Nehemiáš

TÉMA ROKA 2015: Obnova Božieho ľudu (na základe knihy Nehemiáš)

Prežitie zodpovednosti

Pozadie knihy

Historicky táto kniha zapadá asi do polovice 5 stor. pred Kristom. Svetom vládne perzská ríša a jej kráľ Artaxerxes I. (465-424). Je rozdelená na rôzne provincie. Bývalé severné a južné kráľovstvo netvorí samostatnú provinciu ale je súčasťou provincie Samária. Bola to veľká nevýhoda, pretože takto bola nielen pod nadvládou prerzského kráľa, ale aj pod vládou samárskych miestodržiteľov, ktorí sa voči Židom správali s nenávisťou a pohŕdavo.

Peržania sa ale celkovo vyznačovali veľkou znášanlivosťou voči podmaneným národom a mali porozumenie pre ich náboženstvo. Przský kráľ Kýrios  napr. hneď po svojom víťazstve nad Babylonskou ríšou (r. 539 pr. Kristom) vydal výnos, ktorý dovolil Židom vrátiť sa zo zajatia a znovu postaviť v Jeruzaleme chrám, a to zo štátnych prostriedkov. O tom máme viac napísane v knihe Ezdráš.

Prežitie zodpovednosti.

Skôr, ako začne Boh čokoľvek budovať a obnovovať, potrebuje si pripraviť „budovateľov“ a „obnovovateľov“. My sa snažíme vymýšľať stratégie, zvolávame konferencie a riešime vízie. BOH si vychováva človeka. Samozrejme, aj tu spomenuté prostriedky a spôsoby sú dôležité, ale rozhodujúcim činiteľom je v prvom rade človek. Pretože človek si už nájde spôsoby a prostriedky, keď je správne zapálený a motivovaný, ale kde nie sú zodpovední ľudia, akékoľvek prostriedky zlyhávajú, alebo celá snaha ostáva na duševnej rovine a neprináša Božie ovocie. Preto potreboval Nehemiáš Božiu školu.

O samotnom Nehemiášovi toho až tak veľa nevieme. V prvých dvoch kapitolách nás zoznamuje zo svojim životopisom, ale len pokiaľ má súvislosť s jeho poslaním. Nehemiáš pravdepodobne pochádzal z kráľovského rodu, nebo však ani kráľom, ani kňazom alebo prorokom, pravdepodobne celkom obyčajným „laikom“. Je čašníkom – pohárnikom na dvore perzského kráľa a v tejto službe určite zažíva veľkú vážnosť. Na takýchto postoch boli často kráľovi dôverníci, ľudia, ktorým kráľ dôveroval, pretože mal skoro neustále priamy prístup ku kráľovi, čo nebolo v čase despotov bežné.

                V našom texte nachádzame Nehemiáša na kráľovskom hrade kráľa Artaxerxa I. v Šúšane, kde bolo zimné sídlo perzských kráľov.

                K Nehemiášovi prichádza jeho rodný brat Chanani s niekoľkými mužmi s Júdska a Nehemiáš sa ich pýta na Židov a na Jeruzalem. Určite to neboli len zdvorilostné otázky, ktoré pri takýchto príležitostiach zvykneme dávať, a odpovede ani veľmi nepočúvame. Pre Nehemiáša Jeruzalem nie je len nejakým vzdialeným mestom a židia nielen jeho pokrvnými. Sú to ľudia, „ktorí zostali po zajatí“.  Nehemiáš vie dosť o izraelskej minulosti a o Božích plánoch s Izraelom. Je síce vysokým funkcionárom v perzskom kráľovstve, ale srdcom je spojený s Božím ľudom. Takýto ľudia prežijú a precítia zodpovednosť.

                Tu sa často ukazuje charakter a pravda o človeku – v zlomových situáciách.Ako často sa stáva, že keď sa ľudia v cirkvi dostanú k moci, prirýchlo na Boha zabúdajú.Ústa sícezvyknú mať plné kresťanských fráz a zbožných slov, ale ich srdce nie je pri Božom slove a Božom ľude, ale pri túžbe po moci, po zisku, po postavení, po sláve a vlastnom prospechu. Premýšľajme, či sme v prvom rade kresťanmi – „novými stvoreniami skrze krv Ježiša Krista“, alebo len cirkevníkmi, pracovníkmi?

                U Nehemiáša nie je rozhodujúce to, že má vysoké postavenie, ale že sa pokladá za Žida. Na kráľovskom dvore mu bolo výborne, veď mal prístup priamo ku kráľovi, pohodlie a vysoké postavenie. V blahobyte však jeho srdce nespyšnelo, nenechal sa zahltiť dostatkom a pohodlím, ale zachoval si vedomie príslušnosti k Božiemu ľudu.

                Nehemiášov brat Chanani prináša nepríjemné, ale pravdivé správy: „Pozostalí, ktorí zostali po zajatí, nachodia sa tam v kraji vo veľkej tiesni a potupe; hradby Jeruzalema sú zrúcané a jeho brány spálené ohňom“

Na hrade v Šúšane bolo príjemne a pohodlne. V takomto rozpoložení sa väčšinou zlé správy počúvať nechcú. Nehemiáš ale nechce žiť v ilúziách. Je to príjemné, ale nikomu to nepomôže. Ako často sa tak sami správame.  Ak ale chceme zmenu, je nevyhnutné sa pozrieť pravde do očí – „poznáte pravdu, a pravda vás vyslobodí,“ hovorí Pán Ježiš. Zodpovednými ľuďmi môžu byť len tí, ktorí spoznali skutočný stav. Veď iba ten, kto sa dozvie pravdu o chorobe, bude hľadať lekára a liek. Mnohí zomrú na nemoc, ktorá by sa dala bez vážnejších následkov vyliečiť, ale neboli ochotní vedieť pravdu, alebo o to jednoducho nestáli.

                Aj v cirkvi sme naklonení robiť takúto „pštrosiu“ politiku. /pštros si, aby unikol nebezpečenstvu, strká hlavu do piesku/. Nahovárame si ideálny, alebo aspoň uspokojivý stav, a utešujeme sa, že je všetko v poriadku. Od Izraelských prorokov chcel národ a kráľ neraz počuť, že je všetko v poriadku, aby prorokovali len dobré a pozitívne správy, hoci všade vládla bezuzdnosť, chamtivosť, uctievanie falošných bohov. „pretože od najmenšieho po najväčšieho všetci sú ziskuchtiví, od proroka až po kňaza všetci sa dopúšťajú klamu. A ľahkomyseľne liečia rany môjho ľudu. Hovoria: Pokoj, pokoj! Ale niet pokoja!“Jer.6,13-14 alebo „Povrchne liečia ranu dcéry môjho ľudu, a vravia: Pokoj, pokoj! ale niet pokoja.“Jer.8,11

                Zodpovední ľudia v cirkvi musia vidieť a zniesť pravdu. Len tá môže vyslobodiť a ukázať riešenie! Premýšľajme preto pravdivo, či sa naša cirkev dnes, v tejto modernej dobe nenachádza vo „veľkej potupe“, či nie sú jej „hradby zrúcané a jej brány spálené?“ nevládne medzi tými, čo si hovoria kresťania viac skutky tela, ktoré vedú k smrti, ako ovocie Ducha? (Gal.5,16-24)

Zodpovedných ľudí môžeme nakoniec poznať podľa toho, že sú otrasení správou o biede národa, že ich to zlomí. „Keď som počul tieto slová, sadol som si, plakal a trúchlil som niekoľko dní.“Musí to byť pre dušu Nehemiáša zdrvujúca informácia, keď jeho bezprostrednou reakciou bolo, že si sadol a začal plakať. A smúti niekoľko dní. Ale neutápa sa v beznádejnom žiali, ale naopak, práve cez takéto dno uvedomenia si zúfalej situácie sa prepracováva k činu, k Tomu, ktorý všetko môže, a vždy má riešenie.

                Naozaj, šťastný je národ, ktorý má synov, ktorí zaplačú nad jeho osudom. Chrám v Jeruzaleme už stál, ale život sa tam nehýbal dopredu, lebo už asi 70 rokov nebolo schopného človeka, ktorý by bol tak dojatý biedou Jeruzalema, že by bol nad ňou zaplakal. Izrael mal aj v zajatí v Perzii určite veľa schopných a šikovných ľudí. Lenže tí sa mali dobre a bieda v Judsku sa ich netýkala, alebo si pred ňou úspešne zatvárali oči. Veď dobre poznáme staré porekadlo: „sýty hladnému neverí.“

                Preto Pán aj dnes čaká na ľudí, ktorí „zaplačú nad biedou toho, čo vidia.“ Nič nenahradí túto vrúcnu lásku k Božiemu ľudu. Tu nie je dôležité, či sa jedná o teológa, vysokoškolsky vzdelaného laika, či jednoduchého poctivého človeka. Ak nie je človek zasiahnutý hlboko v srdci biedou cirkvi, nemá impulz na konanie.

Preto je tak kľúčové prežiť zodpovednosť hlboko v srdci. Intelektuálne to nestačí. Rozum síce vie zdôvodniť potrebu, ale nemá dostatok motivácie ani obetavosti, aby dielo vykonal. Práve ďalej pri čítaní knihy Nehemiáš vidíme, že iba odborník by nebol vydržal nápory, ktoré Nehemiáša v Jeruzaleme čakali. Tie zvládol len človek, ktorého srdce bolo zasiahnuté a preniknuté láskou k Božiemu ľudu.            

                Aj v našej cirkvi máme mnoho vzdelaných ľudí, fundovaných teológov, farárov aj laikov, ľudí schopných písať knihy alebo organizovať konferencie. Ale máme ľudí, ktorí by prežili zodpovednosť za stav našej cirkvi, kresťanstva a neoháňali sa len pravovernosťou a cirkevnými zákonmi? Ľudí, ktorí by niesli bremeno tejto biedy? Obrat môžeme očakávať len vtedy, keď tu bude veľa takých ľudí, na ktorých táto bieda tak doľahne, že sa jej už nezbavia. Roztrhne im srdce. Budú plakať pred Bohom, volať a kričať. Budú ochotní postiť sa a oddeliť sa od všetkého, kým neuvidia, ako je cirkev zase nevestou Pána Ježiša v sláve, moci a plnosti.  Kto takto osobne neprežil svoju zodpovednosť, môže byť odborníkom, ale nie budovateľom Božieho ľudu.

Sklonné kolená

                Zodpovednosť je ťarcha, ktorú sami neunesieme a ktorá nás môže úplne zlomiť. Preto nám dával Boh modlitbu ako prostriedok, aby sme túto ťarchu pred ním zložili, a tak sa naučili svoje úlohy uskutočňovať Jeho pomocou.Nehemiášova modlitba svedčí o tom, že poznal, že svoju zodpovednosť musí zložiť pred zodpovedným Bohom. Nesie ju niekoľkorakým presvedčením.

Verný Boh

Modlitba sa začína vetou: „Ach, Hospodine, nebeský Bože, Bože veľký a hrozný,“ Na začiatku si uvedomuje odstup, ktorý je medzi Bohom a človekom. Avšak napriek hrozivému konštatovaniu o Božej veľkosti a absolútnej moci pokračuje poukazom na Božiu vernosť. „Bože veľký a hrozný, ktorý zachovávaš zmluvu a milosť tým, ktorí Ťa milujú a zachovávajú Tvoje príkazy.“

„Strašný Boh“ zachováva zmluvu! Jeho vernosť sa neprejavuje v tom, že by rozširoval priepasť medzi sebou a svetom, ale práve v tom, že túto priepasť premosťuje. Robí zmluvu so svojim ľudom a zachováva ju. A Nehemiáš hovorí ešte o druhom partnerovi: o tých, ktorí zachovávajú Božie prikázania. Nová zmluva hovorí o nádhernej skutočnosti, že Boh je verný, aj keď sme my neverní – 2Tim.2,13. Na Božej vernosti sa zakladá celý „experiment“ Boha a Jeho ľudu. Boh zostal, preto zostal aj Izrael. Hospodin držal Izrael ako matka svoje dieťa, preto to dieťa nezahynulo.

Na túto vernosť sa Nehemiáš odvoláva: „Nech Tvoje ucho pozoruje a Tvoje oči nech sú otvorené, aby si počul modlitbu svojho služobníka, ktorú teraz dňom i nocou prednášam pred Tebou za Tvojich služobníkov Izraelcov...“

Božia vernosť je úžasnou skutočnosťou. My nevystupujeme k Bohu, ale ON zostupuje k nám vo svojom Synovi. My sa nedržíme Jeho, ale ON nás chytil svojou pravicou /“Ja som však stále s Tebou, držíš ma za pravicu.“Ž.73,23/ Len preto sme zostali aj my, napriek svojej nevere. Toto poznanieNehemiáša neukolísava, ale podnecuje ho k horlivým modlitbám. Vo dne i v noci sa Nehemiáš modlí. V takýchto situáciách viac chápeme výzvu apoštola Pavla: „Neprestajne sa modlite.“1Tes.5,17  Keď je človek poznačený zodpovednosťou a zároveň povzbudený Božou vernosťou, jeho život je jednou veľkou modlitbou. Je to modlitba človeka, ktorý nie je ubitý a zgniavený, ale vnútorne zlomený a premožený Božou láskou.

Spravodlivý Boh

                Nehemiáš sa tiež díva ma Boha ako na spravodlivého a to ho vedie k vyznávanie hriechov. „vyznávajúc hriechy Izraelcov, ktoré sme páchali proti Tebe; ja i dom môjho otca sme hrešili.“

Keď sa buduje dom, musí sa zarovnať okolie. Keď sa má začať budovať Boží ľud, musí sa dať do poriadku minulosť a to sa deje vyznaním vín a hriechov. Nie však vyznanie cudzích vín, ale v prvom rade vlastných. Nehemiáš pristupuje zodpovedne pred Boží trón a uvedomuje si ťarchu a váhu hriechov svojich predkov, veď to bol jeden z dôvodov, že Izraelci boli teraz tam, kde boli. Kvôli hriechom otcov. A Nehemiáš si pokladá za vlastné a dôležité ich pred Bohom vyznať. Ich hriechy berie za svoje. Cíti sa spojený so svojimi predkami a tak spojený zo všetkými. Preto cíti, nesie a vyznáva toto vážne bremeno. Vodcovia vyrastú tam, kde sa stotožnia s druhými, akoto urobil aj náš Pán Ježiš Kristus.

Pritom nejde len o nejaké prehrešky, ale o vážne a zásadné viny – „Veľmi ťažko sme sa proti Tebe previnili a nezachovávali sme príkazy, ustanovenia a práva, ktoré si vydal svojmu služobníkovi Mojžišovi.“Boží ľud spáchal nielen hriechy, ale hriech s následkami – hriech nevery. Prestúpil základné prvé prikázanie: Hospodin prestal byť jeho jediným Bohom.

Milostivý Boh

                Našťastie pre nás, našťastie pre Izrael, náš Boh je Boh milostivý a odpúšťajúci. Keď Hospodin vidí úprimné a reálne pokánie svojho ľudu, vidí zlomené srdce a túžbu po náprave a návrate sa do Jeho blízkosti, tak neveru premáha odpustením a obnovením „Ale ak sa obrátite ku mne a budete zachovávať moje príkazy a plniť ich, aj keby boli niektorí z vás zahnaní na kraj neba, aj odtiaľ ich zhromaždím na miesto, ktoré som vyvolil, aby tam prebývalo moje meno.“

                Boh odpúšťa previnenia – to je podstata evanjelia. Ale Boh nielen odpúšťa, ale aj obnovuje. Otec márnotratnému synovi nielen odpustil, ale mu vrátil aj synovské práva, keď mu dal rúcho, prsteň a obuv.

                 S tým súvisí, že Nehemiáš sa odvoláva na to, že Izraelskí zostali napriek nevere Božím ľudom: „Veď oni sú Tvoji služobníci a Tvoj ľud, ktorý si vykúpil svojou veľkou mocou a svojou silnou rukou.“Akí sú, takí sú – ale je to Boží ľud, ktorý si Boh nevyvolil pre jeho dobrotu, alebo dokonalosť, a ktorého sa nevzdá pre jeho hriechy.Celé dejiny nám nehovoria nič o dobrote  národa, či cirkvi, ale o dobrote Boha. Na Izraeli demonštroval Boh svoju nami ľuďmi nepochopenú lásku, ktorá víťazí na blúdením  a neverou tých, ktorých si vyvolil. Boží ľud žije odpustením.

Boh vypočúva modlitby

Nehemiáš má Boha, ktorý počuje. „Ach, Pane, nech vníma Tvoje ucho modlitbu Tvojho služobníka a modlitbu Tvojich služobníkov, ktorí sú ochotní báť sa Tvojho mena.“

Vie, že sa nemodlí do prázdna, že modlitby nie sú básničkou pre upokojenie duše alebo svedomia, bez akéhokoľvek efektu a odozvy. Pre Nehemiáša  je modlitba telefonovaním uchu, ktoré počuje. Práve preto je vo svojich prosbách veľmi konkrétny: „daj úspech svojmu služobníkovi dnes a daj mu nájsť zľutovanie u tohto muža.“Neprosí Boha, aby sa zmiloval, aby mu pomohol... To by bolo len také frázovité všeobecné modlenie. Prosí Ho konkrétne, aby mu dal nájsť zľutovanie pred kráľom a dal mu úspech, keď pred neho predstúpi so svojou prosbou.  Lebo to bol Nehemiášov plán. Pôjde pred kráľa a predloží mu svoju prosbu za Židov!

Naše modlitby sú príliš všeobecné, plné fráz, ktoré sú stále tie isté. Akoby konkrétnosť zneucťovala Boha. A pritom práve ona modlitby oživuje, kým všeobecnosť ich ubíja. My len strieľame a preto odchádzame prázdni. Nehemiáš mieril a preto ho Boh vypočul.

Jednu vec sa ale musel aj Nehemiáš pri modlitbe učiť, a to čakať. Prosil Pána, aby mu dal „dnes“ úspech pre panovníkom. Možno to mohol myslieť v rozmedzí niekoľkých dní, ale Boh mal iný plán. Mesiac „kislev“ je náš november – december, mesiac „nísan“, keď konečne mohol s kráľom o tejto veci prehovoriť  je až marec – apríl. Medzi modlitbou a jej vypočutím ubehli štyri mesiace. Kto sa modlí, nech sa pripraví na čakanie, ktoré neušetrí nikoho. Boh vypočúva modlitby, ale On je Pánom. Viera dôveruje Pánovi, ale neurčuje mu čas.

Záver

Boh si pripravoval budúceho staviteľa Jeruzalema tak že v ňom vzbudil zodpovednosť a že ho učil modliť sa a čakať.  Všetko toto je pre prípravu charakteru potrebné. Nosiť bremená, aj ich vedieť skladať pred Pánom a v pokore čakať na Božie načasovanie.

                Modlitba je pre veriaceho človeka obrovské požehnanie. Vždy, keď Boh chce požehnať svoj ľud, pošle mu modlitebníkov. Nijaké vzdelávanie, nijaké organizačné a iné schopnosti nevyvážia úzky vzťah s Bohom v modlitbách. Veľké zvraty a zápasy sa odohrávali práve na modlitbách. Inšpirujme sa od Nehemiáša a jeho prístupu.

Nebojme sa Bohu pripomínať Jeho zasľúbenia pre svoj ľud. Modlime sa, nech aj na nás dnes Pán vyleje Ducha modlitieb a pokorných prosieb!

                Veď kde sa ľudia modlia vrúcne, oddane a zo zlomeným srdcom, tam Boh začína konať.

Stanislav Kocka

K žiadnej inej činnosti sa neviaže toľko Božích sľubov, ako k modlitbe. Na žiadnej inej moci nie sú Božie zámery tak závislé, ako na moci modlitby. Šírenie Božieho slova je závislé na výsledkoch a nevyhnutnosti modlitby. Božie dielo buď stagnuje alebo rastie podľa toho, akou silou sa uplatňuje modlitba.

Otázky na diskusiu a do modlitieb

·         Za čo sme naposledy prežili zodpovednosť? V čom, alebo pre koho nám Boh „zlomil“ srdce?