miesto v Božom chráme. Tak zasľúbenie: „už nikdy nevyjde,“ naznačuje, že jeho miesto je tam trvalé. Týmto dáva Ježiš Kristus najvyššie vyznamenanie Filadelfským. Slovo o chráme Božom je pozoruhodné v tejto súvislosti, keďže Ján v Zj 21-22 hovorí o meste Božom bez chrámu. Zjavne tu treba vidieť obraz samostatný na znamenie úzkej súvislosti veriacich s Bohom. Celé spoločenstvo veriacich s Bohom je tu znázornené obrazom stĺpov v chráme.

            Na to isté poukazuje i trojnásobné napísanie mena. Pravdepodobne by sme si toto ozdobenie menami museli predstavovať na čelách, ako čítame v Zj 14,1 a 22,4: „Pozrel som, a hľa, Baránok stál na vrchu Sion a s Ním stoštyridsaťštyritisíc tých, ktorí mali napísané na čele jeho meno a meno Jeho Otca.“ A druhý text: „budú Mu hľadieť na tvár a Jeho meno bude na ich čelách.“ Na tento obraz upomína aj to, že židovský veľkňaz nosil na čele, na svojom turbane nápis: „Svätý Hospodinovi“  (2M 28,36-38). Tu vidíme, že na stĺpe v Božom chráme nemá byť meno ľudské, ale meno Božie, ďalej meno Božieho mesta, nového Jeruzalema, ktorý zostupuje z neba od Boha (Zj 21,2) a tretím menom je Kristovo „nové meno,“ meno dosiaľ skryté, dosiaľ nepoznané, o ktorom sa až neskoršie ukáže, že to meno je - ako sa dozvedáme z 19,13: „Slovo Božie“. Trojnásobné meno napísané na veriacich ukazuje, komu patria: patria Bohu, patria do nového Jeruzalema a patria Ježišovi Kristovi.

            Bratia a sestry!

            Ježiš Kristus má originálne slovo pre každý cirk. zbor. I pre ten náš. A to je vzácne. Pretože údel jednotlivcov a celých zborov je v Jeho rukách. Preto počuť Jeho hlas je veľmi dôležité. Rozumieme tomu? A vieme to doceniť? Tak prečo je potom dnešná doba odlišná od filadelfskej? Pretože takou ju robíme my sami. Tamojší zbor stál pevne na slove Božom. Dnes vidíme, ako ochabnutie cirkvi v zvestovaní evanjelia využívajú sekty, ktoré v horlivosti dnešných kresťanov často predbehnú. Je to preto,  že kresťanský svet sa chce vyrovnať svetu a nemá už na Boha čas. Vidíme nezáujem o veci Božie na vlastné oči v našich zboroch, v rodinách. Vychladla láska mnohých k cirkvi a slovo Božie nás už neoslovuje, nebodá v srdci. Sme voči nemu ľahostajní, nevšímaví, otupení. Ale Pán sa k nám prihovára a vyzýva nás, aby sme sa držali B-ho slova a zostali Mu verní až do konca. „Kto má uši, nech počuje, čo Duch hovorí cirkevným zborom!“ Ale nielen zborom v Malej Ázii - všetkým, až do príchodu Pána. Amen.

                                                                       Vypracoval Mgr. Jaroslav Majer.